Medzi mužom a ženou

vo mne vyvoláva pocit chaosu a jednu veľkú otázku: čo vlastne som? Som to, čo si myslím, či som to čo si nemyslím, alebo nie som to, čo si myslím, že si myslím, alebo si vôbec nič nemyslím, iba som?

Zdravíme, majstre...

Daimonion, no, mám pocit, že tam na začiatku bolo ešte dobré, ale čím ďalej, tým je to horšie - či iba komplikovanejšie?

A čo sa tak vrátiť až do Veľkého tresku? Však zárodok nášho bytia bol až tam, či nie?

ale zmyslom tejto časti bolo povedať, že ak chceme poznať naše vlastnosti, tak sa máme pokúšať poobzerať po najbližších príbuzných a potom po starších a starších....
No a správne si poukázala na ten Big Bang.
Tvoja poznámka totiž nie je nič iné, ako konštatovanie, že sme neoddeliteľnou časťou celku tohoto vesmíru a ak chceme rozumieť sami sebe čo najviac, tak sa z tohoto celku máme vyčleňovať čo najmenej.

že čím sme boli na nižšom stupni, tým bol náš život jednoduchší. Nekomplikovalo ho toľko vnemov. No zároveń sa mi zdá, ako keby sme prechádzali akousi vlnovkou. V tých najjednoduchších formách sme pocity nepotrebovali, potom sme si ich sformulovali, podriaďovali sa im, a teraz sa ich snažíme vytlačiť, resp., skúmať ako neživú vec, ktorá neexistuje v takej forme, ako si myslíme. Napriek tomu pocitová stránka nášho života tu je a práve ona vytvára náš obraz v literatúre, kultúre a umení vôbec.

Prajem pekný deň.

väčšinu génov máme spoločnú už s jednobunkovými organizmami. Takže čím bližšie v strome života, tým viac génov máme spoločných. So šimpanzmi a s bonobo máme spoločných 98% génov.
Ak chceme rozumieť nám, tak veľa zistíme zo správania týchto príbuzných

myslím si, že literatúra a umenie vôbec odráža pocitovú zložku človeka a napriek tomu, že sa v nej nachádza široká škála prežívania, city a pocity sú dané všetkým ľuďom rovnako. Každému je daný pocit šťastia, lásky, zamilovanosti, smútku, radosti, samoty, žiaľu, straty, aď...

Na rozdiel od teba, ktorý chceš všetko zjednodušiť a zjednotiť, si však myslím, že literatúra a umenie robí z tejto jednotnej škály prežívania niečo jedinečné a neopakovateľné, pretože každý vnem je jedinečný a neopakovateľný. Je to ako strom, ktorý má široko rozvetvené konáre, jeden kmeň, no potom zase široko rozvetvenú korunu.

Básnické rirovnania si neviem odpustiť... :-))

pocit sa dá definovať, ako reakcia organizmu na model prostredia, ktorý ten organizmus v danej chvíli má. Každý organizmus, úplne každý, má nejaký model prostredia, v ktorom sa vyskytuje. Najjednoduchšie organizmy majú najjednoduchší model, spoločenské majú zložitejší.
Pocit je motivácia k akcii. Motivácia vzniká ako reakcia na vnútornú a vonkajšiu situáciu organizmu. Ak chýba nejaká látka, organizmus má pocit hladu. Ak sa u pohlavného organizmu vyskytne vhodná situácia, v dohľade partner na párenie, vhodné páriace obdobie, partner vykazuje vhodný genofond - reakciou je motivácia k páreniu, ktorú organizmus vníma ako pocit.

