Jozef Luknár svoje zápisky o ceste do Ameriky v roku 1913 napísal úhľadným rukopisom do školského zošita a nazval ich
Udalosti a skusenosti na cesty
Americkéj!
S krátkim Životopisom, čo som vidzel
a skusil, Ked sem išel do Ameriky.
V tomto texte, ktorý opisuje jeho cestu do Ameriky a prvé mesiace života v Milwaukee vo Wisconsine prejavil výnimočný pozorovací talent a tak pozoruhodné vyjadrovacie schopnosti, až sa začalo zdať pravdepodobné, že v jeho pozostalosti sa nájdu písomné záznamy aj z ďalších siedmich rokov jeho pobytu v USA, prípadne z obdobia po návrate domov.
Bohužiaľ, tieto nádeje sa nenaplnili... Zachovali sa len zlomky spomienok na dedka Amerikána v pamäti jeho žijúcich vnučiek.
Jozef Luknár podľa týchto spomienok z Ameriky posielal svojej rodine v rokoch 1913 až 1920 pravidelne doláre alebo v debnách odosielal veci, ktoré považoval pre svoje hospodárstvo, manželku a deti za užitočné. Smutnou stránkou tohoto obdobia je, že časť zásielok sa na transatlantickej púti stratila... Čiastočne to mohlo byť zapríčinené vojnovými časmi, čiastočne nedbalosťou či nepoctivosťou ľudí, cez ruky ktorých zásielky prechádzali.
Už necelé tri dni po príchode do Milwaukee Jozef začal pracovať vo fabrike na šporáky Fuller-Warren Company, kde vykonával úmornú prácu zlievača.
V Milwaukee dlhšie usadení krajania sa tejto práci vyhýbali, lebo neraz na vlastnej koži zistili, o akú otrockú drinu ide. No Jozef bol radostní, že pojde hned na druhí deň do roboti, a v duchu si mislel, šak ked to druhí vidržá, aj já to mosím vidržat, ked bár aj zahinem pri tom.
Neskôr si však aj Jozef našiel menej namáhavú prácu v záhradníctve.
Práca u záhradníka bola horšie platená, no bola Jozefovmu naturelu omnoho bližšia
- ako vinohradník a roľník mal k záhradníčeniu blízko.
Majiteľ záhradníctva musel byť s Jozefovou prácou, s jeho usilovnosťou, spravodlivosťou a čestnosťou, nadmieru spokojný, veď inak by mu sotva ponúkol, že po smrti mu svoje záhradníctvo odkáže a odovzdá do jeho pracovitých rúk. Možno práve táto ponuka a vyhliadka lepšej budúcnosti bola dôvodom, pre ktorý Jozef Luknár poslal svojej žene šífkarty na cestu do Ameriky a žiadal ju, aby za ním prišla aj so všetkými deťmi.Časy však boli zlé, v Európe zúrila vojna, a dvaja najstarší synovia Jozefa Luknára, Jozef a Vilmoš, spadali pod brannú povinnosť. Jozef bol dokonca odvedený a narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Bojoval na ruskom fronte, padol tam do zajatia a bol internovaný v zajateckom tábore v Chabarovsku na Sibíri. Zo Sibíri sa vrátil až v roku 1921, rok po návrate svojho otca z Ameriky.
Manželka Jozefa Luknára, Agneška, rodená Kohútová, pravdepodobne práve kvôli brannej povinnosti synov Jozefa a Vilmoša odmietla Jozefov návrh na presídlenie rodiny do Ameriky a šífkarty svojmu mužovi vrátila. Vnúčatá si na babičku Agnešku spomínajú ako na múdru a láskavú ženu, ktorá si nedokázala predstaviť, že by čo len jediné z jej detí, aj keď už dospelé, opustila a zanechala svojmu osudu v nepokojnej Európe.Po skončení I. svetovej vojny, v roku 1920, sa Jozef Luknár z Ameriky vrátil do vlasti, po ktorej mu pri ceste za more bolo neraz tak teskno a za ktorou ho opanovávala welká túžebnost.
Jozef Luknár sa teda v roku 1920 vrátil do rodnej obce, do Račištorfa. Za peniaze, ktoré v Amerike zarobil, si spolu so ženou opravili rodný dom číslo 338 na hornom konci, oproti farskému dvoru, ktorý v čase jeho pobytu v zámorí, kedy Agneška s deťmi žila u svojich rodičov Kohútovcov, dali do prenájmu. Pravdepodobne splatili aj ťarchy a interese, lebo nič nie je známe o tom, že by rodina kvôli nim musela rozpredávať zdedený grunt.
Komentáre
Vysťahovalectvo, špeciálne do Ameriky, je veĺmi zaujímavý fenomén,
Môžem spomenúť dva príklady. Prvou bola mladá, asi tridsať ročná žena, ktorá tam prišla hľadať svojho manžela (odišiel za prácou). Našla ho, ale s inou. Skončila v bare ako tanečnica. Zarobila si na ubytovanie a jedlo. Akosi jej nevyšlo na iné... Doma nechala malé deti, u rodičov. Stále im písala, ako sa jej skvelo vodí. No na otázku, kedy sa vráti, nevedela odpovedať. Napokon sa jej krajania zozbierali na letenku.
Druhý prípad bol ešte smutnejší. Bolo to o mladom mužovi z Čiech, ktorý bol v Prahe riaditeĺom akejsi zahraničnej firmy. Doplatil na podvodníka, ktorý ho nahovoril na fiktívny obchod. Previedol na jeho účet skoro všetky firemné peniaze. Hrozilo mu za finančný podvod väzenie a tak radšej odišiel do Ameriky - hľadať toho podvodníka, bol z Ohia. Samozrejme, že ho nenašiel... Doma nechal mladú ženu a asi trojročnú dcérku. Nemohol sa vrátiť. Tak si tam otvoril servis s motorkami. Posielal manželke doláre - a tá nimi platila dlh, ktorý mal v spominanej firme. Celých pätnásť rokov. Žena o ňom nechcela ani počuť, vydala sa druhýkrát. Dcérku uvidel až po pätnástich rokoch, poslal jej letenku... A domov sa nikdy nevrátil.
rozprávkarka, keby sa čo už len za seba zoradili komenty...
To sú moc vážne témy do Rozprávkova, tam také smutné
Však tam vždy iba slnko svieti, rozprávky sa na sviežej tráve pasú a ich pastierka v tieni stromov sedí a pávie pierko v ústach hryzie, nad všeličím dumá, no nad tým, ako dať emigrantov na svoj blog veru nie. To chce inú parketu.
Rozprávkarka, ak to chce inú parketu...