Františka mala opäť chuť naplno žiť.
Napriek tomu, že od reálneho života bola niekoľko mesiacov izolovaná múrmi svojej internátnej izby a zameraním svojich myšlienok, vrátila sa jej takmer detská veselosť. Púšťala si hlasno hudbu z internátneho rádia, tancovala alebo sa zabávala skúšaním letných šiat, ktorých mala odložených niekoľko ako herečka divadelné kostýmy, a to aj vďaka svojej schopnosti vytvárať tieto modely vlastnými rukami. Šitie bolo jej záľubou ešte zo strednej školy.
Realita sa však čoskoro prihlásila a ani trapasy, záležitosti pre Františku doteraz nie celkom typické,
ju neprestali opúšťať.
Na promócii ju fotograf zabudol odfotiť.
Menu na slávnostnom obede bolo nanič a polievka bola dokonca kyslá.
Joachima, ktorý jej prišiel blahoželať, zverila matkinmu vrodenému šarmu a naopak, desaťročnému synovcovi,
ktorého z celej promócie najviac zaujali lode kotviace na veľkej rieke,
sa venovala s plným nasadením a šla s ním k prístavu.
Matka svoju úlohu zvládla excelentne, v tom boli iné.
Až neskôr Františku zamrzelo, že sa Joachima mohla jej predstieraná nevšímavosť dotknúť.
Po tom, ako Františka s Joachimom odprevadili jej príbuzenstvo k popoludňajšiemu rýchliku,
prišlo na rad ich spoločné lúčenie.
Lúčili sa dlho. Vlastne až do rána, vediac, že ich krátke spoločné chvíle sa končia.
Vtedy ešte ani jeden z nich netušil, ako hlboko ich to zasiahne.
Neuvažovali o tom. Snívali si každý svoje sny. Františka bola čerstvo unesená svojou vytúženou slobodou.
Cítila sa ako vojak, ktorý práve doslúžil socialistickej vlasti svoju povinnú základnú vojenskú službu.
Sotva by jej bol niekto v priebehu niekoľkých ďalších týždňov nahovoril, že má najvyšší čas
hľadať si partnera a pomýšľať na vlastnú rodinu.
S Joachimom ju asi pred dvoma mesiacmi zoznámili spolubývajúce.
Bol ich spolužiakom z vyššieho ročníka, predvlani ukončil školu, mal po vojne
a momentálne ho bavilo jeho nové zamestnanie.
„Musíme ťa zoznámiť s Joachimom, veď sa ani nevydáš, keď budeš stále pri knihách“, podpichovali ju kamarátky.
„Už len to mi chýba. Viete dobre, že ja chlapa nechcem,“odbila ich Františka.
„Bude sa ti páčiť, uvidíš“, potmehúdsky ju naťahovali, vediac o tom nechcení chlapa svoje.
Keď Joachim po prvýkrát vošiel do Františkinej izby, práve sedela na váľande s jednou knihou na kolenách a s ďalšími
okolo seba. Keď sa posadil na protiľahlú posteľ a začal voľačo rozprávať, mala pocit, že Joachima pozná odjakživa.
Pravda, také pocity sa môžu pritrafiť. Ona však mala pocit, že pred sebou vidí samu seba v mužskom vydaní.
Ich prvý rozhovor bol zvláštny.
Keď Joachim niečo rozprával a urobil v reči prestávku, Františka jeho myšlienku spontánne dokončila.
A to aj v prípadoch, keď sa rozhovor týkal Joachimových osobných vecí.
Keď sa to stalo opakovane, všimol si to aj on:
„Zvláštne, práve si v priebehu pol hodiny uhádla tri veci, ktoré som nikdy nikomu nepovedal a uhádla si ich správne,“
povedal zamyslene a usmieval sa na ňu.
Po štátnici šla Františka vrátiť knihy do fakultnej knižnice a Joachim sa ponúkol, že jej s tým pomôže.
Pozval ju na čaj do blízkeho bistra.
Zistila, že Joachim sa od nej predsa len v mnohých veciach líši, čo ju ešte viac podnecovalo podrobovať ho
svojmu skúmaniu. Bol oveľa rozvážnejší a cieľavedomejší, aj keď to maskoval zmyslom pre humor a neobvyklou fantáziou
a dokázal nielen zaujímavo rozprávať o všeličom, ale čo bolo pre ňu zvlášť príjemné, takmer vždy o tom, čo ju naozaj
zaujímalo. A na rozdiel od nej nebol katolík, čo ale neznamenalo až takú chybu, ak si uvedomila, ako jej otec hrdo zdôrazňoval, že v predvojnovom období maturoval na evanjelickom gymnáziu.
