Medzi mužom a ženou

Keď som si tvoj príbeh čítala, uvedomila som si, že som neprežila ani polovičku z toho pekla, ktoré tu opisuješ a aj tak som mala dosť veľké problémy sama so sebou. Až neskôr som prišla na to, že ma vlastný otec vydieral láskou k mame. Veľmi som ju ľúbila a nevedela som si predstaviť, že ju stratím, že ju raním tým odporným, čo som skrývala tak dobre, že si to nikto nevšimol. Ty sama si bojovala za pokoj svojej mamy, mladé dievča. Tiež som sa bála, že mi neuverí, hanbila som sa. Netuším, prečo som jej tak málo dôverovala, nikdy sme sa nerozprávali, veľa pracovala a aj doma musela stíhať kopec vecí, pretože jej otec vôbec nepomáhal, mal totiž iné starosti a "radosti".
Ja som jej to už povedala. Jej reakcia ma veľmi nepotešila, no cítila som, že jej to musím povedať, uľavilo sa mi. Doma sa však nič nezmenilo, sama berie otca ako trosku, s ktorou treba tých pár rokov, čo mu zostáva, dožiť. Inak by sa všetko skomplikovalo, rozvodom. Jediný dôvod, prečo od neho neodišla, aj napriek tomu, že boli doma aj iné problémy a trpela nimi celá rodina, bola novostavba, majetok, naša "budúcnosť". Nikoho sa nepýtala, rozhodla za svoje deti sama. Asi ako každá matka. Stále ju ľúbim a už mi to začína hovoriť aj ona, predtým veľmi málo. Možno to predsalen nebolo zbytočné a som rada, že si sa odvážila bojovať so svojimi démonmi. :-)

Verím, že tvoj príbeh pomôže mnohým iným deťom, ktoré nevedia, čo majú so svojimi hroznými tajomstvami robiť. Mylsím na teba a som na blízku, ďakujem ti za nás všetky yettinka :-)

vďaka... vieš, čo bolo prvotným nakopnutím k tomu aby som o tom začala písať a rozprávať? Ty a tvoj príbeh.... Keď som ho čítala prvýkrát bolo mi tak nejako divne na duši.... neviem, či dobre, alebo zle... mám problém s tým to presne zadefinovať... zrazu som zistila, že existuje tu vo virtuále človek, ktoré niečo také zažil...zrazu napriek tomu, že som nikomu nič vo svojom okolí neprezradila, bol tu človek s ktorým som mala niečo spoločné, niečo čo nás spájalo... je úžasné a ďakujem ti za odvahu odpovedať na moje otázky... obe vieme, že to čo sa stalo nei je dobrá téma na rozhovor a stále to bolí a bolieť to bude... Keď som sa ťa prvýkrát pýtala, odpovedala si niečo v tom význame v kľude sa pýtaj, pomôžem ti s tým s čím môžem... a zrazu som zistila, že aj ty prežívaš, tie isté obavy, tie isté smútky, že aj ty hľadáš a často nenachádzaš... Tento príbeh je príliš skutočný a stále príliš bolí, ale .... chcem, aby sa k tej téme diskutovalo, aby sa o nej hovorilo a niekde v kútiku srdca dúfam, že pomôže niekomu tak, ako mne pomohol tvoj príbeh....

Verím, že i keď sa písomne až tak veľmi dnes nekomentuje (myslím, že je to pre čitateľov ťažké, komentovať niečo také bolestné), že príbeh oslovil mnoho čitateľov.
Možno niektorí zauvažujú o svojich blízkych, o deťoch bez iskričiek v očiach, možno si začnú viac všímať, čo sa okolo nich deje... verím, že to všetko má veľký zmysel.

je mi velmi luto , ze ste museli prezit tolko strasneho od cloveka, ktory vam mal byt ochrancom...
mam synov, keby som mala dcerku, dufala by som, ze keby jej cokolvek hrozilo, tak by sa mi zdoverila. Neexistuje muz, ktory by dostal prednost pred mojim dietatom...
Neverim, ze matka na vas nevidela, ze sa nieco deje, mozno skor nechcela vidiet...
Yettinka i Lolita, prajem Vam do zivota vela sil, odvahy a dobreho loveka, ktory Vas bude lubit a pomoze Vam zle spomienky zahnat niekam na dno...
Je mi zle z toho, kolko bolesti si musia deti zazit v rodine, tam, kde by sa mali citit najbezpecnejsie...

vieš s tým zdôverením sa mame... Ak ti človek, ktorého voláš otcom povie, že ti nikto neuverí a ani mama nie, nemáš sa komu zveriť, aspoň ja som to tak cítila... komu... uverila by mi mama ... ? Veď otec povedal, žemi nikto neuverí... Povedať to...ale komu? V čase, keď sa to stalo pravidlom som mala príliš málo rokov... a znie to možno divne... bála som sa, že ak sa to mama dozvie, nebude ma mať rada...a ja som chcela, aby ma mala rada, aby mi povedala, že ma ľúbi... A neviem,či by to prezradením mame skončilo... Myslím, že nie...

