Nevieš o mne vôbec nič...
Mám už dosť rokov... a dnes viem, že som v sebe príliš dlho dusila to, čo sa stalo... Vieš, pamätám si na vetu, ktorú si povedal: „Aj tak ti nikto neuverí...“ ja som tej vete uverila... ale... dnes jej už neverím... Už nie som to malé dievčatko a nie som ani tvoje dievčatko... za ktorým si chodil....
Našla som si človeka, ktorý stojí pri mne. Pri mne v dobrom aj v zlom. Je ťažké žiť s tajomstvom, ktoré ťa zráža nadol... a ver, že mňa toto nadol zrážalo... a ešte vždy zráža... Hľadala som dlho človeka, ktorému sa zverím... a nakoniec som ho našla.
Je to úžasná bytosť, ktorá je pri mne. Keď som za ňou kráčala po prvýkrát, bála som sa... toto nie je dobrá téma na konverzáciu... mala som strach.... Usadila ma, usmiala sa a jednoducho povedala: „no tak hovor, čo ťa trápi, počúvam ...“
Vieš, aký je to úžasný pocit, ak nájdeš niekoho, komu môžeš veriť, kto chce vedieť, čo ma trápi, prečo nespím, prečo sa bojím... nevieš...
Netušíš, aké to je ísť na rande a mať strach... strach z dotyku, strach z toho, čo ti má spôsobovať radosť a uspokojenie...
Keď som s človekom, ktorého mám rada, ktorý sa ma chce dotýkať, ktorý ma chce objať a ja... odmietnem... odmietnem, lebo sa bojím... bojím sa dotyku a toho, že mi ublíži... rovnako ako si to spravil ty...
Nevieš, aké to je nechať sa objať a niekoho objať, skúsiť to a tešiť sa z toho, že som prekonala svoj vlastný strach... strach z objatia... prekonala som to... spýtala sa, či ma môže objať.... nechcela mi ublížiť a napriek tomu sa spýtala...
Objala ma a ja ... spoznala som, že objatie nemusí len zraňovať a bolieť... trvalo mi to dlho, ale vďaka nej som to dokázala...
Chcem, aby si vedel, že existuje osoba, ktorá mi verí... ktorá ma neodsúdila, keď som jej prezradila svoje tajomstvo... ... nebolo ľahké sa niekomu zdôveriť... dala mi čas... pamätám sa, ako sa ma spýtala, či budem aj rozprávať, alebo budeme len sedieť... sedeli sme...
Sedela som pri nej a rozmýšľala som nad vetou, ktorú si povedal... aj tak ti nikto neuverí... bola som ako rozdvojená bytosť... polovica zo mňa mi našepkávala... povedz, prezraď, neboj sa... nesklameš sa... a druhá časť môjho ja... opakovala tú tvoju vetu... aj tak ti neuverí... nikto ti neuverí...
Nevieš, aký boj som zvádzala sama zo sebou... celý čas som váhala, povedať, nepovedať, uverí, neuverí... zmení svoj pohľad na mňa, nezmení... je to neustály boj... mňa so mnou a s mojimi spomienkami... ak mi chceš niečo povedať... som tu pre teba... ak chceš, budem ťa držať... máš čas...
... držala ma a ja som sa triasla od strachu a hanby...... keď som vyšla s pravdou von, objala ma a ticho ma držala... a potom dodala... nenesieš žiadnu vinu na tom, čo sa stalo, nemôžeš za to... nemôžeš...
Vieš, ona mi uverila a nezmenila pohľad na mňa...s tále sa na mňa pozerá rovnako svojimi očami... neľutuje ma a ja som jej za to nesmierne vďačná... stojí pri mne, keď mi je ťažko a nebojí sa mi povedať, že bude aj horšie..., snaží sa ma pochopiť, aj keď to nie je vôbec ľahké... pomáha mi vstať, keď padnem a kráčať ďalej, lebo ja by som to už dávno vzdala ... robí to, čo by ste mali robiť vy...
Je to človek, ktorý bojuje spolu so mnou a nenechá ma padnúť ... ktorý ma drží, keď to potrebujem, ktorý ma počúva a má ma rád... tak ozajstne rád... .
Myslím, že ak sa raz dostaneš až sem, tak zistíš, že nastala zmena...
Zmenila som sa ...
