Od kraju bola voda zelená, až taká hustá.
A ked sme v úterí celý deň jeli, aj ve stredu celú noc, a ked bolo už zas ráno ve švrtek,
už sme vychádzali z panohy morskej, už sme zanecháli brehy aj hory.
Dzíval sem sa zadiveno na to široké more, zdálo sa mi, jako by tam velmi daleko boli dediny
alebo nejaké mestá, a zatál to boli len morské vlny.
Ked bolo popoledni, už sa búril vietor aj nečisté povetrí, ba aj pršalo.
Okolo 3. hodiny už nás začínalo hinčovat a mne ubohému chýbala borovička.
Poneváč sem jí nemjel, zdržoval sem sa celé dne od prede dňa
až do 10-tej hodiny večer na paluby III.
Len trochu polévky sem jedel a harínk údený, to mi chutnalo.
A mal som tam jednu Uhrinku známu, která mňa prosila, abych jej pomohel nést batožinu,
ked sme dojeli do Hávre! Tak tá mi dala cibuli s octem a sem si chuť napravil. Ked sem pozrel do vody,
tak bola svetlavá, jako ked zarobí zo svetlým ledkem na špricovaní vodu, svetlá bola jako oblaky.
A ked slniečko už na poštvrté nám zachádzalo, vždy sem pozoroval, jak ten náš šíf je narichtovaný,
nuž to možem povídat, že špic šífa bol vždycky tam obrácený, kde slunéčko zapádalo.
Z pátka na sobotu mali sme trpkú noc, lebo sme boli vprostred oceána, a tam voda vždycky hraje!
A ked sme už dočkali rána soboty, more vždy viác a viác vlny hádzalo a vňútri v šife bolo grcania dost.
Ako tak sa nám čas míňal do mora večnosti, a tak sme hledzeli na tí vlny a sme sa vyprávali,
že ked by nejaké nebezpečenstvo vypuklo, bolo by márne tí opasky si opasovat, čo sú prichystané, a bolo by márne
aj plavat, lebo ked taká vlna prinde, nuž preskočí člnák a prikryje každého, ktorý by plával.
Tak pomály zas sa už chýlil večer a ked slunéčko zachádzalo, sem si vždycky k Pánu Bohu vzdychnúl
a sem si pomyslel, už sa nám zas jeden den pominúl a už sa nenavráci, dohoví, esli budeme ráno šeci šťaslivo stávat.
Horlivo som sa modlil rúženec a neráz som si spomenúl na mojich domácich.
Ked by mňa tak vidzeli, čo deň, to deň, a viác dní, a vždycky len na vody.
Slnko už zapádalo a noc už nám nastala.
A ked už svitalo, už sem bol na palube.
Vždycky sem čakal východ slunéčka.
Z čistej vody vychádzalo a nás na tej širokej vody osvicovalo.
A takto sem si neráz vzdychnúl:
„Ach, Bože, šak si mocný, ked si tak zázračne svet zdokonalil. Kolké rieky vtekajú do mora
a z mora zas ven podzemnýma vodovody (tunely), bije do tých najvyšších vrchov.“
A došlo mi na mysel, ked sem sa ve škole učil, že ked Boh odstraňoval vody od suchej zemi,
ked by to nebol učinil, tak by sme sa na lodi nemohli viest.
A takto som rozmýšlal dálej.
A ked sem bol z ranejšu modlitbu hotový, rozmýšlal sem, jaký máme deň, čítal sem si na prsty, kolko dní sa vezeme!
A rozspomenúl sem sa, že nám zavítal deň slavný, božia to nedzela 30-ho augusta.
Ach, tu mi prišlo na mysel, jako zvony hlučne hlaholia po dedinách a mestách,
ozvena zvonóv zvoláva ludzí do chrámu Pána, aby tam slušnú úctu Pánu Bohu vzdali
a pri obeti Pána prítomní boli, a my tu na tem širokém mori.
Velká túžebnost mňa opanovala, lebo sem nebol nikdy zaživa na takej pustaciny, jako teraz.
Vzal sem do ruky moju misionárskú knižku a modlil sem sa modlitbu k omši sv. a v duchu sem si vystavil náš kostol
aj oltár a sem si predstavil, jak náš velebný otec sv. omšu slúža a horlivo sem odríkal modlitbu k sv. omši.
Jeden ráz sme sa ponosovali, čo je dohledač nad matrózi, že nám nedali maso a druhým dali,
a stalo sa to po dva rázy. A ten istý povedal, že aby sme boli doma! Doma že nám bude lepší.
Toto bola planá odpoveď, ked by bol každý doma, tak potom aj on by mohel zostat doma,
aj ti šífy by mohli byt doma.
Nuž takto sme prežili bídno a mrzútno na tem mori, a ked bolo už navečer, prišlo mi na mysel,
že zas sa jeden deň pomine a sa nikdy nenavráti. A o nekolko minút slunéčko nám zas zachádzalo
do tej čistej vodičky. A okolo 10. hodiny zas len do teho smradu
a zas sem hudrovanie pumpy mosél počúvat.
Nebolo na tom dost, ešče aj mňa čosi svrbilo, na to sem velmi háklivý!
Nazdával sem sa, že to snád od potu mňa svrbí telo, a inde né, len na prsách a pod pazuchu.
A ráz sem si vyzlékol košelu a sem sa umýval, aj prsa, abych si telo ovlažil, a ked sem na košelu pozrel,
našel sem tam jednu veš. To mňa velmi zarmútilo, také volačo jako živa na mojem tele nebolo.
Oslovil sem mojho súseda dobrého, Horvát Pétera.
„Ty, počuj, čo ti poviem, já sem si chytil veš, a ty nemáš?“ sem k nemu reknul.
A on povie, že nié.
Potom sem rozmýšlal, kde sem tú špinu dostal.
Došlo mi na rozum, že nie inde jako v Hávre, v tej jedálne. Tam boli rusko-polskí židia a tí boli plný všú.
Jednu židovku sem vidzel, jako išla predo mnú, lozila jej veš po chrbáte tak velká jako malý chrobák.
Potom je div, že človek také nečo dostane?
Ach, teprv sa mi šecko zhnusilo, nuž ale pomoci nebolo, mosel sem len trpet.
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
Nuž toto čítanie má v sebe z každého rožku trošku: aj patinu
Veľmi sa mi páčia niektoré obrazy. Napr: sme boli vprostred oceána, a tam voda vždycky hraje!
Je to skutoče krásne čítanie
Osamelosť a odhodlanie...