ťažko písať vlastný príbeh a ešte ťažšie ho komentovať ostatným...

uz mam synov dospelych, i tak mame k sebe blizko, ked boli deti, ako vtedy Ty, travili sme vela casu spolu - popoludni, vecer, cez vikendy...rozpravali sme sa o vsetkom, co ich napadlo, bolelo, trapilo, zaujimalo...povedali mi aj to, cim som ich nastvala ja, pripadne ako som im ublizila...urcite by som im uverila, keby sa mi zdoverili s niecim takymto strasnym a viac by s nami byvat nemohol...ver mi, svoje deti lubim nadovsetko, nedovolila by osm nikomu, aby im ulbizoval, ich otcovi toboz nie... ublizoval inak, musel odist...

nazrela som sem k yettinke ešte raz. Yettinka, keď si ma prvýkrát priamo oslovila, zľakla som sa, nechcela som, aby niekto vedel, kto som, ani neviem prečo. Hanbím sa dodnes, ani keby si sa ma niekde vonku dôverne opýtala, či som to ja, nepriznala by som sa. Ako hovoríš, nie je to téma ku káve. Dnes som však presvedčená, že o tom treba hovoriť, nech všetci muži, otcovia, bratia, matky, priateľky vedia, že niekde vedľa nich môže sedieť žena, ktorá sa bojí ich pohladenia, ktorá nemôže v noci spávať, ktorá sa nenávidí, neznáša svoje telo, nemá odvahu niekomu oponovať, urobí všetko, čo jej muž povie, pretože sa ňou manipulovalo v detstve a vtĺkalo do hlavy, že nemá na svete nikoho, komu na nej skutočne záleží. Že je úplne sama a nezmôže absolútne nič. Že nie je nikto. :-( Netvrdím, že to všetko prežívaš ty.
Moja mama si to nevšimla a skôr v sebe živím nádej, že ak by niečo postrehla, určite by to zmenila. Prečo by inak neurobila nič? Prečo by nás nechali takto sa trápiť, ak nás naozaj ľúbili? Častokrát sa mama postavila na našu obranu a my sme sa bili s otcom za ňu, som presvedčená, že by za mňa aj umrela, ak by ma to zachránilo, ak by mi tým pomohla. Nonemámodvahu a už ani chuť sa jej to spýtať. Neverím, že by mi nepomohla, otca sa tak nebála, živila v sebe dosť nenávisti k nemu, chcela nás chrániť a nakoniec si pokazila nielen svoj, ale aj náš život. Otca tiež neviním, je to nešťastný človek, ktorý už na svete nemá skoro nič.

ďakujem, si milá. Ja som svoje šťastie našla a teším sa zo života. Všetko dobré aj Tebe!

nemali a ani nemáme k sebe blízko, ja to nazývam neštandartnými vzťahmi... nemáme si čo povedať..to nevypovedané z detstva medzi nás postavilo bariéru a ja nemám odvahu ju búrať... nemám odvahu a dnes sa mi to zdá možno zbytočné..ublížila by som mame a čas sa nazad vrátiť nedá... zbytočne by sa trápila... :-( a to nechcem.. a možno som zbabelá a vyhovuje mi ilúzia, že o tom netušila,ale keby hej, tak by sa ma zastala a ... mala by ma rada ...

v istých okamihoch mám pocit, že sme jedna bytosť... " Hanbím sa dodnes, ani keby si sa ma niekde vonku dôverne opýtala, či som to ja, nepriznala by som sa. Ako hovoríš, nie je to téma ku káve. Dnes som však presvedčená, že o tom treba hovoriť, nech všetci muži, otcovia, bratia, matky, priateľky vedia, že niekde vedľa nich môže sedieť žena, ktorá sa bojí ich pohladenia, ktorá nemôže v noci spávať, ktorá sa nenávidí, neznáša svoje telo, nemá odvahu niekomu oponovať, urobí všetko, čo jej muž povie, pretože sa ňou manipulovalo v detstve a vtĺkalo do hlavy, že nemá na svete nikoho, komu na nej skutočne záleží. Že je úplne sama a nezmôže absolútne nič. Že nie je nikto. :-( Netvrdím, že to všetko prežívaš ty..." prežívam, ale bojujem... snažím sa dokazovať sama sebe, že za to stojím a mám svoju cenu... je to o sebadôvere o vlastnej hodnote, o strachu a obavách...