Ja som sa zmenila... vďaka nej... pri nej som zistila, že už nie som to malé dievčatko... Pohľad dieťaťa, ktoré sa vo mne skrýva a občas vykukne sa pomaličky mení... pomaličky sa mení poznanie... v minulosti sa výčitky menili na obviňovanie, obviňovanie na výčitky, a tak to nejako fungovalo, ako v takom začarovanom kruhu .... ja som neobviňovala nikoho, za všetko čo sa stalo, som vinila seba... tá malá detská duša si dlho myslela, že za všetko zlé môže ona... ona a nikto iný a to, čo sa deje, je len trestom... trestom za to, že neposlúcha, nespráva sa tak, ako má.. .
Dnes už viem ... už viem, že na tom, čo sa stalo, nenesiem žiadnu vinu... a už sa ťa nebojím, mám svoj vlastný život... . ale... napriek tomu nechcem s tebou zostávať sama, nechcem, aby si mi stál za chrbtom ... lebo vtedy sa nemôžem brániť....
Komentáre
mila yettinka,
:-))
Pre všetkých zneužívajúcich!
podľa mojich informácií každé oznámenie o domácom násilí sa podrobne vyšetruje, dokonca v určitých obvodoch sú len na túto činnosť vyčlenení pracovníci polície (v našom okrese sú to napr. ženy- vyšetrovateľky), ktoré tieto skutky vyšetrujú a (zatiaľ) nemilosrdne predkladajú ďalej...
Kamelia,
Nikdy sa nebojte a nedajte sa !
Čo s tým?
Je mi veľmi blízky názor monami, že matka si to skôr všimla ako nie. Nepoznáme dôvody prečo nekonala a ak máme v tom pravdu, že to vedela alebo aspoň tušila, skúsme jej to už teraz odpustiť...
Yettinka, je mi to ľúto, ale tvoj „otec“ patrí do väzenia, ale viem ťa pochopiť, ak ho do väzenia nepošleš. Možno by tam bol dnes problém s dôkazmi...Paragrafy sú rôzne pokrútené a nie sú o citoch...
Mala si 10 rokov , keď sa ti to stalo. Žiačka štvrtej triedy. Dieťa. Už nie decuľko, ešte nie dievča, iba dievčatko, ktoré začína vidieť svet svojimi očami...Čo sa stalo, už sa nedá zvrátiť... ale verím že ty svoje šťastie v živote nájdeš.
Sú tu však i iné deti, ktorým sa to stáva, alebo ešte len má stať. Väčšina detí žije v normálnych rodinách, ale ako počujeme od Yettinky a Loly, nie všetky. Našťastie sa už dosť tlačí na násilie v rodinách cez legislatívu.Keď zlyhá v rodine aj otec aj matka, nemala by pomôcť škola? Nemala by škola byť ten inštitút, ktorý naučí deti čo majú v takom prípade robiť, pretože, vie dieťa čo má robiť? Možno sa mýlim, ale myslím si že nevie. Učitelia zo základných škôl, ktorí toto čítate, viete mi povedať, čo sa o tom učí v tretej triede? V tretej – iba jeden rok predtým, ako sa to stalo Yettinke. Učíme deti, že sa také čosi môže stať, že majú mamu aj otca a ak im jeden z nich začne ubližovať, majú sa obrátiť na toho druhého? Ak to nepomôže, tak na učiteľa, prípadne políciu. Učíme deti, že násilie na nich nie ich hanba, ale je to zločin toho, kto to násilie pácha?
Ak to takto nejako učíte, tak vám vďaka a úcta, lebo naozaj neviem, ako by som to sám vedel 8-9 ročným deťom vysvetliť a naučiť ich, ako sa majú brániť. Ale ak to neučíte, nie je čas začať to učiť? A je mi jedno v ktorom predmete, napríklad v etickej výchove, ak nie tam, tak napríklad v slovenčine. Čo bude dieťaťu viac chýbať? Ak napíše y namiesto i, alebo ak nebude vedieť aspoň trošku o tom, ako sa brániť násiliu?
