Ked sme sa vyspali, nastalo ráno, zavítala mi božia to prvá nedzela v Amerike.
Bolo to 7-ho septembra a bol to krásny, utešený deň.
Ked sme sa nafrištukovali, sme sa čisto poumývali, aj nohy, a čisto zholili.
Len jedno mne chýbalo, nemal sem šaty pánske, a v tých, které sem miel,
v tých sem nemohel íst do kostela, lebo by na mňa kričali Grinhold!
Poneváč sem kostol nechcel vynechát, Domin mne poščal šaty, jaké miel,
a predsa sem išel do kostola. Boli sme pri malej sv. omši. Na malém chórusi
sa ozval organ hlasom tichým, podobný harmóniu, a spievali školské divčence,
speváčky Píseň k omši sv. Ráč nás Pane zbavit neprávostí...
Ach! Šak mi to len bolo milé, ked sa ozval hlas slovenský,
rád bych bol aj já spieval, ale ked tú píseň ináč tu v Ameriky spievajú jako u nás.
U nás som sa ju učil z knížek Venec písní! a tu v Ameriky
spievajú z knižky Ježiš, prátel dietok.
Ked sme sa navrácili do domu, prinésel Domin piva a sme sa vyprávali o budúcnosti,
kam pojdeme sa o robotu hlásit. On mi pravil, že prečo sem skórej neprišel,
zakát išli dobre roboty, fčul už idú roboty slabo.
„Ná, ale však nekde neco najdeme,“ on mi pravil.
A ked bolo odpoledňa, asi o 4-roch hodinách, išli sme navščívit Polakovičovú Walku,
ktorá bola už vydatá. Má manžela porádneho a dobrého, rodený z Haštetňa v Prešporskej stolici.
Velmi nás vítali a uctili a aj Kadnar Francek bol s nama tam prítomný. Domin mňa tam oznámil,
že esli by mohel mňa do roboty zavést, kde on pracuje.
„Avšak v pondzelí prindzite, sprobujeme.“
A skutočne, v pondzelí sme išli, aj Domin se mnú na železničnú štáciju, kde sa vagóny robia,
ale bás tam nebol. Sme sa ho nemohli dočkat, išli sme dálej šťastie hledat.
A bol s nama jeden prátel, ménem Husák Frenk.
Ten bol kamarád Walkineho muža a išel s nama odtál.
Viedol nás do špórovej fabriky, kde on už pred časem robil.
A skutočne aj sme tam išli, trvalo to asi hodinu,
lež sme tam prišli.
Ked sme tam už boli, pýtal sa bása, esli má robotu pro nás.
A on ukáže na stojáce mašiny, že ked chceme, v úteri aby sme prišli.
Ale ten prátel, ktorý nás tam védel, ten neišel do roboty v pondzelí,
lebo on tí mašiny poznal, že sa na nich ťažko pracuje.
Ked sme išli odtál domov, Domin mi hovoril, abych si dal dobrý pozór, kady ideme.
Ked pojdem do roboty, abych nepoblúdzil! Bol som radostný, že pojdem hned na druhý deň do roboty.
Už jakákolvek bude tá robota, sem si myslel, budem ju konat, a ked hned bych aj zahynúl pri nej,
predsa bez práce neostanem.
Kadnar už tedy nemal roboty, prišel k nám a poobede išli sme šeci traja pro mňa volajaké šaty kúpit,
abych miel na nedzelu a aj strevíce 2 páre. A ked už sem miel čo najpotrebnejší vieci pokúpené,
išli sme do jedného slovenského salóna na pivo.
Ked už sme sa pobavili, išli sme, kde Kadnar bol na burze.
A ked sa zvečerívalo, išli sme domov k večeri. Ked už bolo po večeri, bol aj Kadnar u nás
a velmo veselý bol, bár aj roboty nemiel. Ale já som dúmal sám v sebe, jako len mi to pójde,
ked ten, který mňa tam viedol, odešel odtál, že je to tažká robota.
Ból som aj strachu a plný mrzutosti.
A ked sme sa počastovali, potom sa na spánek odebrali, sem si horlivo k Pánu Bohu vzdychal,
aby mne bol na pomoci.
Tak ked už sme ščastlivo dožili, v úterí ráno Dominova žena mne pripravila raňajky
a potrebné veci, které sem si sebú vzal, a už sem sa vybral na cestu prvý ráz.
Bolo to 9-ho septembra v úterek ráno, 1913. roku.
A ked sem tam prišel, štastie bolo, že je tam mnoho Slováku.
Ukázali mne, který je formon (Forarbaiter). A ked sem k nemu prišel,
sem ho pozdravil a sem mu pravil:
„Ich pin naige man, af gesten mir bás hod genoma.“
A on hned išel se mnú k tým stojacim mašinám a hned mňa začal učit. Asi jednu hodinu to trvalo.
Chodzil na mňa pozérat, esli viem s tým strojom zachádzat, no išlo mne to velmi pomály.
Až som tomu pochopil, prvý deň sem spravil 24 módlí (baksí).
Bolo asi pól trecí hodiny, ked prišel bás (majster) a pomykal také dlúhe laty,
které zavírajú šúbre a otvárajú, ked sa pustí vietor do peci, kde sa železo roztopí.
Jako to pomykal sem a tam, nastal velký hlukot, až sa vniternosti človeku trasú.
A už sem vidzel, že sa chlapi schádzajú a každý bol oblečený jako maškara.
V ruke si každý nésel takú žufanu, asi 5 - 6 litrov do nej by sa zmestilo, na železnej rúčky asi 1 1/2 metra dlúhej.
A za chvilku už začali iskre frčat asi na 6 - 7 metrú daleko z takej malej dierky,
čo by tam cepovú holku strčil, by to zacpal.
O chvílu už začalo aj železo roztopené tiect a každý podkládal pod hrantek žufány.
Ked mu natéklo, išel a zaléval svoje mádle, které narobil.
A ked aj mne forman pozaléval moje, pravil mne:
„Ject khennen zu haus kén.“
Bolo asi 5 hodzin a už sem išel domov.
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
Nuž, o tej práci našich krajanov v Amerike niečo viem... Rozprávali
Takáto bola realita česko-slovenskej emigrácie zo 70 rokov. Mali síce po rokoch všetko to, za čím odišli do Ameriky, ale zaplatili za to svojim zdravím.
Rozprávkarka, rovnakú skúsenosť, akú spomínaš, popisuje aj Jozef Lunkár.
„Neňí to len do Ameriky íst, na ulici nazbierat dolarú a poďho domóv!“
Životný osud každého jedného z nich je zaujímavý... Stačí, keď
Rozprávkarka, z Tvojich komentárov vidno, že by si mohla o vysťahovalectve napísať román.
Dalo by sa, no sú to velmi dôverné, až osobné informácie
Rozprávkarka, výzvou pre tvorivú dušu je práve to, čo je ťažké vnútorne spracovať.
Pán Račan, tém, ktoré rezonujú v duši tvorivca, je strašne veľa,