Robila som presne to isté, verím, že to dokážeš a držím Ti palce, vieš, že som na Teba hrdá a aspoň virtuálne si Ťa silno objímam. Už teraz a dávno predtým si bola obdivuhodná žena.

ďakujem...ty ma presviedčaš o tom, že sa to dá... mám ťa rada....

dá sa to, zvládneš všetko, čo si zaumieniš! aj ja Ťa mám rada :-)

Tvoj pribeh sa ma hlboko dotkol, tolko hrozy si musela prezit. Velmi Ti prajem, aby sa ti podarilo napriek vsetkemu najst v zivote pokoj, radost a lasku... Zasluzis si ju viac ako ini...

v istých okamihoch mám pocit, že sme jedna bytosť... " Hanbím sa dodnes, ani keby si sa ma niekde vonku dôverne opýtala, či som to ja, nepriznala by som sa. Ako hovoríš, nie je to téma ku káve. Dnes som však presvedčená, že o tom treba hovoriť, nech všetci muži, otcovia, bratia, matky, priateľky vedia, že niekde vedľa nich môže sedieť žena, ktorá sa bojí ich pohladenia, ktorá nemôže v noci spávať, ktorá sa nenávidí, neznáša svoje telo, nemá odvahu niekomu oponovať, urobí všetko, čo jej muž povie, pretože sa ňou manipulovalo v detstve a vtĺkalo do hlavy, že nemá na svete nikoho, komu na nej skutočne záleží. Že je úplne sama a nezmôže absolútne nič. Že nie je nikto. :-( Netvrdím, že to všetko prežívaš ty..." prežívam, ale bojujem... snažím sa dokazovať sama sebe, že za to stojím a mám svoju cenu... je to o sebadôvere o vlastnej hodnote, o strachu a obavách...

..bohuzial moze existovat a nemusi byt pri tom fyzicky kontakt.

A ja vam dievcata nie len fandim, ale zelam vela sil to vsetko prekonat a da sa to! Sila cloveka je v jeho vnutri a vy to vnutro mate hlboke a bezpochyby silne ak ste dokazali to vsetko zniest. Nie je za co sa hanbit. Prave naopak. Dvihnite hlavky a hladte na svet priamo. Mate na to nielen pravo ale aj plny narok.

pocity podpory a porozumenia su tak silne, vyzaruje z vas viera a odhodlanie, vnutorna sila, duchovna cistota. iste ste si dodali vela sil a urcite si este dodate, aby ste kracali zivotom s hrdo vztycenou hlavou. nebola to vasa vina a nie vy mate za to niest kriz. zelam vam vela laskavych priatelov aby vam pomohli najst to, co ste stratili.

dá sa to... ale stojí to x krát viac námahy... viac než tri roky mi trvalo, kým som dovolila kamoške aby ma objala....pre bežného smrtelníka sú to veci, nad ktorými nepremýšľa..ide to akosi automaticky... ja hľadám tisíc spôsobov ako sa tomu vyhnúť... spánok? často nehrozí..nebudem ti vysvetľovať prečo... vzťahy... sú predsa založené na dotykoch a objatiach a ...tak bojujem,len vždy keď mám pocit, že stojím na vlastných nohách objaví sa niečo z mojej minulosti, prítomnosti, čo ma zráža nadol.... ale zatiaľ som sa vždy postavila, aj keď nie vždy sa mi chcelo... ale keď som to nezabalila vtedy, tak to nezabalím ani teraz...

vieš, kto hľadá nájde... len občas je to, ako hľadanie ihly v kope sena... a občas chýba chuť...

vitaj... vnútorná sila... neviem... vieš, koľko rokov trvalo, kým som si uvedomila, že na tom nenesiem žiadnu vinu... a čo sa hanby týka...rozprávať o tom je ťažké, človek sa hanbí,alebo si skôr nie je istý, či ho osoba, ktorej sa zdvôveruje neodsúdi... to, čo som zažila nie je chvalabohu bežné...., ale ak počúvam nejaké debaty, zväčša to končí tým názorom, že žena provokuje a správa sa ako taká šlapka... odchádzam z takých debát a je mi naprosto jedno či je to po hodine, alebo po 5 minútach... je ľahké odsúdiť, pokiaľ človek nepozná celú skutočnosť...