Pozri -
pozri článok 19, článok 34
http://www.unicef.org/voy/media/CRC_slovak_child_friendly_version.pdf
Jan
Mama- sama viem, že skôr či neskôr s pomocou svojej bútľavej vŕby otvorím aj túto pre mňa momentálne zakliatu trinástu komnatu... len musím to robiť postupne... postupne musím a chcem upratať svoje vzťahy... chcem ich očistiť a dať im pevné základy... dnes eešte neriešim, či o tom mama vedela, alebo nie, ale príde aj ten deň, keď budem stáť zoči-voči tejto situácii a budem musieť riešiť odpustenie... Vieš, možno to znie čudne, ale odpustím jej... ak o tom vedela a nič napriek tomu nespravila trpí a má výčitky za všetky tie roky.... a ja jej nebudem pridávať ďaľšie...dnes mi to už nepomôže...a ja chcem odpustiť... a dopracujem sa aj do toho štádia... Otec- máme príliš neštandardný vzťah a nech to znie divne, chcem ho upratať... ten vzťah nikdy nebude o vrelých objatiach a srdcervúcich rodinných stretnutiach, ale...keď mi moja vŕba povedala, že mám skúsiť rozmýšľať nad odpustením, skoro som spadla z vlastných nôh a to nemám žiadne problémy so stabilitou... nie som si istá, či mu dokážem odpustiť...ale chcem s ním vychádzať v rámci možností čo najlepšie... človek jednoducho nikdy nevie koľko času mu zostáva...a tak nad tým odpustením skúsim ešte porozmýšľať...Mám mladšieho brata, v príbehu som sa o ňom nezmienila, to je jeden z tých hlavných vzťahov, na ktorom momentálne najviac lipnem a chcem aby fungoval...
Ja..moja maličkosť... potrebujem sa s tým vyrovnať a naučiť sa s tým žiť..a potrebujem si odpustiť, chce to vtĺcť si do hlavy vetu : " nemôžem za to čo sa stalo a musím jej uveriť...
Škola- mám k nej blízko napriek tomu, že som už trošku mimo jej dosahu, mám rada deti a myslím, že deti majú radi mňa... Ale, súhlasím s tým, že je potrebné, aby sa deti vedeli brániť, ale škola nie je to miesto, ktoré ich to má učiť...naučiť sa to majú v rodine..tá im má dať základ a škola, môže na tom základe stavať ďalej... je potrebné hovoriť o násilí na deťoch, je potrebné o tom hovoriť s deťmi... ale... kto sú tí odborníci, ktorí to majú robiť? Môj osobný názor... mal by to byť detský psychológ,psychoterapeut, ale ... nedá sa to robiť formou nudnej prednášky... s deťmi si treba vybudovať vzťah... nestačí tam prísť iba raz a napisať potom na dvere..v prípade problémov som tu pre Vás... mohli by to byť možno učitelia, ale museli by prejsť psychologickým výcvikom... lebo tu už záleží na každej jednej vete...
yettinka - je to úchylný samoľúby sadistický pedofil
Ako chceš upratať vzťah s tým, čo Ťa vedome dlhodobo týral ?
Odpustiť mu môžeš.
No zbytočne to budeš v sebe betónovať veľkorysým mlčaním.
Patrí do basy.
A na nútené liečenie.
Normálny chlap sa nepýta desaťročného plačúceho dievčatka, či sa jej to páči.
Okrem toho tu idé aj o niečo iné.
Pri týchto typoch diagnóz nemôžeš mať istotu, že si nevyberie ďalšiu obeť.
Preto ich treba zastaviť.
Tie reči o tom, že naše zákony na také niečo nereagujú, sú predpotopné.
Už reagujú.
A tvrdo trestajú.
No na druhej strane chápem, že Ty už na to nemáš dosť vnútornej sily.
monami,
okrem toho
existuje niečo ako tzv. štokholmský syndróm, čo sa zjednodušene povedané prejavuje súcitom obete voči svojmu trýzniteľovi.. je to psychický stav, ktorému podlieha obeť počas opakovaného trýznenia a ak má k trýzniteľovi citový vzťah.. dokonca odmieta voči páchateľovi evidentného trestného činu vypovedať...týmto syndrómom trpí veľa obetí domáceho násilia
yettinka - to nie je otec
Dlhodobo Ťa psychicky a sexuálne týral.
Keby Tvoja gynekologička bola odborníčka, bola by na to prišla okamžite a oznámila to polícii.
To je postup našťastie čoraz bežnejší dnes.
No ona mala len sprosté pindy na Tvoju adresu.
Ako by si to po toľkých rokoch dokázala týranie ?
Existujú predsa tie Tvoje gynekologické záznamy.
A poznatok, že si s nikým v tom veku nechodila.
Ja som netvrdila, že nemáš odvahu sa s minulosťou vyrovnať.
Len mi bolo zrejmé, že zasa ďalší páchateľ veľmi spoločensky nebezpečného trestného činu zostane nepotrestaný.
