Naše tri sestry spája to, že podstupovali neľahkú životnú úlohu pohlavného výberu partnera.
Môžeme sa na ich príbehy pozerať čisto z romantizujúceho uhlu pohľadu (prípadne môžeme moralizovať u Modlivky zelenej), pravda ak nemáme potrebu chápať ich správanie. Ak ich správanie chceme pochopiť, neostáva nám nič iné, ako prijať niektoré základné zákony života, tak ako ich identifikovali rôzne vedné obory, v tomto prípade najmä evolučná biológia, etológia a evolučná psychológia.
Dá sa povedať, že základným zákonom v živej prírode je zákon rozmnoženia. Na rozdiel od všeobecných predstáv však nejde iba o rozmnoženie celých organizmov, ale hlavne o rozmnoženie znakov, z ktorých sa organizmy skladajú - génov. Ak nejaký tvar génu poskytne organizmu malinkú výhodu oproti takému istému génu, ale s iným tvarom, výhodnejší gén má v populácii postupne viac potomkov a preváži na úkor menej výhodného. Tento jav sa bežne nazýva „sebeckosťou“ génu.
Aj správanie organizmov počas rozmnožovania je súborom ich znakov - génov. Prečo sestra Modlivka zožerie samčeka? Pretože gén, ktorý takéto správanie podmieňuje, mal v minulosti nejakú výhodu pre modlivky a postupne sa rozšíril v pôvodne nekanibalskej populácii. Prečo si sestra Lemčíčka vyberá samčeka podľa toho, ako vyzdobí miestečko párenia, hoci po oplodnení toto miesto neslúži ako hniezdo pre vtáčence a sestra Lemčíčka si hniezdo pre potomstvo musí postaviť sama? Rovnako, ako pri sestre Modlivke, aj tu gén podmieňujúci správanie samičky priniesol lemčíkom nejakú výhodu, a preto sa postupne rozšíril v populácii. Myslieť si, že u Daphné to bude inak, je naivné a je to známkou povýšeného pohľadu človeka na prírodu.
Ak chceme pochopiť, prečo sa správa organizmus určitým spôsobom, musíme skúmať, prečo toto jeho správanie prináša výhodu jemu, ale hlavne, prečo sebecký gén, ktorý toto správanie vybojoval, v konkurencii iných génov uspel, kým ony nie.
Každý pohlavne sa rozmnožujúci organizmus musí riešiť dve základné veci:
1. výber partnera s pokiaľ možno najlepším súborom génov a
2. ako obstarať dostatočné zdroje na splodenie a výchovu potomkov
(tomuto sa hovorí rodičovské investície parental investmens, PI ).
(tomuto sa hovorí rodičovské investície parental investmens, PI ).
U väčšiny pohlavne sa rozmnožujúcich druhov je toto úlohou samičky. Samička musí mať geneticky podmienené správanie, ktoré umožňuje správne vyhodnotiť genofond partnera a logicky musí byť pri párení „vyberavejšia“.
Napríklad sestra Modlivka musí pri párení správne vyhodnotiť, či nie je partner príliš malý, nejako deformovaný a podobne.
Ak vycíti, že je výhodnejšie ho zožrať, ako sa s ním páriť - zožerie ho. Ak je príliš veľký, hrozí, že on zožerie ju. Musí byť pre ňu tak akurát. Ako vie, že práve taký akurát partner je výhodný pre jej potomstvo? Má pocit, cíti, že taký, aký je, je „dobrý“, a to stačí. Modlivka nemusí nič vedieť o párení, o potomkoch a výhodnosti - stačí jej pocit. Jej nervová sústava je génmi vybudovaná na čo najsprávnejší odhad. Ak sa sledovaný partner naprogramovanému odhadu vzďaľuje, má „zlý“ pocit, jej telo zaplavia buď hormóny pre agresiu, alebo hormóny pre strach a útek. Ak je taký akurát, organizmus je odmenený omamnou záplavou pohlavných hormónov - má slastný pocit.