inak vyhynie. To je podstata memu. To značí, že vznikne nejaká myšlienková konštrukcia. Zatiaľ je to iba konštrukcia. Ak si ju prečítaš, už je na dvoch dvoch miestach: v hlave autora, a v tvojej. Konštrukcia sa rozmnožila - zreplikovala. V tom momente sa stáva memom. Ak doporučíš knihu niekomu ďalšiemu a on si ju prečíta - memu sa podarilo zreplikovať do ďalšeh hlavy.
Ak niekomu prevyprávaš ten príbeh z knihy, tak už sa zreplikuje v tvojej verzii, teda nie presne a vzniká nový mem, ktorý je už trocha odlišný od jeho predka. A ak ten jedinec tvoje rozprávanie replikuje ďalej šíria sa už viaceré verzie toho istého memu v populácii. Poľahky sa stane, že rôzni potomkovia toho istého memu dorazia do tej istej hlavy a tá si musí vybrať. Nastáva prírodný výber. Takto postupne v populácie preváži niektorá verzia pôvodného memu. Tá úspešná v prírodnom výbere vyhrala na úkor tej neúspešnej.
To je veľmi zjednušená teórie memov.

bol by to mém, ktorý by vznikol v jednej hlave a do ostatných by sa šíril v absolútne nezmenenej podobe.

len v rôznom množstve kópí :)

a vlastne aj chápem prečo - sú vytvárané podľa jednotnej schémy, v ktorej sa zakaždým nachádzajú tie isté atribúty nádeje, sklamania, túžby a cesty za jej naplnením.

Lenže táto schéma je vlastná každému ľudskému životu. A druhé, čo mi pripadá zvláštne, akoby si ty sám osobne túto schému vôbec nepoznal, či skôr ju nechcel nechcel poznať. Nie je v tomto prípade také prísne vedecké nahliadanie na škodu veci? Nemyslím tým blogzin, ale teba. Nevytváraš tak sám sebe sito, cez ktoré neprepúšťaš to, čo je pre iných neopakovateľné a jedinečné?

je výsledkom dlhého vývoja, tak ako žiaden gén nie je jedinečný, ale je výsledkom procesov predchádzajúceho vývoja. Nesie niečo z jedinečnosti predkov a niečo z jedinečnosti potomkov, teda vlastne nikdy nie je jedinečný a zároveň v tom spojení je jedinečný. Opäť - jedinečnosť je ako pojem bezobsažný. Nesie v sebe svoj opak.

akoby si bral veciam ich vnútorný obsah a dôvod byť. Možno je to tým, že sme naučení nazerať na všetko inou optikou a len tak si uvedomiť, že ako koruna ľudstva nie sme ani jedineční, ani výnimoční, nám nie je nejako po chuti.

no nestotožňujem sa ani s tým, že jedinečnosť je bezobsažný pojem, ani s tým, že žiaden gén/mém nemôže byť jedinečný..
vari skutočnosť, že niečo (gén, mém, ...) z niečoho pochádza, je kontraindikáciou jedinečnosti?
a tiež mi znie nepresvečivo tvrdenie, že myšlienková konštrukcia sa stáva mémom až v okamihu replikácie.. vari ju mémom nerobí už jej replikovateľnosť?

nejde o hádanie sa, fajn, mne sa už vôbec nechce hádať. Môj postoj je asi takýto - demytologizácia. Z memetického hľadiska veci majú ten obsah, ktorý im prisudzujeme. Len ja robím to, že upozorňujem na to, že ten obsah im prisudzujeme a že to samotné prisudzovanie obsahu je poznateľný proces. V zásade niet za tým toľko obsahu, ako si zväčša myslíme.
Za láskou je napríklad iba pár jednoduchých procesov. Len schopnoť produkovať memy z toho tvorí tú húštinu relácií medzi zdanlivo nesúvisiacimi prvkami.

