Všetko bolo nakoniec také, aké sa očakávalo. Neuveriteľné.
Valér Sičák sa zo svojich škrabancov vystrábil rýchlo.
Akoby bol v tom cvičený.
Horšie už na tom bola Františka.
Jej recidivujúca túžba opäť po dlhom čase uvidieť Joachima bola taká nástojčivá, že sa s ním čoskoro aj stretla. Stalo sa tak na letisku. Vo Viedni.
V onen deň, ktorý pre ich stretnutie určila, to bola jediná Joachimova voľná chvíľa, kedy sa mohli vidieť. Zavolal jej, že pre ňu príde aj so svojím šoférom a že sa spolu odvezú na letisko. On potom odletí a jeho šofér ju odvezie späť. Budú mať dostatok času na rozhovor.
V onen deň bolo hmlisté a sivé ráno. Na Františku v jej hotelovej izbe uľpievavo dobiedzala migréna. V snahe vyhnúť sa zvieraniu mučivého záchvatu, obliekla si hodvábnu bielizeň s podväzkovým pásom staroružovej farby s kvetinovou potlačou čiernych ruží a čiernymi ramienkami. Na nohy navliekla sieťované pančuchy, dlhú jelenicovú sukňu s vysokým rázporkom siahajúcim vpredu do polovice stehien a tričko smotanovej farby s lodičkovým výstrihom. Ľahla si do kresla a pokúšala sa dostať do hladiny alfa.
Myšlienky a obrazy pred ňou poletovali a vznášali sa ako hmlovinový opar.
Viezla sa v aute s Joachimom a jeho šoférom. Cez ramená mala prehodený dlhý turecký plášť z jemnej kože a pravým kožušinovým lemovaním s tulipánovým ornamentom, ktorý jej kedysi, v stave predvádzania sa, kúpil Valér za starých dobrých tisíc dolárov. Plášť jej nedbanlivo padal okolo prestrihnutej sukne s vysokým rázporkom na odhalených stehnách v sieťovaných pančuchách až na dlážku auta. V ľavej ruke držala po prvýkrát v živote dlhú tenkú cigaretu. Nechala ju vyhárať. Druhou rukou si za ucho prihládzala tmavé hladké vlasy. Potom sa prehrabala v kabelke, nespúšťajúc veľké fialkové oči z Joachima, a vybrala z nej tenký, štvorcový, šušťavý balíček s odtlačkom krúžku uprostred. Ukázala mu ho a usmievajúc sa ševelivým hláskom zašemotila:
„Pozri, toto mi dal môj muž, ak by sa nám po ceste pokazilo tvoje nové auto a my by sme boli nútení núdzovo prespať na nejakej pustatine, ďaleko od civilizácie, len tak, pri ohni, zohrievajúc sa len vlastnými telami, a mojím pravým koženým tureckým plášťom...“
Joachim sa takisto usmial, nežne jej vzal z ľavej ruky cigaretu, potiahol si z nej a vyfukoval kolembavé krúžky dymu.
Asi po hodine meditácie sa migréna ešte úpenlivejšie zahryzla do Františkinej ľavej polovice hlavy. Františka si povzdychla. Auto sa im iste nepokazí, oni nebudú musieť núdzovo prespávať a ani tá pustatina medzi Bratislavou a Viedňou už určite nie je to, čo bývalo.
Vstala. Prehrabala sa v kabelke. Vybrala z nej Panadol a užila ho.
Z pravého tureckého plášťa poodopínala kožušinový golier a manžety s tulipánovými ornamentmi, vyzliekla si jelenicovú sukňu a smotanové tričko, priamo na hodvábnu bielizeň a sieťované pančuchy si natiahla džínsy a obľúbený zelený top a zavolala kamarátke. Požiadala ju o garde. Kamarátka súhlasila. Ochraňovať nešťastníkov bola jej profesia.
Odfrčali na Tíliinej päťročnej fiatke na letisko.
Sadli si do letiskovej kaviarne a čakali na Joachima.
Joachim prišiel. Oblečené mal čierne nohavice, čierne sako a bielu košeľu s kravatou. Keď sa zvítali a pobozkali, sako si prevesil na stoličku. Prisadol si k nim. Dlho sa dohadovali a jeden cez druhého bodro prekrikovali, ako to už u starých priateľov býva, o čom sa budú rozprávať. Nakoniec Joachim rozhodol, že každý z nich povie nejaký svoj neuveriteľný príbeh.
Začala Tília.
