Emma sa na seba pozrela do zrkadla.
V posledné dni cítila zvláštne vnútorné napätie a všimla si, že poznačilo i jej tvári.
Neusmievala sa. Jej tvár vyzeral strhaná a bez života. Uvedomila si, že ju tie spomienky celkom pohltili.
Že sa jej duša spolu s nimi vracia do obdobia, v ktorom nebola šťastná.
A určite bolo jej napätie spôsobené aj tým, že už viac ako týždeň nepracuje.
Chcela si urobiť pauzu, oddýchnuť si na pár dní od farieb a riedidiel.
No už po pár dňoch si uvedomila ako veľmi jej to všetko chýba. Na stole mala pripravený ďalší obraz.
Roztrhnuté plátno s poloopadanou scénou Márnivosti. Bude sa mu venovať nasledujúcich niekoľko týždňov.
Bola rozhodnutá začať už dnes večer.
Túžba znovu začať v nej vyvolala ďalšiu zo spomienok na roky, o ktorých teraz tak intenzívne premýšľa.
Celé to dlhé obdobie doma vôbec nereštaurovala. Nedokázala sa v novom, pre ňu stále tak trocha cudzom prostredí
vôbec uvoľniť.
Za celých päť rokov ani ťah štetcom.
Hoci vtedy pociťovala rovnakú túžbu dotýkať sa obrazov a prinavracať im ich minulosť, pracovala len mimo domova.
Na všetky svoje túžby rezignovala. Prispôsobila sa novým podmienkam.
A zo zrkadla na ňu vtedy pozerala rovnako vážna tvár bez úsmevu, aká na ňu z neho pozerá teraz.
Sadla si do kresla a zavrela oči.
Chcela sa ešte na okamih vrátiť k spomienkam na obdobie tesne pred svadbou.
Na momenty, ktoré boli možno tiež takým tichým varovaním.
Výstražným svetielkom intuície, ktorej hlas sa vtedy snažila odohnať.
Spomenula si, ako veľmi ju prekvapilo, keď zistila, že Patrik nikomu z rodiny nepovedal o ich plánovanej svadbe. Dokonca ani svojim dvom starším dcéram a rodičom. A prejavil výraznú nevôľu, keď sa dozvedel, že ona to svojim synom povedala. Prišlo jej to vtedy také samozrejmé, povedať o tejto dôležitej udalosti tým, ktorí jej boli najbližšie.
Škoda, že o tom vtedy nepremýšľala viac.
Že si pred svadbou intenzívnejšie nevšímala existujúce vzťahy v Patrikovej rodine.
Či skôr neexistujúce.
Dodnes si celkom presne pamätá reakciu jeho dcér, keď sa dozvedeli o tom, že je ženatý.
Jeho dcéry prijali toto dodatočné oznámenie ako podraz od svojho otca.
A ona sa im vôbec nečudovala.
Veľmi nepríjemne ju vtedy prekvapila Patrikova reakcia. Bola pre ňu nečaká.
Po prvý krát ho vtedy videla ako kričí na svoje dcéry. Videla jeho drsnú a necitlivú tvár.
A v očiach Magdy a Moniky videla po prvý krát nenávisť k svojej osobe. Správanie ich otca sa obrátilo proti nej.
A hoci bola vtedy vnútorne na ich strane, v ten deň začal ich dlhotrvajúci boj.
Boj, ktorý sa vždy len na krátke obdobie zmenil na znesiteľné spolužitie.
Svojim rodičom to Patrik povedal tiež až pri ich prvej návšteve po sobáši.
Boli prekvapení, ale videla na nich, že majú radosť. Možno kvôli nej samej, možno kvôli dievčatám.
Každopádne to boli ľudia, ktorí robili jej život v tejto rodine znesiteľnejším.
Hoci mali na veľa vecí diametrálne odlišné názory, nikdy medzi nimi žiadny konflikt nenastal.
Zistili veľmi skoro, kde navzájom narážajú a tak ako Emma aj oni sa snažili vyhýbať vzájomnej konfrontácii.
Mala ich rada. A oni mali radi ju.
Tak ako malú Mišku, ani ich nevidela odo dňa, keď sa od Patrika odsťahovala.
Hneď po svadbe sa Emma aj s deťmi nasťahovali do Patrikovho starého domu.
Vedela, že tu nebude bývať viac ako rok, a preto si presťahovala len najnutnejšie veci. Brala to ako provizórium.
Možno práve preto sa ten dom nikdy nepremenil na miesto, ktoré by považovala za svoj domov.
Ale nevadilo jej to. Bola vtedy šťastná a Patrik bol pozorný.
No toto pokojné obdobie trvalo len niekoľko týždňov.
Kým sa v jeden deň nerozkričal Patrik na ňu.
Kým v ňom nespoznala na vlastnej koži jeho hrubosť a necitlivosť.
Komentáre
Emma, usmej sa, prosiiim :-)
znie to autenticky.
Ak toto Sooshn zažila na vlastnej koži, obdivvujem ju, že o tom dokáže písať.
co je to v nas,
Zakryvame oci a usi pred tym, co nas desi, pretoze chceme verit, ze toho pozitivnejsieho je viac?
A potom trpime , dlho trva, kym pozbierame sily natolko, aby sme sa dokazali oslobodit...
Pri takomto smutnom pribehu sa nehodi povedat, ze krasne napisane, ale musim...rozumiem kazdemu jednemu slovku, kazdemu pocitu, myslienke...
nuž pridávam sa k Hanke,
Ďakujem za komentáre
A som rada, že sa k príbehu Emmy vraciate.