vieš, to je podľa toho, čo kto zdôrazňuje v popisovanej skutočnosti: či to, čím sa od ostatných skutočností odlišuje, alebo to, čo má s ostatnými skutočnosťami spoločné.
Lenže sám osebe pojem jedinečnosť je bezobsažný, kým ho nedávaš do súvisu s nejakým opačným pojmom, napriklad nedeliteľnosť bytia. Až v tejto súvislosti získava pojem jedimnečnosti svoj obsah.
Uvediem príklad. Kľudne môžem povedať, že každý jednotlivý organizmus je jedinečný. No iste, inak by som ho od ostatných nevedel rozlíšiť. Lenže ke´d začnem rozoberať tú jeho odlišnosť, zistím, ako veľmi závisí tá odlišnosť od toho spoločného s ostatnými organizmami, ake je možná tá odlišnosť len na základe spoločnosti, inak by tá odlišnosť vôbec ani nevznikla. A dá sa vôbec povedať, že vznikla? Veď vlastne nikdy nevznikala, ke´d jej prvky boli už dávno pred tým vznikom. Významný filozof a biológ Kaufman napísl, že žiaden organizmus nikdy nezanikol, prtetože život je jeden jediný, ktorý sa iba vnútri neustále premieňa, život trvá odvtedy, ako vznikol prvý replikátor. Tak aká jedinečnosť, ke´d zároveň ide o rovnakosť, pretrvávanie, nedeliteľnosť, a podobne?

svoje námietky neviem presne vyjadriť, no asi sú podobné tým, ktoré Rozprávkarka vyjadrila vo svojom komente z 13:52.
evolucionizmus ako obrazoborecký nástroj namierený proti ješitnej antropocentrickej predstave človeka, že je korunou tvorstva a pupkom vesmíru, mi pripadá byť dobrý, užitočný a produktívny..
na druhej strane mi evolucionizmus pripadá nepoužiteľný ako optika na skúmanie subtílností medziľudských vzťahov, erotiky, citov, lásky a iných jemných prejavov a odtieňov živého bytia..
pokus používať evolucionistický prístup na vyčerpávajúce a jedine pravdivé popisovanie vzťahov a citov mi pripadá asi tak príhodný, ako snaha vyznávať lásku nie rečou ozdobnej poézie, ale suchej štatistiky...

veď píšeš, že: Za láskou je napríklad iba pár jednoduchých procesov. Len schopnoť produkovať memy z toho tvorí tú húštinu relácií medzi zdanlivo nesúvisiacimi prvkami.

Sme v blogzine, tu sa o láske hovorí dosť často, tak by možno čitateĺov zaujímalo (aj mňa, mimochodom), aké procesy myslíš.

moje príspevky :)

nemám obavy, že by sa pomocou bilógie, memetiky a evolučnej psychológie nedali vysvetliť všetky nuansy a aspekty čohokoľvek, čo sa týka človeka.
Prakticky s tým nemám ani dnes problém, s tou výhradou, že nie všetky aspekty správania človeka sú ešte známe, zákonitosti memetiky sú ešte veľmi hmlisté, ale to, že čokoľvek ľudské je IBA TO a nič iné je podľa mojej mienky úplne jasné.
Kantov výrok: "nikdy ma neprestane udivovať hviezdne nebo nad hlavou a mravný zákon vo mne " už dnes stratil svoje opodstatnenie a z filozofických udivení sa preniesol do vecných rámcov pokusov a ich vyhodnotení. Aspekty ľudského správania sa so stále väčšou a prehľadnejšou presnosťou mapujú na jednotlivé mozgové oblasti pomocou prístrojov na zobrazovanie magnetickou rezonanciou a psychológia už nie je odkázaná na freudovské alchymistické mystifikácie.
Ja pomerne pravidelne sledujem správy z vedeckého sveta a neskrývanou škodoradosťou sledujem ako dychtivo vedci pracujú na zánik Človeka s veľkým Č a potom žobronia na rôznych stránkach o nejakú skulinku v tých poznatkoch pre záchramnu JA.... tak ako ty.