Našťastie len na tomto svete ...
asi tiež trpím štokholmským syndrómom,
Čo sa školy v mojom detstve týka, bolo to útočisko, raj, bola som v nej ocenená, moje vedomosti uznané, cítila som sa v nej dobre. Všetko by sa zmenilo, keby som sa niektorej učiteľke zdôverila o svojom tajomstve (tie svoje som zbožňovala, ale ani jednej by som to nevedela
povedať, chcela som o sebe zanechať dobrý dojem - dojem čistého, milého a dobrého dievčaťa). Jediné pokojné miesto bola škola, určite by to nakoniec vyšlo najavo v celom mestečku a ja by som o moju oázu
prišla. Malé dieťa netuší, že ju po odhalení čaká niečo dobré, že sa môže všetko vyriešiť a že môže svoj život začať inde a znovu. Bojí sa hanby, ktorú by prežívalo pri prešetrovaní prípadu. Počítala som s tým, čo som mala, ani vo sne mi nenapadlo, že by som sa mohla mať lepšie, nevedela som.
Monami, po toľkých rokoch nemusia existovať ani tie gynekologické záznamy, ak šla žena ku doktorke v neskoršom veku a veľa zneužívaných žien po svojich skúsenostiach prestáva veriť aj v Boha a spravodlivý trest.
ahoj, Lola - áno, po takej zničujúcej skúsenosti veľa týraných žien
A spravodlivý trest.
Ten našťastie existuje.
A žiadna z tých ľudských beštií, ktorá úmyselne psychicky terorizovala a sexuálne týrala deti a ženy, mu neunikne.
Mne sa zdá hrozné, že veľa ľudí tuší, alebo presne vie o dlhoročnom utrpení dieťaťa / mladej ženy, no radšej sú pohodlne hluchí a slepí.
Náznakov vždy býva veľa.
Našťastie doba sa mení.
Dnes už je trestné, ak rodič, učiteľ alebo lekár neoznámia polícii podozrenie na týranie.
A pomaly sa budujú regionálne centrá, ktoré môže dieťa alebo žena požiadať o pomoc.
Monami,
Avšak, som rada, že sa niektoré veci v spoločnosti zmenili a ženy či dievčatá sa nebudú musieť spoliehať len na spravodlivý trest.
Lola - prečo sa to stalo práve Tebe ?
Biologický otec bolo bezcitné, surové a sebecké zviera.
Tvoja matka ho nedokázala zastaviť.
A ochrániť Ťa.
Zlyhala aj širšia rodina, susedia a škola.
Nikto sa Ťa na nič nepýtal, nikomu nebolo nič podozrivé.
Nikto nevidel Tvoj smútok a hrôzu.
Dnes majú už malé deti deti v škole besedy o tom, ako sa brániť týraniu a šikanovaniu.
A možnosť zavolať na linku detskej dôvery 0800 11 78 78.
Podľa štatistík linky miera násilia v našich rodinách neklesá.
Podľa výpovedí detí prevláda najmä fyzické násilie (41%).
Čoraz častejšie hlásia sexuálne zneužívanie (30%).
Okrem jeho dotykových prejavov (54%), znásilnenia (22%) a incestu sa objavujú aj nové brutálne formy, a to zneužívanie detí na prostitúciu a pornografiu.
Stúpajúcu tendenciu má tiež násilie medzi deťmi na školách vo forme šikanovania (21%).
Monami
Bála som sa posledného súdu preto, lebo som si myslela, že som zlyhala, že som urobila niečo zlé, že ma Boh za niečo trestá, chcela som zomrieť.
Netuším, prečo svoju zvrátenú podobu lásky upriamil na mňa, čo sa v ňom obrátilo naruby, či ho mama dostatočne milovala a uspokojovala aj jeho sexuálne potreby, alebo či mal také sex. potreby, ktoré mu ona nemohla splniť. To je skôr otázka pre psychiatrov. Bol to človek a nie zviera. Zranený podobne ako ja. Nemal právo ublížiť mi, no možno sám nevedel, čo robiť.
Tiež bojujem o svoje šťastie, ako on a robím nespočetne veľa chýb, ale kvôli nim nie som ani bezcitná, ani surová a možno sebecká áno, pretože chcem žiť pokojne, JA a moja rodina. Občas vidím len seba. Možno by niekto povedal, že som ku*va, ktorá nie je hodná lásky.
Mama rovnako trpela, fyzické aj psychické domáce násilie, vďaka otcovi, netuším, čo sa medzi nimi dialo. Celý život pracovala a snažila sa nám dať všetko, čo mohla a myslela si, že takto to bolo najlepšie. Milujú ma obaja.
