Beáta sa usmiala a roztopila nervozitu triedy:
- Ja viem, že ťa nebavia. Práve preto porozmýšľaj a skús navrhnúť niečo, čo by ťa bavilo.
Skúsila na mňa inak. Videl som ten zámer a ja som nerád videl protivníkov zámer.
- To je Vaša práca, - odvetil som.
Možno som to mohol povedať jemnejšie, bola to pravda, ale ona dnes vyzerala tak silná.
Stála tam bez pohnutia. Tvár jej trochu zmeravela.
- Áno, je to moja práca a keď sa mi opakovane nedarí ani len trochu uspieť u jedného študenta, tak to priznám a skúsim sa ho opýtať priamo na jeho názor. Žiaden ale zjavne nemáš. Možno to bude jediná záhada celého tvojho správania. Asi skutočné nemáš čo povedať, čím prispieť.
Sklonila hlavu a zavrela klasifikačný, ako keby diskusiu uzavrela.
Pozeral som na ňu vyhúkane, ako teľa na otvorené vráta. Zabudol som na sneh, nenávisť k predmetom aj na jej krásu, a nechal si pomaly zarývať do hlavy jej slová. Nemám čím prispieť... to sa sakra mýli, prevalilo sa mi hlavou. Môžem jej povedať, že robí mizernú prácu a že nás to nudí.. ale nenudilo všetkých... Pomaly vo mne začal stúpať hnev.
- Možno mám čím prispieť, ale je to nápad, ktorý nebudete chcieť počuť.
Zdvihla hlavu a zaostrila.
- Možno ho ale aj napriek tomu chcem počuť, - skalopevne povedala, - budem brať ohľad na to, že si to nechcel povedať a budem si to vážiť, nech to bude čokoľvek.
Bola to výborná debata. Pozeral som debatné súťaže a niekoľkých som sa zúčastnil a či už som bol nemožný ja alebo ona, tá debata bola dobrá. Len som vedel, že máme publikum a to je to, čo ani jednému neprospeje v otvorenosti.
- Nech Vám každý napíše sloh o čom chce a aký dlhý chce. O zvyšku sa môžme porozprávať po hodine sami.
Keď som to vyslovil, mal som pocit, že sa niečo strašne hlučne rozbilo. Skutočne na nás pozerali všetci. Z jedného na druhého a najhoršie na tom bolo, že som sklonil hlavu. Nechcel som vidieť Beátin pohľad. Nič som jej zlé nepovedal, len som jej vzal možnosť ukončiť to. Jednoducho som to ukončil, bolo mi teplo a vôbec, vypäté situácie som nikdy nemal rád.
Ukončil som to a vzal som jej možnosť povedať čokoľvek.
Usmiala sa, ale prirodzene a spokojne, zjavne sa nič zlé nestalo, čo ma veľmi zaskočilo.
- OK, takže máme tu ďalší nápad, ktorý pokrýva väčšinu vašich a možno splní moje očakávanie. Vyskúšame to tento krát neobmedzene. Napíšte, koľko uznáte za vhodné a Adam, keď budeš mať chuť mi niečo dopovedať, stačí u mňa zaklopať v zborovni.
Zakončila debatu, krásne sa na mňa usmiala, vyplávala z miestnosti elegantnou chôdzou. Teraz som ostal zarazený ja. Musel som sa usmiať. Pekná ženská, napadlo ma zase. Prebehla mnou chuť objať ju. Zaklopať u nej na dvere a objať ju.
Mal som výhodu výšky. Ani by to nebol taký katastrofálny pohľad, myslím, na mňa a na ňu v mojom objatí. Mal som 187 cm a vôbec, vyčnieval som spomedzi spolužiakov výškou a dospelejším vzhľadom. V triede mi pozitívne to vytŕčanie neprišlo, ale v športe som to teda vždy patrične ocenil.
Komentáre
mas uzasnu slovencinarku:)
tesim sa, co bude dalej....
hanke, mám len vo fantázii :) možno inde majú
Stretla som sa s nejednou učiteľkou, ktoré tak apatické typy vôbec nezvládali , a pár takých ktoré to zvládali relatívne s prehľadom ale myslím, že ich to stalo veľa rafinovanosti. Každopádne dávam dole klobúk pred učiteľmi vôbec .
skoda, ze nie je skutocna...
Aj nas triedny pred rokmi bol uzasny, ale nas babinec apaticky nebol, skor naopak:)))
Myslela som, ze cerpas z vlastnej skusenosti, co uz, i tak som velmi zvedava ..a co bude dalej?
:)
Som veľmi zvedavá
alebo zauzlenie?
A čo by sa Vám ďalej páčilo ?
Ťažko povedať...
Nepočítaj odlivy
Lusas