veru vnutorna sila. keby si ju nemala neviem ci by si dokazala vypovedat to co teraz citam a prezivam. je to tvoje a len tvoje, tvoja vnutorna sila. nezazila som taku hrozu ako ty, ale poznala som pocit hanby ako ty, tiez som zazila obavy zo znasilnenia, nastastie sa nenaplnili, mala som obrovske stastie - mamicku, ktora stala pri mne a ukazala, ako sa bojuje. v nej som mala vzor ako dieta. v dospelosti vo vlastnom vztahu mi to velmi pomohlo - z detskej pamate sa vynarali a podvedomie podsuvalo spravne rozhodnutia a dodavalo silu a odvahu bojovat. ty si to zda sa nemala. pocity viny a zodpovednosti za nieco co som ja nesposobila som zazivala tiez. dlho trvalo nez som sa toho zbavila. a nie je to ani teraz tak, ze nic sa nedeje. su chvile, ked som unavena alebo vycerpana a vtedy podvedomie podsuva stare vyjazdene kolaje. je lahko sa do nich vratit, ale nechcem, preto stale na sebe pracujem. velmi ma potesilo, ked som dnes zbadala ako sa vy rozpravate s lolitou. to je to co som myslela svojimi komentami predtym. musis citit obrovsky prilev energie. ja som to vzdy citila ked som sa porozpravala s niekym, kto rozumel a rozumie mojim pocitom, prezivaniu a kto vypoveda tiez o sebe.

Kordelia, áno som rada , že som spoznala virtuálnu Lolitu... je to úžasná osoba, ktorá dodáva silu a optimizmus všetkým okolo... ale radšej by som ju spoznala za iných okolností... :-))

a ja sa z toho tesim :)) ako keby si sa ma dotkla, tak jemne :) zijeme, sme, a som tomu rada ;)

Napriek tomu, že má človek pocit, že mu budú slzy tiecť po tvári do konca života,že tá bolesť nikdy nepominie opak je pravdou.slzy vždy prestanú tiecť a bolesť sa časom zmenší a to je dobre.niekde v tej chvíli je čas opäť začať žiť.čĺovek sa musí postaviť a ísť ďalej...

asi pokial uvedomela, vyspela, humanna spolocnost sa bude skryvat za uvedomelu, humannu a vyspelu spolocnost, ktora je o cosi vysie ako ostatny svet..cize pokial sa nedokaze vlastnemu pokrytectvu a spine pozriet rovno do oci, zapasit s nou a bojovat....a to je len jeden aspekt preco...ja to vidim ze budes este dlho otraveny Otravenec, lebo uvedomela obmedzenost a pokrytectvo je ovela horsie ako (prirodzena) nevedomost.....

nečítam tvoj príbeh.. nemôžem.. zložilo by ma to.. zvlášť v tomto čase..

stačilo mi to,čo som si prečítala na začiatku. zvyšok som si domyslela a bolí ma to. Mohla by som byť síce šťastná, nie su to moje problémy, ale nie som.. takéto príbehy ako ten tvoj ma vedia zasiahnuť hlboko prehlboko.. beriem ich ako zlo vo všeobecnosti.. a som smutná z toho,že človek dokáže byť aj takýto..

si silná.. a budeš silná.. pretože sa to tak nielen hovorí, že čo ťa nezabije,to ťa posilní..

prajem ti krásny zvyšok života.. aby si mala to,po čom túžiš.. a aby tvoje deti nič podobné nezažili.. aby si nadobudla dôveru voči ľudom..a voči mužom zvlášť.. a aby ju tí muži už nijako nesklamali..

stále ťa obdivujem.. stále ostávam pri svojom prvom tvrdení.. SI SILNá OSOBNOST..

..súcitím so všetkými zneužívanými (dievčatami a mladými ženami, ale aj chlapcami a mladými mužmi) a vyjadrujem hlbokú úctu všetkým, ktorým sa podarilo vyhrať boj so svojim strachom a obavami pred opovrhnutím najbližších či širšieho okolia a nabrali odvahu odhaliť toto skryté domáce násilie..