A navyše, nechcela som, aby niekto videl môj smútok a hrôzu. Keď som sa kúpala, otec občas vtrhol a správala som sa neprirodzene hystericky, ale to sa pripisovalo hanblivosti. Neznášala som jeho dotyky. Len on vedel, že ak sa ma dotkne pred mamou, budem robiť cirkus. Je to komplikované, nedokážem všetko vysvetliť :-(
Verím, že sa v budúcnosti budú deti vedieť brániť lepšie, ako my s yettinkou.
Lola - ale verila. Dokázala sa šialená zákonitosť. Vysoké percento tých, ktorí boli týraní v detstve, v dospelosti týra vlastnú rodinu
Zastavím ju.
No neplatí to.
Počas nášho detstva podvedome kopírujeme chovanie svojich rodičov.
Sú pre nás vzorom.
Áno, otec s matkou Ťa milujú.
Áno, mali rovnako strašný život ako Ty.
No ešte stále si neuvedomujú, že Ti zničili detstvo.
Že mali aj inú možnosť.
Mohli Ťa chrániť.
Nie obetovať.
Preto sú strašne nebezpečné kruté, sadistické a pasívne vzory.
Ich deťom sa zakóduje do hláv, že inak to nemôže byť.
Že je márne sa brániť.
Treba rozťať ten začarovaný kruh.
Tebe a yettinke sa to podarilo.
Diskusia,
KameliaB.: áno obeť potrebuje pomoc... ja som pomoc nehľadala , nevedela som, kde, čo a ako... vedela som, že najlepšie bude, ak budem doma minimálne a tak som si našla šport... šport bol pre mňa záchranou a východiskom... Čo sa odbornej pomoci týka.. vieš, zišla by sa... ale, ak povie človek , že navštevuje psychológa, alebo psychiatra, ľudia po ňom začínajú podivuhodne pozerať... je u nás "dobrým zvykom" človeka príliš rýchlo odsúdiť.... Štokholmský syndróm- to, že som nevypovedala proti otcovi, neznamená, že ho ľutujem a súcitím s nim... je to skôr o tom, že som sa nevyrovnala zo svojou minulosťou, snažím sa pozatvárať všetky tajné zásuvky, mory a strašidlá a nechcem sa vracať do minulosti..chcem sa pozerať dopredu a viem, že by som to nezvládla....
monami,
Nedokázala som ho pozerať v premiére... stačilo, keď som počúvala komentáre ľudí, ktorí ho videli... a priznám, váhala som, či sa mám niekomu zveriť... dnes môžem povedať, že film som videla...a bolo to ťažké, ale skutočnosť bola ešte ťažšia...
Lola,
Priznávam, že sa mi na niektoré komenty odpovedalo ťažko... ale... na druhú stranu som rada, že sa diskutuje..Žiaľ nemyslím si, že to, čo som prežila ja a ty.. je príliš zriedkavé...z tohto pohľadu som vďačná za diskusiu...za každý jeden koment k téme a k príbehu... ale skúsme ešte diskutovať, rozmýšľať nad tým, čo a ako zlepšiť, ako zlepšiť informovanosť detí o tom, že nikto a ani vlastní rodičia nemajú právo im ubližovať...
servus yettinka :-)
Pre deti, ktoré zneužívanie zažili, alebo ešte stále zažívajú...
Prečo za Vami chodí otec, strýko, starký... Neviem.. nepoznám odpoveď ani vo vlastnom prípade...
Viem, že som sa dlho vinila z toho , čo sa dialo... raz som si myslela, že je to trest, lebo neposlúcham, potom, že sa poriadne neučím...veď mala som smiešnych desať...
Neobviňovala som nikoho len seba...Ak to robíte, tak prosím Vás prestaňte... nerobte to...verte, nemôžete za to..nespravili ste nič zlé a nikto Vás nemôže trestať...týmto spôsobom...ani vlastní rodičia...
Ak rozmýšľate nad tým, že sa niekomu zveríte urobte to.. je to nesmierne ťažké... budú sa Vám od strachu možno triasť kolená, ruky, hlas, budete sa hanbiť, ale Vy to zvládnete... ste dostatočne silní a preto bojujete..bojujete zo svojim strachom, z pocitmi, nočnými morami, bojujete o svoje budúce šťastie... skúste si nájsť človeka, pokiaľ to nie je rodič, ktorému dôverujete a rozprávajte...slová sa budú hľadať ťažko, ale pri človeku, ktorý Vám verí to pôjde..pôjde to pomaly, ale ak sa mu zveríte uľaví sa Vám na duši...
yettinka, chcem Ti ešte raz poďakovať
Diskusia k nemu bola veľmi korektná a otvorená a ja verím, že sme tému násilia na deťoch posunuli aspoň o kúsok ďalej.
