Večer sa zdôverujem so zážitkami na jednej internetovej stránke, všetci ma povzbudzujú, odvolajte sa. Predsa nie je možné, aby vozíčkarka, odkázaná na pomoc inej osoby nemala nárok na úplný invalidný dôchodok.
Vybrali sme si teda druhú možnosť, onedlho sme dostali oznámenie, že náš návrh poslali späť, do nášho mesta, máme čakať na predvolanie posudkového lekára. Hneď po prvej posudkovej, som začala študovať zákon č. 513/2006 a podčiarkovala si dôležité paragrafy. Tak som sa okrem iného dozvedela, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je uvedená v tabuľke č. 4.
V tabuľke č. 4 som našla Kapitolu VI – choroby nervového systému, oddiel A – postihnutie mozgu, položka 3. detská mozgová obrna c) ťažké parézy dvoch končatín – miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti v % 60 – 70 a oddiel E – dorzopatia, deformujúca dorzopatia a spondylopatia, položka 5. ostatné postihnutia chrbtice ( vrodené alebo získané deformácie) s poruchou funkcie a) ľahkého stupňa - miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti v % 10. Ľahká matematika, 70+10 = 80%.
„Ale ja som si zistila, že je to vo vašej kompetencii, preto vám to z Bratislavy poslali, že vy môžete zmeniť svoje stanovisko.“
Pokrčí plecami: „My to zvykneme nechať na ich posudkového lekára.“
„A z akého dôvodu sme vlastne prišli sem? Načo dcéra znova vymeškala pol dňa z vyučovania?“
Zasa pokrčí plecami: „Taký je postup.“
Lekár z Bratislavy, sympatický muž, k dcére sa chová priateľsky, kladie jej zrozumiteľné a adekvátne otázky, pýta sa jej na školu, aké predmety má najradšej, ktoré jej robia najväčšie problémy, čo dokáže sama, v čom je odkázaná na pomoc iných. Požiada ju, aby vstala sama z vozíka, vidí, že to nedokáže. Ponúkne jej miesto pri počítači, aby napísala časť textu. Hoci kancelária pôsobí na prvý pohľad priestranne, s vozíkom sa tam neotočí, musím ju z neho vybrať a posadiť na stoličku. Píše pomaly, hľadá písmenká, robí chyby, poruchy zraku a zlá jemná motorika jej neumožňujú kvalitne písať.
Iní riaditelia, ktorých som osobne navštívila v rámci dní otvorených dverí, mi na rovinu povedali, že nemajú podmienky pre žiakov s telesným postihnutím. Jediná škola, ktorá aspoň čiastočne spĺňa podmienky bezbariérovej školy, je v našom meste obchodná akadémia.
Chválila som ju, aká je šikovná v jazykoch, určite to zvládne, keď bude treba niekam ísť, budem na telefóne, prídem pomôcť.
Chichoce sa: „Ostatné maminy musia presviedčať pri víne, s veľkým výstrihom a ty si to zvládla aj po telefóne, šikovná!“
„To vieš, ja výstrihom neočarím, o to viac musím rozprávať,“ smiali sme sa.
Tento rozhovor mi len tak blikol v hlave, pánovi doktorovi som to samozrejme nehovorila. Trošku sme sa pochytili pri konfrontácii mojich praktických skúseností a jeho predstáv od stola, ako by to v praxi malo vyzerať. Vraj keď je schopná vyštudovať obchodnú akadémiu, nevidí dôvod, prečo by sa nemohla zamestnať. Vysvetľujem, že vyučujúci majú k nej individuálny prístup, má viac času na vypracovanie písomných prác, hodnotia ju podľa iných kritérií ako ostatných žiakov. Toto jej v praxi nikto nebude tolerovať, zdraví majú problém zohnať prácu, nieto ťažko zdravotne postihnutí. V škole má bezbariérové WC, na koľkých pracoviskách sú vytvorené podmienky pre telesne postihnutých?
Podľa našich zákonov sa pri výpočte starobného dôchodku invalida s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o najviac 70% (čiastočná invalidita) do obdobia dôchodkového poistenia nezapočíta obdobie poberania invalidného dôchodku a za takéto obdobie sa invalidovi nezapočíta žiaden osobný mzdový bod z titulu poberania invalidného dôchodku.
Nemal dokonca problém nadiktovať asistentke plynule, zrozumiteľne a na úrovni lekársku správu, na základe ktorej sa vypracovalo nové rozhodnutie o miere poklesu schopnosti zárobkovej činnosti 75%.
Keby naša posudková lekárka mala aspoň minimálne znalosti v oblasti posudkového lekárstva, nemuseli sme prísť až sem.
Keby...
Na druhej strane, môžeme ďakovať Bohu, že nepôsobí napríklad v oblasti chirurgie alebo pôrodníctva, tu ide len o peniaze, nie o život. Našťastie.
Komentáre
Eva
Držím vám palce, aby bol ďalší život stále o radosti a úspešnom prekonávaní prekážok.
Hlavne toto tretie pokračovanie ukazuje na nepripravenosť našej spoločnosti na spolužitie s ľuďmi ťažko životne postihnutými... či už v rámci priamych medziľudských vzťahoch, alebo administratívnej mašinérii, ktorá miesto toho, aby život takýmto ľuďom aspoň trocha uľahčovala, ho robí oveľa komplikovanejší...
Neviem si napríklad predstaviť, že by Tvoja dcéra pri sebe nemala takú pohotovú a obetavú mamu... pomohol by jej štát? jeho sociálne zložky? som pesimista...
Ešte raz, držím vám všetkým palce... a ďakujem za možnosť zdieľať spolu s vami váš osud...