Rozprávala im o tom, ako jej v službe priviezli človeka v bezvedomí, so zlyhávajúcim srdcom, na pokraji smrti. Urgentný kardiochirurgický prípad. Pacienta zoperovali, on aj jeho srdce sa rýchlo zotavili, a potom, len čo mal pacient dostatok fyzických aj psychických síl, podal na Tíliu sťažnosť. Pre porušenie svojich práv. Lebo mu v stave ohrozenia života bola podaná bez jeho súhlasu transfúzia krvi, a on, ako príslušník Jehovových svedkov, to nepripúšťa. Žiadal Tíliu potrestať.
Joachim sa zamyslel a povedal:
„Naďalej zachraňuj Jehovových svedkov podľa vlastného svedomia a neboj sa, lebo štrassburský súdny tribunál by ťa prinajhoršom aj tak oslobodil, pretože ten prihliada na prirodzený zákon, tak, ako nám to oddávna odkazuje Platón, a tým je zákon života.“
Na rade bol Joachim.
Vyrozprával im tri neuveriteľné príbehy.
Všetky tri boli o ženách.
Prvý bol o Nemke, nacistickej väzenskej dozorkyni, ktorú súdili z vojnových zločinov. I keď jej vina bola súdu na začiatku procesu celkom jasná, nakoniec ženu oslobodili. Oslobodil ju jeden ústavný sudca, možno Žid, ktorý ženu, aj keď o mnoho staršiu od neho, ľúbil.
„Mal ju stále vo svojom srdci,“ povedal a na svojej hrudi ukázal Joachim, „pretože bola jeho prvou skutočnou ženou. Kedysi dávno, v čase sudcovej mladosti, bola jeho prvou milenkou, a on ju nemohol prestať ľúbiť. A tak ju nemohol neoslobodiť.“
Fanny aj Tília mlčky hľadeli na Joachima a žasli nad týmto neuveriteľným príbehom.
Ďalší prirodzený zákon, zákon lásky, pomysleli si snáď.
V druhom príbehu Joachim rozprával o žene, ktorú kedysi mal.
Bola veľmi odvážna. Venovala sa jaskyniarstvu. Na jednej expedícii, na ktorej sa zúčastnil aj jeden veľmi bohatý, ale veľmi neskúsený jaskyniar, sa tento jaskyniar zranil. Zranil sa tak ťažko, že upadol do bezvedomia a nebol schopný vlastnými silami jaskyňu, hlbokú niekoľko desiatok metrov, opustiť. Žena, ktorú Joachim kedysi mal, neskúseného bádateľa z hlbín jaskyne vlastnými silami vyniesla. Vyniesla ho sama, lebo nik iný nebol nablízku, a zachránila mu život. Medzi touto ženou a bohatým lež neskúseným jaskyniarom vzniklo puto a žena, ktorú Joachim kedysi mal, odišla k bohatému a neskúsenému jaskyniarovi a stala sa jeho ženou.
Keď to Joachim dopovedal, Fanny a Tília si mali právo pomyslieť:
Aha, ďalší prirodzený zákon - zákon prírodného výberu.
Tília však povedala:
„Keby som ja mala zakaždým odísť ku krásnemu a bohatému, ktorému som zachránila život a ktorý sa do mňa preto zaľúbil, súdy by nestíhali rozvádzať.“
A Františka si v márnivom zápale svojich citov pomyslela:
„Ja by som ťa nikdy neopustila!“
V treťom príbehu im Joachim povedal, že si našiel novú ženu, ktorá je farmaceutickou laborantkou a že sa s ňou odsťahoval na juh, na jednu malú, ale len ich, pustatinu.
Nevedno, čo si Fanny s Tíliou v tom momente pomysleli.
Ako posledná rozprávala svoj neuveriteľný príbeh Fanny.
Povedala, že kedysi dávno, za svojej najkrajšej mladosti, ľúbila istého mladíka, ktorý sa volal Johan. Bol len o niečo starší od nej, takmer akoby jej brat, s ktorým sa neradi hádame a ak, tak len tak naoko. Fanny sa do mladíka veľmi zaľúbila, a tak, ako si to dievčatá zvyknú predstavovať, predstavovala si, ako s ním strávi zvyšok života.
Osud ich však rozdelil.
Fanny aj napriek tomu neprestávala nosiť Johana stále vo svojom srdci, lebo bol jej skutočným prvým mužom, a tak ho stále ľúbila.
Jedného dňa si Fanny prečítala štvordielny román o láske, ktorý napísal istý spisovateľ. Vo všetkých štyroch knihách našla Fanny opakujúci sa obraz - obraz ruky, ktorá chce hladiť tvár. Raz tej ruke tvár unikala, inokedy tú ruku chytila iná ruka a nedovolila sa tváre dotknúť, inokedy sa ruke podarilo tvár pohladiť. Ruka sa chcela dotknúť tváre vždy v tých istých okamihoch. V okamihoch neuvedomelého, a najhlbšieho prežívania lásky. Veľmi ju to zaujalo.