uve´d nejaký racionálny argument, nie iba pocit, teda intuíciu... Totiž pocit vyplýva zo situácie, kedy sa cítiš byť ohrozený v svete, ktorý poznáš, vo svojej istote. To je prastarý pocit, kedy sa niečo deje, čo nevieš vedome vyhodnotiť, ale situácia v okolí ti hovorí, že nie všetko je v poriadku a toto pocitové, nevedomé konanie ti umožňuje byť pripravený na obranu.
A memy antropocentriuzmu ochotne tvoju vnútornú situáciu využijú. Normálny svet je prte teba ten svet, kde si môžeš vybrať - más teda väčšiu možnosť výberu. Ale moje memy ti túto slobodu berú, a tak sa brániš.
Ty by si na jednej strane chcel byť príslušníkom svorky "racionalistov", možno prto, že od detstva, alebo neviem od kedy sú nepriateľskou svorkou idealisti, (náboženstvo, ideologéie... at´d), na strane druhej nemôžeš prijať dôsledný racionalistický prístup, potrebuješ priestor slobody, inak sa cítiš ohrozený.
Pre mňa si ukážkou toho, ako v tebe súperia dva memplexy :)

človeka až do poslednej možnej bodky, čiarky, či čo ja viem čoho, dokáže vysvetliť, čo je mem, čo je pocit, čo je gen, atď, dokáže takpovediac ,,rozšóbovať" ľudskú osobnosť do posledného šroubika, ale nezbaví ho toho, čo je v ňom pocitové. Racio to nepotlačí, iba vyhodnotí. Tým, že rozoznám svoj pocit, ako ,,prastarý pocit ohrozenia zo situácie, ktorú nepoznám, keď mi situácia hovorí, že sa niečo deje", sa ho jednoducho ešte nezbavím. Je vo mne. Smútim, a nezbavím sa toho, že viem, prečo smútim. Radujem sa, a nezbavím sa toho, že viem, prečo sa radujem.
Akokeby sa človek dal rozložit len na jeden veľký chemický vzorec a tým to zhaslo... Mne v tom stále čosi chýba. Čo ja viem, čo... Duša?

a tie práve tie veci,ktoré sú pre teba iba akými vedľajším produktom (intuícia, podvedomie) považujú za omnoho dôležitejšie, než vlastne racio. Dokážu ním aj omnoho lepšie narábať a tak aj omnoho lepšie vyhodnotiť situáciu, ako my, racionalisti, naučení prijímať iba rozumové vysvetlenia.

Zdravím...

nemôžem tu teraz byť, len jedna otázka mi napadla...prečo je štruktúra mémov stále zložitejšia a jemnejšia a rafinovane zaobaľuje hooky? resp. prečo sú mémy, ktoré niečo povedia rečou poézie, umenia dnes pre človeka prijateľnejšie, než holá "pravda"? alebo, ako si naznačil, prečo sa jej tak bráni? tú odpoveď hogovi si musím ešte čitnúť...

pekný večer prajem :)

na rozdiel od Teba som presvedčený, že nejde o antropocentrizmus, skrytý či zjavný, aj keď ma z neho už od dávna podozrievaš, ale o vnútorné presvedčenie, že dôsledný evolucionizmus kdesi a v čomsi robí sebadeštrukčnú nadprácu.. že mémy evolucionizmu tak agresívne idú po „podstate“ živého bytia, až siahajú na základy samotného bytia a búrajú ich..
navyše si myslím, že evolucionizmus je tak posadnutý pohľadom do minulosti, že nedoceňuje význam toho, čo evolučné mechanizmy prinášajú pre budúcnosť.. že nedoceňuje ich skrytý či zjavný potenciál..
tam, kde podľa evolucionizmu a memetiky ide o (seba)klam človeka či iných živých tvorov, ide podľa mňa skôr o mechanizmy, ktoré vytvárajú (potenciálnu) evolučnú výhodu...
takéto nazeranie na evolučné mechanizmy sa mi vidí byť produktívnejším východiskom...
preto by som rád ako doplnok k evolucionistickému pohľadu, zacielenému do minulosti, videl pohľad upretý do budúcnosti, ktorý sa usiluje pochopiť, v čom sa skrýva potenciál našich memetických (seba)klamov (?), v čom nám slúžia a môžu slúžiť ešte lepšie, a prečo nie je rozumné ich deštruovať, ale triezvo oceňovať a využívať...
evolucionizmus robí podľa mňa tú istú chybu ako každá „mladá“ veda vrátane Tebou zmienenej psychoanalýzy: má pocit, že objavil formulu života a že okrem neho už na tomto svete nič nemôže priniesť relevantné nové poznanie...