Minimálne sa teraz dokážeme aspoň priblížiť k hrozným pocitom, ktoré týrané dieťa prežíva.
Ja si len prajem, aby sme dokázali byť vnímavejší k okoliu a rozpoznali náznaky takéhoto prežívania na deťoch, ktoré v živote stretáme.
Ďakujem...
Rusalka,
Neďakuj... poďakovať treba Lole... ktorá mi pomohla svojim príbehom a ochotou odpovedať na moje nie ľahké otázky...
Ak sa mne podarí týmto príbehom pomôcť aspoň jednému človeku budem rada...
yettinka
je to strašne nespravodlivé.. krutosť niektorých životov... a vlastne...obdivujem ťa že si to zvládla napísať...
Ja som nezvládla a to som už už bola takmer Hogim presvedčená že zo seba dám von to čo ma trápi... no utiekla som...
mile dievcata,
drzim vam palce v zivote, aby ste sa naucili aj to, co v detstve vam nebolo dopriane, aby ste dostali to, coho sa vam nedostalo a aby ste vedeli rozdavat to, co sami ste nedostali v pravy cas. vela lasky vam zelam, verim v jej zazracnu silu. :)
Kiti...
yetti...
a je pre mňa jednoduchšie písať.... nakoniec... vytvorila som si vlastný svet...
Kiti,
Kordelia,
yettinka, si velmi silna zena...
Luu...
"...nikto nemôže človeka odsúdiť, pokiaľ nepozná dôvody.."
yettinka, snažíš sa ospravedlňovať svojho otca a je to aj z istých dôvodov pochopiteľné
nezabúdaj však, že Tvoj otec bol dospelý človek, ktorého nikto nezbavil svojprávnosti a ako dospelý človek, si plne musel uvedomovať nesprávnosť svojho konania, za ktoré bol plne zodpovedný.. a že si to uvedomoval svedčí aj to, že Ťa strašil, že To "to" nikto neuverí..
pokiaľ by platilo to, čo si napísala vyššie a čo som vyššie citovala, pokiaľ by sme sa vo veciach spravodlivosti spoliehali len na Vyššiu moc Osudu, ktorá "to" dotyčnému tak či tak spočíta,a ja som osobne presvedčená, že to jemu, ale aj jeho potomkom, spočítava od prvého okamihu, kedy začal robiť zlé veci, nemohlo by fungovať súdnictvo a spoločenské vzťahy by sa asi riadili podľa zákonov džungle
som presvedčená, že ak by sme hlbšie rozoberali ktoréhokoľvek páchateľa trestnej činnosti, našli by sme problém, ktorý vychádza z patologickej rodiny a zo zlého detstva
to, čo môžeš Ty pre seba podľa mňa urobiť, je snažiť sa svoj problém dopodrobna pochopiť, a udržať si zdravú psychiku. V tom by Ti určite bola najužitočnejšia odborná pomoc.
Dnes už neplatí, že kto chodí k psychiatrovi alebo psychológovi, je spoločenský odpad.( A o riešení svojich problémoch nemusíš ani nikoho oboznamovať.)
yettinka, na margo tejto diskusie ma napadla uvaha...
Pre pripad ze by nastali nejake pochybnosti o tom, ci rodicov ctit ,alebo nie, napriklad v takom pripade, o akom si pisala ty, sa starom zakone doslova pise: Boh tresta deti za hriechy ich otcov do tretieho az stvrteho pokolenia.
Na prvy pohlad by sa dalo velmi zjednodusene povedat, ze cirkev si chce takymito tezami len zabezpecit kontinuitu viery od stvorenia sveta az po posledny sud.
Na druhej strane, v diskusii viackrat odznelo: .. takyto otec je zviera, sadisticka bestia, ...tyrane dieta sa nicim neprevinilo, nema sa citit za nieco vinne...
Comu z pohladu moralky nie je co namietat.
Ale ked zapriem vlastnych rodicov, co mi vlasne zostane?
Ked pristupim na myslienku, ze vlastny otec ani nemohol byt clovekom a matka potazmo tiez, co som potom ja?
To ani vo mne nebude nic dobre?
Ked si odmyslim z biblickych viet cirkevno- ideologicky balast, tak na nich asi nieco aj bude.
Mne je velmi sympaticky tvoj postoj, ako si sa dokazala vymanit z pocitu viny a napriek tomu co si zazila, nehladas pomstu ani nevynasas rychle sudy, ale naopak, citlivo zvazujes poziciu mladsieho surodenca, ktory mal mozno stastie na lepsie rodinne zazemie ako si mala ty. Taktiez rovnako citlivo pristupujes k matke, aj ked je tu hrozba, ze ona o vsetkom vedela a nic neurobila. A v neposlednom rade, ako sa snazis,napriek prezitym okolnostiam, maximalne standardizovat vztah s otcom.