..želám si, aby týchto priznaní najtajnejších bolestivých pocitov a spomienok bolo čoraz menej a menej, ale nie preto, aby sa “ o tom nehovorilo “, ale aby nebol dôvod “ o tom hovoriť “..

..súhlasím s takýmito verejnými diskusiami (vhodná forma psychohygieny , čiže taká sprcha pre pošpinenú dušu), ktoré aspoň trošku zmiernia ten sústavný strach a bolesť pri srdci..

..ale vyrozprávať sa takto anonymne nestačí, pretože v mnohých prípadoch môže násilie pokračovať v tichosti ďalej a násilník nemá dôvod upustiť od svojho konania..

..preto je potrebné zverejniť pre všetkých zneužívaných jednoduchý a bezpečný návod krok za krokom, ako postupovať v takýchto prípadoch, aby jednak násilníka čo najskôr bezpečným spôsobom odradili od pokračovania v násilí nielen voči nim ale následne aj voči mladším súrodencom či iným osobám, no na druhej strane sebe a blízkym privodili čo najmenšiu traumu z prípadného verejného odhalenia..

..takéto cenné poznatky a rady, ako sa čo najskôr a s čo najmenším rizikom dostať z takejto často na prvý pohľad bezvýchodiskovej situácie, by ste mali v tejto diskusii
zverejniť, pretože iba vy viete aké to je (či bolo) a ktorých rozhodnutí a krokov sa vyvarovať a ktoré naopak úspešne zabrali..

..lebo nič nie je v tejto aj iných podobných životných situáciách najpotrebnejšie, ako ukázať nielen spolupatričnosť, ale aj cestu pre bezpečný únik z toho navonok začarovaného kruhu..

..držím vám všetkým zainteresovaným do tohto vážneho problému palce ( teda nie len zneužívaným, ale aj ich blízkym, ktorí z rôznych dôvodov nemajú odvahu podať pomocnú ruku, a možno pre mnohých čitateľov týchto riadkov prekvapivo aj násilníkom, ktorí si určite viac či menej uvedomujú svoje nehanebné konanie a nie sú schopní sa ovládať), aby sa vám tento problém podarilo čo najskôr odstrániť zo svojho života..

..v budúcnosti určite pridám návrhy a postrehy, ak by sa takto rozvinula diskusia, ale nemám právo poúčať, pretože nemám osobnú skúsenosť ...

chceš počuť pravdu...? Ani ja som ho ešte nahlas nečítala, ale už čoskoro "budem musieť " . Budem musieť, aby som sa pohla o kúsok dopredu... o pár milimetrov, aby som bola bližšie k odpusteniu... aby som dokázala odpustiť sama sebe...

ale.. prečítaj si to.. potom to možno pochopíš..

mne tiež toto pomohlo.. aj ked..
nemala som to "až takéto"..

ako editorka budem len rada, ak sa pridáš zo svojimi návrhmi, či postrehmi, hoci píšeš, že osobnú skúsenosť nemáš.

Táto téma si zaslúži pozornosť i hľadanie riešení...

to bude ďalší krok... myslím, že rovnako ťažký, keď prelomíš bariéru a budeš o tom vedieť rozprávať.
To čítanie nahlas bude taká medzifáza...

Držím Ti palce

vitaj, som rada, že si zavítal na blogzin.Človek nemusí mať osobnú skúsenosť (chvalabohu), aby sa zapojil do diskusie... Máš pravdu v tom, že je to začarovaný kruh a človek častokrát nevie, ako z neho von... Neviem, možno to musí prebolieť, možno musí človek dozrieť, ale viem, že musí nabrať odvahu a nájsť človeka, ktorému sa zverí... a to je to najťažšie.... človek v tom okamihu vystaví seba na pranier, odhalí svoje vnútro a ... čaká na reakciu.... čaká na objatie, pohladenie, utretie sĺz a na vetu: " nemôžeš za to, nemáš na tom žiadnu vinu... už sa to viackrát nestane... "

po pravde ? Myslím, že ten krok bude ešte ťažší, ako to moje priznanie...