pretože sa mi to zdá najdôležitejšie. Memy majú svoju vlastnú dynamiku a prirodzenú intenciu oslobodiť sa od nositeľa do čo najväčšej miery. Je to preto, že tie memy, ktoré nie sú až tak závislé od genotypu človeka, ako hooky, majú zároveň aj väčšiu pravdpodobnosť na šírenie nad celým genotypom ľudstva. Prirodzena - musia sa spájať s hookmi do memplexov, ale prírodný výber zabezpečí, že tie, ktoré sa môžu spájať s rôznymi hookmi, majú väčšiu pravdepodobnosť na šírienie.
Takto vzniká niečo ako pre gény biotop - nazvime to memotop. A ten už má svoj vlastný život, vlastné zákonitosti. Kedže memy vznikajú oveľa rýchlejšie ako gény, je ich aj v jednej chvíli oveľa väčší počet a memotop sa vyznačuje už dnes väčšou diverzitou (aspoň tak odhadujem) ako biotop.
No a na toto nás evolúcia geneticky nepripravila. Memotop je síce rovnako súčasťou nášho prostredia, ako rieky, vzduch a organizmy, je to dokonca skoro výhradne naša súčasť prostredia, ale nemáme nijaké nástroje na to, aby sme sa v tom prostredí orientovali. Iste, je tu veda, ale tá dokáže iba popísať to prostredie, nedokáže povedať, akú reakciu naň máme mať. Ak vidíš hada, vieš čo máš robiť, máš to dokonca zakódované v správaní geneticky. Ak vidíš nejaký výrobok na pulte - ani netušíš čo máš spraviť, čo sa stane ak ho kúpiš, čo sa stane ak ho nekúpiš. Čo sa stane ak ho kúpiš a spotrebuješ? atď
Ja nesúhlasím s Blackmoore v tom, že si nemyslím, že egoplex je čisto memetický. Je to podľa mňa oveľa zložitejšie. Memy pôsobili na hlavy našich predkov tak dlho, že (ako autorka sama konštatuje), že ovplyvnili génovú výbavu. Vytvorili schopnosť jazyka na to, aby sme ich ľahšie šírili. Vedomie JA majú všetky organizmy, jednobunkovce nevynímajúc. Prinajmenšom každé JA musí "vedieť" pokiaľ siaham ja odkiaľ prostredie. Vedomie cicavcov je na pocitovej báze prakticky totožné s naším. Zvieratá rozmýášľajú, cítia, vytvárajú predikcie prostredia, modely a na základe týchto sa rozhodujú. Vytvárajú a odovzdávajú memy na úrovni hookov. Podľa mojej mienky je skutočne ego zložitý systém vrodených a získaných vlastností, kde je vcelku dosť neprehľadná spleť zájmov oboch replikátorov.
No a tu by som odpovedal na tvoju otázka. Ak sa mem môže spájať s rôznymi hookmi nezávisle na nich, tak sa príjíma memplex v nejakej štruktúre. Ak naproti tomu vystúpi memplex v inej štruktúre (holá pravda), tak samozrejme organizmus reaguje ako na toho hada: ohrozenie z prostredia.