Raz, keď Joachim opäť prišiel za Františkou na internát a ona sa už konečne neučila, konečne si mohla na seba
obliecť aj niečo iné ako tričko rozťahané neustálym skrúcaním ukazovákom do šúľanca a opätovným odkrúcaním
opačným smerom, čo bolo znakom jej sústredeného štúdia, sedeli s Joachimom vedľa seba
v provizórnom kresle, zostrojenom z matracov váľandy.
Joachim čosi preberal s Františkinou spolubývajúcou, ktorá bola o pár ročníkov nižšie.
Františka ich chvíľu počúvala, ale potom si ukradomky obzerala Joachima a nevdojak ho chytila za ruku.
Nikto si to nevšimol, no Joachim na okamih stíchol, potom vstal a držiac sa s ňou za ruku, presunuli sa
do vedľajšej izby dvojizbovej študentskej bunky.
Bývala tam Františka ešte s jednou študentkou, ktorá sa zdržiavala viac doma, ako na internáte.
Izba bola uprataná. Namiesto kníh, ktoré tam ešte donedávna prevažovali nad ostatnými vecami, sa z police ťahali kvety.
Bola to izba pre dve osoby, aké prideľovali študentkám zväčša v posledných ročníkoch.
Ľahli si vedľa seba na Františkinu posteľ, oblečení, len tak ako boli.
„Prídeš ku mne, dobre?“ začal Joachim po chvíli, „Ukážem ti plazivca.“ Františka spozornela.
„Plazivca?“ snažila sa zaradiť počuté pomenovanie medzi živé elementy jej doteraz známej prírody.
Nič ju však nenapadlo.
„Hej, plazivca,“ zopakoval.
„Čo je to?“
Po krátkom váhaní Joachim pokračoval:
„Vieš, to je taký kvet, ktorý rastie a rastie a sa zväčšuje a zväčšuje,“
vykladal Joachim pozerajúc na Františku a oči sa mu čudne leskli.
„Vážne? A aj ho polievaš?“ opýtala sa Františka hľadiac do stropu, schválne sa tváriac nezaujato,
akoby sa práve rozprávali o energeticky najvýhodnejších cestách tvorby makroergických zlúčenín.
„Veď práve, potrebujem, aby sa niekto o plazivca staral.“
„Dobre, pôjdeme k tebe a polejeme ho,“ odvetila Františka a pozrela sa vážne na Joachima.
Mlčali, a on sa v duchu usmieval.
Večer šli do kina.
Joachim kúpil lístky na nejaký čiernobiely film do malého kina pre náročného diváka. Joachim sa zabával,
a Františke sa zatvárali oči a takmer zaspala s hlavou na jeho pleci.
Z kina vyšli zavesení do seba.
Keď ju Joachim viezol autom večernými ulicami do svojho jednoizbového bytu,
sedela tíško s hlavou opretou o vrch sedadla a pozorovala, s akou zručnosťou dokáže Joachim šoférovať jednou rukou.
Druhú ruku mal položenú na jej kolene. Bola teplá, a to teplo Františku tak ukľudňovalo,
akoby mala na kolene položené vrecko s liečivým horúcim balzamom.
„Spinkáš?“
„Práve sa mi sníva ako cestujem domov,“ zaševelila Františka.
„Ale vieš, že dnes sa majú naše duše stretnúť? Kde práve si?“
„Ešte len pred Liptovským Mikulášom, duša moja,“ zašepkala s privretými očami.
„Tak to máme ešte kopu času,“ usmieval sa Joachim a odbočil medzi domy,
za ktorými sa dvíhali vŕšky s radmi viniča.
Komentáre
No tak teda Františko...))))
Hezky se mi to čte. Tak jsem si dovolil. A neboj se přitvrdit. Když Tě vypnou, půjdeme jinam, přece. Moc mne zajímá, co se ženám honí hlavou, když moc touží.
Tak do teho. Těším se !
ďalší skrytý talent objavený :)
skvelo píšeš a skvelo sa to číta !:)
Má to spád a vtip a je to zaujímavé.
A majstrovsky dokážeš vystihnúť napätie i iskrenie medzi mužom a ženou :)
Zdá sa, že sa objavil ďalší skrytý talent !:)
Dámy...
miloslav1,
monami,
KB, s pochvalou od monami sa stotožňujem...
hfw
FracescaB, môžeš prosím bližšie popísať...
Dialógy
autorove rozprávanie na papieri