Sestra modlivka vkladá do potomstva veľa energie, vkladá do potomstva vysoké PI (v tomto prípade sa hovorí o female parental investments, FPI, samičie rodičovské investície). Musí vyprodukovať vajíčka, a tie uložiť na bezpečné miesto. Na to potrebuje veľa potravy. Čím viac potravy má k dispozícii, tým viac vajíčok dokáže naklásť. Keďže na vajíčka a vyliahnuté larvy striehne veľa predátorov, čím viac vajíčok nakladie - tým viac potomkov má šancu prežiť. A tu sa dostávame k zdanlivo krutému správaniu voči samčekovi - odhryznutie hlavy pri kopulácii a zožranie zvyšku tela po nej. Samička si týmto zabezpečuje časť zdrojov pre potomstvo, gény samičky sú týmto správaním v ďalšom potomstve ľahšie zabezpečené. To je jasné. Čo už na prvý pohľad jasné nie je, prečo sa vyvinulo také správanie samčekov, ktoré toto umožňuje? Veď pre gény samčeka je toto správanie nevýhodné - po zožraní sa už nebude môcť ďalej rozmnožovať.
Odpoveďou je „sebeckosť“ génov. Pre tie gény, ktoré takéto správanie zabezpečujú, to je zrejme výhodné. Hoci ich kópie v samotnom samčekovi zahynú, v potomstve sa vďaka samčekovým proteínom rozmnožia vo viacerých kópiách. U sestry Modlivky sa takéto správanie zrejme stalo takým výhodným, že umožnilo mutácii génov pre výstavbu nervového systému vybudovanie dvoch centier, aby kopulácia pokračovala aj po odhryznutí hlavy, a teda aby sa čo najviac spermií s takto výhodnými génmi dostalo do samičky. U modliviek takto vidíme zvláštnu formu rodičovských investícií samčeka (male parental ivestments, MPI) do potomstva.
U väčšiny druhov samček žiadne MPI do potomstva okrem spermií nevkladá. Preto je základná stratégia samčekov oplodniť pokiaľ možno čo najviac samičiek, pretože produkcia spermií je pomerne jednoduchá, spermie sú veľmi zjednodušené bunky, na rozdiel od vajíčok, ktoré musia vždy okrem genetického materiálu niesť aj celý bunečný aparát.
Vráťme sa k sestre Modlivke.
Prečo sa u modliviek rozvinulo také správanie, ktoré znemožní značnej časti populácie samčekov modliviek, aby oplodnili viac samičiek? Na toto neviem odpovedať, viem však, že prírodný výber z dvoch možností: 1. samčekovia oplodňujú viac samičiek, 2. samček oplodní málo samičiek, ale poskytne ďalšie MPI v podobe vlastného života - uprednostnil riešenie s vysokým MPI. Ako? Zopakujem: gény, ktoré podmieňujú správanie s vysokým MPI z nejakého dôvodu zvýhodňovali celkový počet svojich potomkov, ako gény s nízkym MPI, a tak postupne pri vzájomnom krížení v populácii modliviek zvíťazili.
Zato príbeh sestry Lemčíčky je štandardná situácia v pohlavnom výbere.
Celý ceremoniál so stavaním nádherného „chrámu lásky“ samčeka pre sestru Lemčíčku slúži na zhodnotenie genofondu samčeka. Čím viac prútikov pozháňa a spletie, tým je silnejší, čím viac kvietkov pozbiera a do rôznych farieb uloží na čo najväčšie plochy - tým viac energie a sily prejavil, pretože prelietal rozsiahlejšie teritórium. A ak ešte potom dokáže vytrvalo a rafinovane tancovať pred „chrámom lásky“, aby ju prilákal, tak jeho potomkovia budú určite silní a ľahšie prežijú v mnohých kópiách. Navyše pestrosť vyloženia „chrámu lásky“ a zložitosť jeho kompozície nasvedčujú na dobrý orientačný zmysel.
Sestra Lemčíčka je rôzne zaplavená serotonínom a pohlavnými hormónmi podľa toho, ako jej mozog zhodnotí tieto faktory. Výsledkom je príjemný pocit, alebo sklamanie. U lemčíkov zohráva stavba „chrámu lásky“ tú istú úlohu, ako mohutný chvost u pávov, či rôzne tance samčekov iných druhov. Pestrosť pierok je nahradená pestrosťou chrámu, čo prináša samčekom lemčíkov nespornú výhodu nenápadnosti voči dravcom. Samček však okrem spermií, okrem vlastných génov, do potomstva, nič viac neinvestuje. Celá ťarcha rodičovských investícií je na sestre Lemčíčke, vrátane stavby hniezda a kŕmenia mláďat.
Náš cyklus úvah je zacielený na jeden špecifický druh primátov, na človeka, a tak sa pokúsime prejsť na to podstatné - na príbeh nahej opice, príbeh sestry Daphné.
Komentáre
.