Musi byt v tebe obrovska vnutorna sila.
A je obdivuhodne ako o tom dokazes pisat.
Myslim ze clanky, ako tento prospeje rieseniu problemu viac, ako exemplarne tresty pre nasilnikov ci rota detskych psychologov pre ich obete.
Drzim ti palce. Verim, ze sa ti bude v zivote darit.
...kurna, ako si to tak po sebe citam...
... sak ja pisem jak kazatel!
...no sak nyst, ak by sa niekomu zdali moje uvahy scestne, alebo sa niekoho nebodaj dotkli, kludne ma poslite do...,
...som na to zvyknuty :-)
nad tou rotou detských psychológov, motorkár
a tiež si myslím, motorkar,
hovoriť však o týchto problémoch na verejných stránkach má určite svoju edukačnú hodnotu
motorkar
To dievčatko malo veľkú oporu v rodičoch. Chodila skoro rok k psychológovi a určite jej to pomohlo. Dnes je to krásna usmievavá slečna, má kopu priateliek a priateľov...
Ale Yettinka nemala nikoho, žiadna opora v rodine, žiaden psychológ. Naopak, násilie od toho, kto ju mal chrániť. Ja by som takého "otca"bez váhania poslal do väzenia.
KameliaB,
motorkár,
Jan,
Predsa len mi nedá nevstúpiť do tejto diskusie
1. Otec, zločinec, ktorého konanie si nezaslúži ani po rokoch nič iné, len aby si svoj život dožil vo väzení. Jednoznačne necítim voči takému páchateľovi ani náznak ľútosti, ani náznak pochopenia.
2. Na druhej strane sú tu krehulinké vzťahy, ktoré obeť prežíva so svojimi najbližšími (v komentároch spomína brata).
A tu vyvstáva otázka, podržia obeť členovia rodiny? Alebo ich v prípade žaloby na otca stratí?
Každý z nás potrebuje byť kdesi zakotvený. Pocit spolupatričnosti. Z tohto dôvodu chápem Yettinku aj Lolu, ich postoj k odpusteniu. Hoci som vnútorne presvedčená, že ak by všetky zverstvá vyšli na povrch, zomklo by ich to so zvyšnými členmi rodiny ešte viac.
Ale chápem, že urobiť takýto krok nesie so sebou aj možné riziká straty priazne zvyšku rodiny a tie nie sú mnohé obete schopné uniesť.
Rusalka,
yettinka, si buď istá,
že so mnou nie vo všetkom súhlasíš, to je v poriadku :) Máš na to plné právo - je to predsa Tvoj príbeh a akékoľvek stanovisko vychádzajúce z Tvojich pocitov k nemu zaujmeš, bude PRAVDIVÉ. O tom nepochybujem ani v najmenšom.
Mojou snahou bolo postaviť problém do širšieho svetla.
O potrebe vzájomne odpúšťať nepochybujem, a bol by najlepším riešením všetkých sporov. Len nie som si istá, či to vo všetkých prípadoch stačí.
Ak sa máme riadiť trebárs prikázaním : Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého, lebo ak nemilujem blížneho svojho, čím potom som, čím by potom pre nás , ako spoločnosť boli obete koncentračných táborov, ak by sme sa spoliehali len na odpúšťajúcu lásku obetí? Teraz myslím akýchkoľvek koncentračných táborov. A určite mnohí svojim trýzniteľom odpustili.
Ale - je dobré a možné sa uspokojiť a spoliehať "len" na odpúšťajúcu lásku obetí?
KameliaB,
KameliaB, napisal som svoj nazor, nic viac
ale "..ultramilitantne rýchly ironický súd..." ??? to snad nie.
..Nerobim si iluzie o schopnostiach sebareflexie kohokolvek. Na druhej strane, hrozba trestu ma, podla mna,nulovy reedukacny efekt.
Jan, nevidel...
Motorkár, máš pravdu
Preto by bolo potrebné nie hroziť ale trestať. Tvrdo trestať.
treba...
yettinka, je celkom mozne, ze som ta nepochopil...
zelenarusalka,
motorkar...
k tomu vzťahu...
Motorkár
Nežijeme v anarchii. Zákonmi sme obkolesení zo všetkých strán.