Spomenula si na takýto okamih, keď kedysi dávno prišla za Johanom do jeho práce. Mladá a usmievavá, vyobliekaná, veľmi sa chcela Johanovi páčiť. Johan ju vzal k sebe do svojej pracovne a rozprával sa s ňou. Nebol veľmi ústretový. Fanny cítila, že jej chce asi oznámiť, že s ich láskou je navždy koniec.
Potom k nim do pracovne zaklopal istý Róbert, áno, spomína si presne, volal sa Róbert.
Bol vysoký a nevtieravý. Pýtal sa Johana, či pôjde poobede na angličtinu. Fanny sa s Róbertom zoznámila a usmievala sa aj na neho. Veľmi sa im obom chcela páčiť. Johan jej nakoniec predsa len oznámil to, čoho sa obávala. Že medzi nimi je koniec. Aj keď ju to veľmi zarmútilo, chcela na rozlúčku pohladiť Johanovi tvár. Johan jej to však nedovolil, chytil jej zápästie, stiahol ruku dole a prísne povedal: „Nie, Fanny...“
Nikdy na tento bolestný okamih nezabudne.
Fanny by chcela poznať tohto spisovateľa, aby sa ho opýtala na ruku, ktorá chce hladiť tvár.
Joachim s Tíliou Františku nemo počúvali.
Joachim napokon povedal:
„Nič nie je náhoda, Fanny, nič...“
A potom vstal, pretože z letiskového ampliónu sa ozvala výzva pre cestujúcich do Štuttgartu.
Rozlúčil sa a odletel.
Tília s Františkou nasadli do auta a vrátili sa nočnou cestou späť.
Tília mlčky šoférovala, Fanny trúchlivo premýšľala.
Aj keď si v mysli opakovala, že je čas niektoré veci zabaliť a odniesť niekam...niekam, aj tak sa jej po líci skotúľali slzy. Slaná voda. Cítila ich v ústach, na konci nosa a jednu kvapku uvidela aj na svojom pravom tureckom plášti. A potom druhú, a ešte veľa ďalších kvapiek zrosilo tmavú jahňacinu.
Mala pocit, že je na širokej pustatine medzi Bratislavou a Viedňou, na ktorej nieto inej vody než slanej a putujúci čochvíľa zahynú od smädu.
„Ale veď sa môžete predsa kamarátiť,“ konečne sa ozvala Tília.
„Nemôžeme,“ zaznelo ticho, a rezolútne, „nepočula si prednášku o prirodzenom zákone?“
Tília ešte niečo spomenula o nešťastných kobylách na betóne a o prirodzenom práve na šťastie, ale Fanny ju už nevnímala.
Rozmýšľala o vode.
Ako jej to hovoril Valér, jej vodný živel? Voda je najlepšia substancia, lebo je programovateľná...
Rozmýšľala, čo urobiť, aby sa z jej vody stala najlepšia substancia.
Nič ju nenapadalo.
Keď príde domov, poprehŕňa sa vo Valérových zápiskoch pohodených pri posteli.
Určite v nich niečo nájde.
Komentáre
KameliaB, dnes večer
Ďakujem Derchurka,
Opäť musím povedať- dobre napísané,
...mám rada Schwechat...a tak.
Fanny, som tvoj fan.
Len teraz neviem,
a - je to fajn, že si fan , čokomilka :)
Si myslím, že sa netreba siliť do iného štýlu, keď je to klasické,
Ďakujem za vysvetlenie
Koniec plný symboliky
Vďaka :-)
Koniec je otvoreny, Rusalka ma pravdu,
inak dobrre.paci sa mi.
Za málo, rusalka
čokomilka,
Rusalka, tu ani nejde tak o symboliku v texte ako cieľ,
rezervy príbehu vidím práve v tom, že by si tí priatelia, možno po ďalšej poriadnej dávke promile, začali tie symboly navzájom dešifrovať... a vtedy by to bolo snáď veľmi zaujímavé, a možno katarzne očistné pre všetkých troch, alebo - naopak, úplným odhalením by jemné nitky ich vzťahov stratili na magickosti...oni to
zatiaľ totiž ani sami nevedia posúdiť, čo by bolo pre nich lepšie, ich konanie je nesofistikované, akoby vychádzalo z citovej a pocitovej roviny a preto má ich stretnutie takú dávku pôvobu..
príbeh ostáva teda otvorený, a preto som ho aj nazvala bájkami...