Františka toto mesto asi neznášala.
Ani nie tak ona ako jej vegetatívny systém to mesto neznášal.
Stačilo, že vlak pred stanicou mesta spomalil, objavili sa zelenkavé, od vysadeného viniča pásikavé vŕšky, potom prvé domy, televízna veža nastoknutá na ďalšom vzdialenejšom vŕšku a jej vegetatívny systém sa začal pripravovať na útek.
Aj si v duchu hovorila: veď sa upokoj, nebezpečenstvo nehrozí, je to len obyčajné mesto,
také ako to naše, akurát trochu väčšie, hlučnejšie a smradľavejšie.
Chodníky tu majú takisto vydláždené mačacími hlavami,
chodia tu trolejbusy a všetci tu kedysi chceli bývať.
Vegetatívny systém bol však hluchý, tvrdohlavo prepínal na boj.
Prešlo už vyše desať rokov, čo sa v tomto meste nezdržiavala a aj teraz, keď tu cestovala vďaka pozvaniu svojej priateľky,
jej srdce divne búchalo.
Pravdepodobne je to všetko kvôli štátniciam, hovorila si, ktoré sa tu kedysi odohrali,
či lepšie povedané takmer neodohrali.
Čo také sa môže stať na štátniciach?
Veď je to skúška, na ktorú sa študent pripraví, ide a štátnicu urobí, alebo sa nepripraví, na štátnicu nejde,
ospravedlní sa pre vážne dôvody, ktoré mu každý uverí a urobí ju v náhradnom termíne.
Takto to káže zdravý rozum aj predpisy.
Veď práve!
Ale čo v prípade, že sa pripravíš a nejdeš?
Nejdeš, lebo nepotrafíš na to správne miesto konania?
Namiesto na Jesenského ulicu, ideš na Karpatské námestie.
Teda na úplne opačný koniec, kde ti oznámia, že tu sa neskúša, lebo štátnica sa koná na Jesenského ulici a teda hybaj rýchlo tam, lebo ďalšia možnosť bude až v jeseni, a vôbec, ktovie čo bude v jeseni, možno príde revolúcia alebo kalamita alebo sa môže stať, že otehotnieš!
Bol socializmus. Zahníval, ale ešte trochu dýchal.
Pokiaľ sa Františka presunula na správne miesto konania sa skúšok, ubehlo vyše hodiny a pol a jej vystresované zmysly začali otupievať. Pomaly upadali do stavu rezignácie a ako sa blížila k Jesenského ulici, silnelo v nej presvedčenie, že okrem správnej adresy jej z hlavy vyšumeli aj správne odpovede na všetky štátnicové otázky.
A naopak, prekvapivo rýchlym tempom sa jej v hlave začali rodiť všelijaké možné výhovorky, prečo ide neskoro, respektíve prečo vôbec nepristúpi ku skúške, lebo v tejto chvíli sa tak rozhodla a vyhralo to jej slepé črevo.
Poviem, že mi vyoperovali slepé črevo, pomyslela si zúfalo Františka, a preto nemôžem ísť na štátnicu.
Ak by skúšobná komisia požadovala očividný dôkaz na jej tele, vysvetlí im, že bola na filipínskej operácii,
po ktorej síce tečie krv, ale jazvy by márne hľadali a že práve ide z letiska.
Nie, Františka nebola typ žoviálnej humoristky.
Žalostná chuť žartovať na účet vlastnej zbabelosti, či momentálneho popletenia logiky ju prešla,
keď z dverí vyšla jedna členka komisie.
„No kde ste? Už vás čakáme, poďte!“ trochu netrpezlivo, trochu s povzbudivým úsmevom ju privítala pani docentka.
Žiadne poďte sa však z Františkinej strany nekonalo.
Akurát z nej vyšlo jachtavé, ale odhodlané klamstvo o tom, aké závažné rodinné problémy
musela počas príprav na štátnicu riešiť a že nie je dostatočne pripravená.
Pani docentka sa ešte pokúsila pripomenúť jej doterajší výborný prospech, dokonca jej študentskú vedeckú odbornú činnosť.
Všetko zbytočne. Stála pred ňou tvrdohlavo a nepohnute ako dospievajúci býk, ktorého prvýkrát postavili pred toreadora
z krepového papiera a nikto ho nevie donútiť, aby bojoval.
Jej príbuzenstvo žaslo. Spolubývajúce nechápali.
Hádam aj kvôli tomu, že celé dva mesiace dobrovoľne a plné spolucítenia, vidiac Františku neustále pri knihách,
chodili ako po špičkách, len aby ju nevyrušovali, dokonca dve odvážne sa podujali, že jej nájdu nejakého frajera,
v obave, že z toľkého štúdia zostane určite na ocot a škoda by jej vraj bola,
lebo podľa nich nie je až taká škaredá a ani zlá.
Jej však žiadne útechy ani nadávky nepomáhali.
Znechutená sa túlala do neskorej noci po meste a až keď konečne usúdila, že sa začína báť nočnej ulice,
že jej je zima a že predsa len by jej bolo najlepšie v bezpečí študentského, no ešte stále jej dočasného domova,
až kým sa neobjavili tieto znaky obnoveného pudu sebazáchovy, až vtedy sa vrátila do svojej internátnej izby.
Na stole našla odkaz na malom papieriku.
Bol od Joachima.
Prečítala si ho a konečne a úplne nečakane pocítila úľavu. Dokonca sa jej zdalo, že sa v duchu usmieva.
Tak krásne a nežne, ba priam láskavo jej dovtedy a ani dlho potom už nikto nikdy nevynadal.
Na lístočku bolo napísané:
Ty
Tri
Tupé
Traskavé
Ty
Tri na holú
Ty! Všetko si predsa vedela
Fany!
Kde si nechala Tú Trošku odvahy
Čo ti ešte chýbalo
Bola si určite perfektná
Ale
Nezačíname odznova
Prvý krok je predsa urobený
Aj keď bez nedošľapu
P.S.
Vyhlásime vojnu psom!
Drahý Joachim,
Vojnu som predsa vyhlásila,
len zbrane boli z hračkárstva a strelec krátkozraký.
A navyše, víťaz bol od začiatku jasný!
Štátnica sa nakoniec konala.
Prebehla veľmi rýchlo. Vo štvorici, len komisia a ona.
A to hneď o dva týždne.
V priebehu jednej hodiny jej bolo konečne jasné, že na to má,
hoci komisia o tom nepochybovala ani predtým.
Komentáre
tak láskavo jej ešte nikto nevynadal :)
Skvelo vystihnutá atmosféra príbehu !
Smutná i nostalgická zároveň.
monami,