Niekto niečo ukradne, ide do väzenia. Prečo by v ňom nemal sedieť niekto, kto týra a znásilňuje deti?
yettinka
motorkár...
zelenarusalka, no samozrejme ze nezmeni
Ale trestat niekoho, kto uz nemoze byt nebezpecny len preto aby bolo dane spravodlivosti za dost?
A aky trest je z pohladu slepej spravodlivosti adekvatny?
Taky, pri ktorom sa ulavi tebe, alebo mne, alebo yettinke?
Motorkár, myslela som tým,
Prečo si myslíš, že už niekto nemôže byť nebezpečný??? Myslíš, že sa sám zbavil svojej závislosti na malých deťoch?
Čo keď bude mať žena, ktorú v detstve znásilňoval otec svoje vlastné dcéry? Nebude celé ich detstvo a dospievanie tŕpnuť, že môže jej otec ublížiť i im?
Jednoducho taký človek za mreže patrí. A je rovnako nebezpečný ako bol kedysi. Kto vie, koľko obetí mohol mať i mimo svoju rodinu. Možno neznásilňoval, možno sa len dotýkal... ani nechcem pomyslieť.
Nechápem, prečo hovoríš o slepej spravodlivosti. Som presvedčená, že keby takto niekto ubližoval v detstve Tvojim dcéram, nemal by si pre neho také pochopenie...
zelenarusalka, pochopil som, ako si to myslela...
- fyzicky; nasilnik je nemohuci, smrtelne chory...
- z nedostatku prilezitosti, napr. ked nema pedofil pristup k detom
- alebo sa jednoducho zmeni charakter cloveka...
-...
Ale stale sa bavime vo vseobecnej rovine.
Ak tvoje otazky smeruju na konkretny (yettinkin) pripad, tak odpovede hladaj u nej, nie u mna. Tu by to bolo len o domienkach a spekulaciach.
Mal som pocit, ze v tvojich predchadzajucich komentaroch ti islo len a len o trest ako taky. Nie o zabranenie konania nasilia, toboz o nejaku prevychovu ci napravu. Preto ta "slepa spravodlivost"...
Je nedoruzumenim, ak si myslis, ze mam pochopenie pre niekoho kto ublizuje svojim dceram ...
...ale mam pochopenie pre ich obete, ktore z akychkolvek dovodov nechcu sudit a exemplarne trestat svojich rodicov.
...a "mudrost" na oplatku:
Som presvedceny, ze keby takto ublizovali svojim dceram tvoji synovia, nebazila by si tak intenzivne po co najtvrdsich trestoch....
len tak
Ta jeho bolest je viacrozmerna a narasta vekom a porovnavanim seba, svojho okolia, spravania, inych deti, inych vztahov, inych....a potom pride dospelost a este sirsie uvedomenie si seba a..a...a...
A navyse bez akejkolvek pretvarky a reci -ci uz male dieta alebo uz ako dospely jedinec v pripade ze sa take nieco prevali-odtajni stale to nesie prave ono -ako male tak aj velke.
Je poznacene na cely zivot.
My ludia a spolocnost totizto nemame v sebe ani stipku milosrdenstva a lasky.
Ja vravim lutosti ze je to citova falos-presne tak ako odpustok kupeny v kostole .
Mozeme s clovekom sucitit ako jedinec. Ale akonahle je on a aj my ohnivko spolocnosti-sirsieho okruhu ludi-on je ten poznaceny a my...?!
Motorkar, šak ja nič
prečítala som si dalsie nazory
- yettinka nikdy nebude môcť spravodlivo súdiť svojho otca a nikto to od nej ani nechce a myslím, že ani nebude nikdy chcieť, pretože yettinka nie je sudca, yettinka je OBEŤ
- "..súdiť je veľmi jednoduché.." - podľa mňa súdiť je veľmi ťažké, nezávidím ani jednému poctivému sudcovi
- "..zločinec ide do väzenia preto, lebo ho treba izolovať.." je úvaha jednoduchá síce ako facka, ale podľa mňa nesprávna ...pohľad zločinnosti a účinnosti trestu je podľa mňa oveľa zložitejší ako len to, či je zločinec nebezpečný alebo nie je, a podľa toho ho treba alebo netreba izolovať..
Rusalka...
Motorkar, pises ze,
Len tak pre zaujimavost, to nie je zo stareho zakona-je to kmenovy zakon ovela starsi ako stary zakon a tresta sa do piateho pokolenia. Trest je odvodeny od " ruka ktora drzi dyku " (vseobecne zlocin) a ta ruka ma pat prstov-preto do piateho pokolenia...dobru noc..