Udalosti a skúsenosti na cesty americkej
s krátkym životopisom, čo som vidzel a skusil,
ked sem išel do Ameriky.
Já, Jozef Luknár, narodil som sa v 1870. roku, 6. decembra.
Zaumienil som si, že opíšem na památku skúsenosti moje.
nechát památku dietkám svojim, aby si spomenuli, čo otéc starostlivý pre nich skusovat mosel,
ked chcel udržat gazdovstva svoje, a aby mohel zmenšit ťarchy, které už nevládal znášat.
To bola príčina, že som odcestoval do Ameriky!
Vinice nám prestali rodit víno, a práce viác bolo z vysádzaním viníc než dotál.
A k tomu náš syn Jozef, ktorého sme nechali študovat, ten nás tiež niektoré groše koštoval.
Tak ked sem vidzel své nerovné, obetoval som sa Pánu Bohu.
Takto premýšlajúc, čo si mám počat, vidzel som, že úrody zas nebude a vydanky kam dál vačšie.
Horko ťažko vzdychal som si, čo si mám pomóct, čo si mám počat, ked sem si spomenúl
na tie velké interese, které mňa tak velmi trápili.
Pomyslel som si:
„U nás, ked sa oddám na tovarich chodit, z toho si nezaplacím moje ťarchy, aj domácnost abych zahájil.“
A takto premýšlajúc v zármutku svojem, to mňa najviác bolelo, ked sem vidzel v duchu mój plán, že
mosím opustit moje malé dietky, a k tomu tú starost, a mrzutnost, kterú sem zanechál mojej ubohej manželky.
Aj tak už vyzérala velmi zúbožená od tých ťažkých prác, a pritom kost nedostatočný.
A takto zo dňa na deň bol sem mrzútnejším!
Jednoho dňa, bolo to 1913. roku, dňa 15-ho augusta, vydal sem sa na cestu do Viedňa. Agentovi sem išel na poradu. Asi v pátek to bolo a už v pondzelí mne kázal prindzít,
nemal sem mnoho času na rozmýšlaní.
Do Prešporka sem dojel asi o 3. hodinách a odtál sem išel peši,
abych ešče ráz vidzel moju budúci úrodu.
A sem si myslel v duchu:
„Ach, moje milé grúnty! Bár som sa nadarmo s vama natrápil,
predsa s tú nadeju sem si myslel, a snád mi budú slúžit, ale neskór.“
A tak konečne sem prišel aj domov!
A tu mi žena hned zehríla večeru a mrzútno na mňa pozrúc,
že však já nepojdem nikam, len nadarmo peňáze udávam.
A já mrzutný sem jej hovoril:
„Já žarty nerobím. Už prišli dne súžeňá na mňa a
už je čas tu, abych sa od vás odlúčil a vlast moju zanechal.“
Úzko mi bolo okolo srdca, ked sem vidzel v duchu mój blízky odchod z domova mójho!
Bola to trpká chvíla pre mňa, ked sem vidzel dietky moje okolo stola jako po frištuku sediáce
a ništ o tom netušiác, čo bude s otcom alebo kam sa bere.
Len syn Jozef začal plakat a mňa objal, reknúc:
„Tata mój, tata mój, kam vy idete, a nás tu s malučkýma necháte?“
Poobímal sem malého, asi 2 roky starého Alojzka, a malú Borčinku, asi v pátem roku.
A Lajko nebol ani doma, lebo predtým odešel do Fegimeša k švagriny Zuzky uhersky sa učit.
Vilmoš syn na mňa zadiveno hledzel: „Kam ten otéc len idú, ked nám ruku podávajú.“
Nuž jako chlapec nerozumný nevediác, čo sa robí!
Otcovi cvekrovi Kohútovi sem podal ruku ešce v nedzelu, aj Fekete Jakubovi a Krampl Jozefovi.
A v pondzelí sem ešče podal ruku mojemu súsedovi, Wencl Johanovi a jeho ženy.
A ten na mňa zadiveno pozrúc, rékel mi:
„Ale naozaj? A predsa ideš preč?“
Ja sem ho oslovil, aby mi poščal 25 zl.
„Však ked moja manželka predá jačmeň, potom ti to navráci,“ a on hned aj mi dal, čo sem žádal.
„A tak zbohem, súsed, aj ty, súsedo,“ a sem sa pohel od domu.
A jak sme išli, Šebela švager orál nám na baronkinej árendy.
Mrzelo mňa ho obendzít, též sem ruku mu podal a slzavým okom sme sa rozlúčili:
„Zbohem, zbohem, zostávaj tu, kdo vie, či sa ešče jednúc uvidzíme.“
A tak dojatí lútoscú sme sa rozlúčili!
A já s manželku sme cestovali peši do Prešporka.
A ked sme došli za most, sedli sme na eletriku a jeli do Prešporka
a tam sme išli k švagrovi Udvarnakimu.
Tam sme si zaobjedovali a odtát sem išel kúpit si k Wintrovi jednu košelu a zelený širák.
A ked sem išel naspátek, ešče na Špitálskej sem si kúpil za 1 korunu krakau na cestu, abych miel pokrm.
A tak sme sa navrácili k švagrovi Udvarnakimu a ešče sme sa počastovali.
Ked bolo 12 hodin, sme sa rozlúčili a pobírali sa k Račištorfskému mýtu.
Tam pri Cigár fabriky, pri tej štácie eletrickej, tam sme ostali stát.
Ja sem mojej manželky povídal, aby tam čekala na eletriku.
Aj sem jí tam pár slov povídal na rozlúčení, objal sem ju a polúbil, ruku jej podával.
A ona mne ledvá ruku podala, celá zamračená a mrzutná. Už sem začal aj kráčat a
sa od mojej manželky odlučovat, ked sa ona obrácila ku steny a dala sa do plaču.
Potom sem postál a sem ju potešoval s tým úmyslom, že sa budeme potešovat dopisováním.
A ona mne pravila, že nic ju tak nemrzí, len tí interese.
Aj já sem jej hovoril:
„Však nato idem do Ameriky, abych tým interesom spravil konec. A už je čas tu, už mosím íst.“
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
minuly tyzden som zacala patranie po strykovi
Tiez smer Pensylvania a oceliarne?
hanka, Jozef Luknár mal namierené do Milvaukee v štáte Wisconsin...
v Tvojom pátraní Ti prajem mnoho šťastia a úspechov :).
nieco som uz nasla...
objavila som niekoho, i piseme si , posielame foto, len sa nevieme dopatrat, ci sme rodina a ci len menovci, ale uz sa trosku opona dviha...
potrebujem kopec stastia pri hladani, dakujem:)
Amerika, zem veliká... Tiež máme v rodine emigranta