často sa budím v noci na výčitky, že som nespravila dosť, že som mohla ešte niečo skúsiť, alebo vymyslieť... ako odísť z domu... aby sa to nestalo... vieš, ono si je príliš ťažké vtĺcť do hlavy, že za to človek nemôže...

ked hovoris, ze to bude este tazsie. mam skusenost, ze najprv som bola schopna nieco priznat pred sebou, iba pred sebou a potichu. potom prisko vyrieknutie nahlas, tiez iba pred sebou, prinieslo to ulavu, ako keby som zboku pocula a znelo to zas inak i ked to bol moj hlas. dalsim krokom bolo zdoverenie sa niekomu. iste nie len tak niekomu, vyberu predchadzalo zvazovanie, ci je to pre mna dostatocne bezpecne. bezpecie som citila v pritomnosti skuseneho psychoterapeuta. jemu vdacim za svoje terajsie stastie. a tak dalsi balvan spadol. ten najvacsi balvanisko odpadol az ked som dokazala hovorit o probleme v skupine ludi s rovnakym problemom. i ked vsetci mi rozumeli, ale tiez su rozne povahy, rozne reakcie, rozne formy komunikacie. ale v bezpecnom prostredi, za pritomnosti odbornika, to slo. a ulava bola velmi velka. postupnymi krocikmi som sa posuvala a svojou vypovedou som oslovila aj inych a tak sme si dodali vzajomne silu. funguje to. ale iba ty vies posudit alebo odhadnut kedy pride tvoj cas. da sa odovzdat vlastna skusenost, ale ci ju druha strana zoberie a v akej podobe - je to iba a iba jej vec, zalezi na pripravenosti. nic sa neda preskocit alebo uponahlat. tak pomaly, ale kracaj, neostan stat. :)

veľmi zaujímavo sa tu vedie diskusia, teší ma, že sa tu rieši tak závažný problém a rovnako súhlasím s kordéliou a empatikom...no každý človek sa cíti na niekotré kroky skôr pripravený, iný neskôr, tak som len chcela popriať yettinke, aby jej odvaha vydržala a bolo jej tak dobre, ako si to zaslúži každý človek :) a ty yettinka zvlášť!

máš pravdu, nič sa nedá uponáhľať....ide to, občas mám pocit, že stojím na mieste a vôbec sa nehýbem, chcelo by to kopať rýchlejšie, ale nedá sa to... je to , ako keď rozbiješ zrkadlo na tisíc kúskov a snažíš sa ho dať dokopy... tak nejako je to aj s mojím životom... ale už nie som na to lepenie sama... hľadám tie kúsky s človekom, ktorému som sa zverila a ktorý mi dokáže pomôcť... je to úžasná bytosť, ktorá kladie ťažké otázky... a ja hľadám v spomienkach odpovede... Neváha byť pri mne, keď sa bojím, keď riešim pre mňa podstatné veci... je mi druhou mamou a vie o mne naozaj viac, ako moji rodičia...

tak padol mi kamen zo srdca. som rada, ze mas niekoho, a tazke otazky poznam. :) vzdy som ich mala radsej ako nieco dane priamo na tanieri. pri hladani odpovedi na ne najdes znova samu seba. mas oporu a to je teraz to najhlavnejsie. a ked je ti druhou mamou tak mas aj bezpodmienecnu lasku. ta je zazracnym liekom. nech jej mas co najviac. pridu casy a budes ju rozdavat ty :) uz bude len dobre, verim a zelam ti to z celeho srdca :)

vďaka... no ťažké otázky... nemám ich rada, ale pre mňa je ťažká otázka aj to, prečo som to začala riešiť... prečo si nepamätám nič s detstva, prečo nemám žiadne fotky, prečo... prečo sa bojím tmy, dotyku, objatia... prečo...vždy keď sa mi podarí zlepiť maličký kúsoček tohto zrkadla, vždy sa nájde niekde nejaká škára... je to, no ako stavba... stavba domu... a ja chcem dom pekný a nový... možno si doň zoberiem niečo z minulosti, ale dúfam, že bude ten dom veselší...

yettinka. vies, ked som hladala odpovede na svoje vlastne otazky, nasla som v svojej minulosti, v detstve, ako dospela osoba aj to, co som si myslela ze uz nikdy nebudem musiet oprasovat, ze to ostane v tom najtmavsom kute. ale oplatilo sa urobit poriadne zaklady :) teraz budujem na nich a verim, ze tato stavba vydrzi, stale pracujem na jej udrzbe a tak je teraz slnecna, plna stastia a lasky :)
ty pouzivas zrkadlo ako prirovnanie, ja zas pouzivam puzzle. kazdy dielik ma svoje miesto, nadvazuje na dalsi a tak postupne som poskladala obraz, je moj a mam ho rada. zelam ti, aby si sa videla v svojom zrkadle stastna, usmiata, a aby okolo teba sa zmestilo vela uprimnych a veselych tvariciek, nech to zrkadlo ziari laskou. :)