Cesta za more podľa všetkého splnila základný cieľ - pomohla zmenšit ťarchy a spravit tím interesom konec. No s pobytom v Amerike musela byť spojená aj nejaká boľavá, ťažko sa hojaca rana.
Možno tou ťažko sa hojacou ranou boli dlhé roky odlúčenia od milovanej manželky i od detí, ktoré nevidel vyrastať a za dlhých sedem rokov mal o nich len veľmi kusé správy. Možno bolestné bolo i nenaplnené očakávanie hojnejšieho zárobku v Amerike, ktorým by si rodina pomohla k lepšiemu živobytiu. A celkom určite nezahojenou ranou bolo aj vedomie a vari i pocit viny, že počas dlhých siedmich rokov jeho neprítomnosti celá ťarcha starostlivosti o deti a rodinu ležala na jeho milovanej žene Agneške...
Snáď práve toto boli dôvody, pre ktoré Jozef svoj pobyt v Amerike neopísal podobnými zápiskami, akými v čase veľkých nádejí opísal cestu za more, ani sa k nej veľmi nevracal v rozprávaní deťom, vnúčatám či priateľom a známym. Vnúčatá mali pred svojím prísnym, spravodlivým dedkom rešpekt, no tým aj odstup, naopak veľmi blízky vzťah si vytvorili k milovanej babičke Agneške.Na poslednej, jedinej nepopísanej strane zošita, do ktorého Jozef Luknár úhľadným rukopisom spísal históriu svojej cesty Americkej, možno nájsť tento, iným rukopisom napísaný záznam neznámeho priateľa z neskoršej doby:
Severná Amerika - Nord Amerika
Ból tam p. Jozef Luknár z Račištorfa
od 1913. až do 1920. a nič tam nezvýtazil.
Priaťel
Nikto už nezistí, do akej miery mal pisateľ tohoto záznamu pravdu, o aké fakty sa opieral a čo presne mal na mysli, keď túto hodnotiacu poznámku napísal.
Ničmenej, Jozef Luknár okrem dolárov a vecí nakúpených pre rodinu v Amerike nesporne cestou za more aj mnohé získal. Získal rozhľad a sebavedomie, rešpektovaný status skúseného Amerikána, a vedomie či poznanie, že pre budúcnosť jeho detí má veľký význam vzdelanie. Pobytom v Amerike si dokonca možno aj zachoval život, lebo sa vďaka nemu - neúmyselne - vyhol vojnovému šialenstvu, ktoré po jeho odchode v Európe vypuklo.
Dojímavou perličkou zápiskov Jozefa Luknára je, že úplne na ich poslednú stránku, s mnohoročným odstupom, jeho vnuk Milan, syn Ľudovíta, detským písmom, červenou farbičkou pripísal:
Vnúča Milan
Jozefov vnuk Milan Luknár akoby sa tým symbolicky prihlásil k odkazu svojho dedka Amerikána.
Zošit s dedkovými zápiskami sa zachoval nesporne aj vďaka tomu, že ho chránil ako vzácnu rodinnú pamiatku.
Na sklonku svojho života, skoro deväťdesiat rokov po dedkovej ceste Americkej a vyše päťdesiat rokov po dedkovej smrti, Milan spolu s Jánom Luknárom z inej vetvy rodu Luknárovcov intenzívne pátral po rodinných koreňoch. Pri spoločnej práci na histórii Luknárovskej rodiny sa s cestopisným textom Jozefa Luknára oboznámil aj Ján Luknár a ten hneď rozpoznal jeho vynimočnú hodnotu.
Milan Luknár roky
žil v tesnej blízkosti svojho dedka Jozefa, nuž je skoro isté, že by vedel o ceste Americkej vyrozprávať aj ostatným členom rodiny neznáme podrobnosti, ktoré sa dopočul priamo z rozprávania dedka Jozefa a neskôr od jeho dcéry, svojej tety Borčinky, za ktorou neraz zašiel a preberal s ňou, ako s veľkou pamätníčkou, rodinnú históriu.Bohužiaľ, Milan Luknár pred zavŕšením spolupráce s Jánom Luknárom na rodostrome a na histórii rodu Luknárovcov, zomrel. Spolu s ním sa pravdepodobne rozplynuli vo večnosti aj mnohé fakty o ceste Americkej a o živote jeho dedka Jozefa, ktoré už nikdy nikto nevypátra ani neoverí...
Komentáre
Vždy, keď čítam o ceste pána Luknára do Ameriky, nedá mi nereagovať...
Už som spomínala, že mi tam emigrovali dvaja. Jeden zostal, druhý sa vrátil. Jeden sa uchytil, druhý nie. A keď som po páde železnej opony mala konečne možnosť vycestovať do Chicaga, spoznala som tam množstvo krajanov, ktorí nemali to šťastie vrátiť sa domov, ako môj brat. Alebo skôr odvahu prekročiť železnú oponu. Nový svet ich zmenil, myslenie, hodnoty, priority. Poznali a videli veci, o ktorých sme my nemali ani tušenia, alebo sme ich poznali iba z kníh. Mali ďaleko širší obzor poznania a osobných skúsenosti. Širší rozhlad. Ak si pán Luknár so sebou doniesol takýto širší rozhľad a poznanie, nečudo, že sa cítil po návrate domov tak trochu osamelý. Veď v Amerike sa dá toho toľko prežiť. Spomínam si na indiánske rezervácie, do ktorých ma brat vzal... Celkom iná realita, než o akej sa píše v knihách...
Problematika ciest a aj vysťahovalectva