teória, tu hlavne reprezuntujem teórie viacerých vedeckých disciplín. Moju teóriu rozpracúvam v projekte Anima Et Machina.
Takže k námietkám. Každé poznanie je najprv analýza (teda to tvoje rozpitvanie) a potom syntéza, teda vysvetlenie. Ja sa snažím podať oboje.
Pocity sú vrodené vzorce správania, ktoré máme spoločné s inými cicavcami. Neviem, prečo si myslíš, že sa im nevenujem, práve naopak, mňa veľmi zaujíma vzťah vrodených vzorcov správania, teda produkt genetickej evolúcie, a ich vzťah k získaným schémam správania (aky ty hovoríš racionálnemu hodnoteniu), ktoré sú produktom memetickej evolúcie, Tento vzťah v minulosti skúmala hlavne psychológia, ale s príchodom memetiky klasická psychológia pripomína skôr alchýmiu, ako vedu.
Neviem prečo teda si myslíš, že niekto sa snaží zbaviť človeka toho, čo je pocitové? Práve naopak. Pocity sú pre vysvetlenie správania človeka úplne prvé, z pocitov sa musí vždy výjsť aby sme dokázali vysvetliť štruktúru toho, čo človek robí, alebo hovorí, čo ako vníma. Takú popularizačnú ukážku takéhoto prístupu som v tomto blogzine slúsil naznačiť v anylýze Buninovej novely "Ľahký dych".
Pocity sú motivácia k činnosti organizmu. Organizmus vnejako vníma prostredie, čo vňom vygeneruje komplexnú reakciu: pocit. Človek k tomu navyše dáva produkt memosféry: vysvetlenie v podobe myšlienky, ak sa myšlienka ďalej šíri, stáva sa z nej mem.
K poznaniu prírodných národov: ja mám v úcte každé, zopakujem KAŽDÉ, poznanie, či je vedecké, ezoterické, alebo teologické... dokonca ich považujem za rovnocenné, ale to je diskusia k inej téme. Zo všetkých poznaní mi je najbližšie to moje, a to aj prezentujem.
Dúfam, že som vysvetlil, že sa vo mne mýliš. Intuícia je vrodené správanie, podobne ako to podvedomie, hoci tu je to zložitejšie, pretože podľa mojej mienky je podvedomie u človeka už spoluvytvýrané aj získaným správaním. Inak, neodpustím si to ani tu, podvedomie je nesprávny výraz. Freud zaviedol správny pojem - nevedomie (Unbewustsein) preto, aby rozlíšilvedomé a nevedomé duševné pochody. U nás sa zaviedol mätúci pojem, pretože pod-vedomie je nejaké vedomie, ktoré funguje pod vedomím, ale to neznamená, že si ho neuvedomujeme.

chcú sa rozmnožiť v čo najviac kópiách :)
K tomu antropocentrizmu: intuícia mi hovorí, že raz o tom medzi nami bude podstatná debata a tieto čiastkové pre ňu dávajú materiál. Antropcentrista je od prírody každý, je to vrodený pocit a pre memplex neantropocentrizmu je dosť ťažké s tým bojovať. Viem to z vlastnej skúsenosti. Rúzne prejavy antropocentrizmu odhaľujem v seba pomerne často, napriek určitému tréningu.
To je nezmysel, že evolucionizmus ja "posadnutý" minulosťou. Evolucionizmus je myšlienková koncepcia, ktorá je založená na dôslednom uplatňovaní myšlienky, že včetko, čo je dnes, má svoju príčinu v minulosti. Čo máš poti tomu? Ak chceme vysvetliť akýkoľvek jav, ktorý dnes pozorujeme, tak si nevystačíme iba s tým, ako sa správa dnes, ale musíme vedieť aj z čoho pochádza. Čo je na tom zlé? Iba v teológii sú veci dané a nemenné.
Vieš - každá veda, ak má byť vedou, tak sa musí pokúšať predikovať javy a o to sa pokúša aj evolučmná biológia, psychológia, či memetika. Lenže budúcnosť je príliš komplexná a nikto nedokáže ani zhromaždiť, nieto ešte vyhodnotiť všetky príčiny, aby mohol určiť následky, a to ani nehovoriac o stochastických javoch, ktoré narušujú kauzalitu. Tvojej námietke teda nejako nerozumiem.
Ja napríklad predvídam oslobodenie memosféry od génov. To je moja predikcia, pre ktorú mám už teraz svoje argumenty. Možno niečo ako planéta bez sapientov, možno s nimi v nejakej forme Matrixu, možno niečo ako ako opísal nespomeniem si už meno autora v poviedke Wangove koberce. Takže tu máš predikciu.
Podrobnejšie v Anima Et Machina... ak dožijeme.

možno ma to mätie len pre to množstvo cudzích pojmov. Keď sa niekto nezaoberá týmto typom vied, ale niečim iným, tak sa v tom potom musí preberať ako Popoluška medzi hrachom, zrnom a prosom.

Ale však keď poctivo prebrá, najde to svoje...

Zdravím... :-)

v podstate ju s Tebou a evolucionizmom zdieľam, dokonca si myslím, že platí aj striktnejšie tvrdenie, a totiž, že všetko, čo je dnes, má svoj (obvykle primitívnejší) predobraz v minulosti..
nič nemám ani proti tomu, že evolucionizmus skúma minulosť, aby mohol vysvetliť prítomnosť a predikovať budúcnosť...
moje (intuitívne) námietky smerujú proti priveľkému „sebavedomiu“ evolucionizmu, proti jeho presvedčeniu, že prináša univerzálny bezchybne fungujúci kľúč k poznaniu ľudskej psychiky, proti jeho nutkavej potrebe (možno existujúcej len v mojej hlave) usvedčovať druh homo sapiens zo sebaklamu vo veciach lásky, altruizmu, citov, čím zdá sa mi spochybňuje napríklad morálku, poéziu či umenie vôbec, ktoré sú na popise a stvárňovaní týchto prejavov živého bytia postavené...

si myslím, že je správny, pretože to tu ja tak prezentujem, provokujem, snažím sa útočiť na ten humanistický antropocentristický pohľad na človeka.
Evolucionizmus je ako každá myšlienková konštrukcia, ktorá sa snaží urobiť pokiaľ možno najpresnejší model sveta. Dnes už si sná´d nijaký intelektuál nemyslí, že pozitivizmus je riešenie, a ja už vôbec nie, to by snáď z mojich písaní o poznaní mojel vedieť.
Evolucionizmus nespochybňuje morálku, vysvetľuje ju. Ako prvý myšlienkový smer v dejinách ju vysvetľuje racionálne. Kant by padol na riť.
Sebaklam? hmmm... ja nemám rád to slovo. Nič nevysvetľuje. Ja by som to povedal inak: memy v egoplexe prezentuju nevedomej, hlavne pocitovej časti JA svoje zaujmy tak, aby uspokojovali potreby organizmu.

"holá pravda" je len ďalší memplex, ktorý bojuje s inými, ktoré už máme...to je odpoveď na to, prečo máme nepríjemné pocity, ak sa nám táto "holá pravda" servíruje heh...

no prečo sú pre človeka prijateľnejšie memplexy, ktoré sú postavené (z hľadiska memetiky) na iluzívnosti? ak si iluzívnosť premietnem do výnimočnosti pocitov jedinca akými sú slobodná vôľa, láska, vznešený údel veriaceho človeka, asi to zase povedie k antropocentrizmu...no ak sa teda pozrieme dominulosti, niekde to muselo začať...a pre organizmy bolo asi výhodnejšie "myslieť" si, že sú jedinečné...

v akejkoľvek forme môže byť hookom na postavenie v svorke.