Naliala do hrnčeka čaj a pobrala sa s ním do izby.
„Napite sa, pán generál. Práve nám priniesli nefalšovaný tatranský čaj. Má liečivé účinky,“ prihovorila sa vnukovi,
ktorý v ruke s ďalekohľadom práve zhodnocuje jednu z bojových situácií.
„Vy štyria pôjdete dopredu a podáte nám správu. Vysielačkou. Ostatní oddychovať a čakať!“
vydal rozkazy pomyselnej jednotke vojakov a až potom prijal podávaný pohár.
Keď dopil, mal pripravený príkaz aj pre svojho najvernejšieho vojaka - babku.
Pri hre s vnukom si ani nevšimla, ako sa zotmelo.
Vari je už toľko hodín? Pohľad na hodiny v obývačke ju uspokojil - sú len štyri.
Hodila zrak k oknu - asi zase prší? Ale nie...
„Vilko, pozri, sneží!“
Rozbehol sa k oknu a prilepil noštek na sklo.
Stála za ním a obaja pozorovali veľké snehové chumáče poletujúce v povetrí.
„Prilepila sa na sklo. Možno je zvedavá, kto sme, ...“
„Babi, vieš, čo si mi sľúbila. Vieš, čo postavíme...“
Ešte na začiatku minulej zimy uzavreli dohodu, že si zo snehu postavia vlastný veľký bunker.
Lenže snehu stále nebolo, aj zima prešla, tak zostalo len pri sľube.
Vidno, vnuk nezabudol.
„Jasné, že postavíme. Len aby napadol poriadny sneh a dobre veľa. Viac ako pred rokom...“
„Tak poď sa hrať,“ vnuk odstúpil od okna a znova sa zmenil na generála.
Podriaďovala sa jeho príkazom, ale jej myseľ blúdila celkom v inej dobe a po inom mieste.
Tie sánky dostala na Vianoce. Od starého otca.
Nenašla si ich pod stromčekom, starý otec jej ich podal hneď, ako zoskočil zo saní.
„Sú ľahké a rýchle. Sama uvidíš,“ usmievala sa mu celá tvár - vrásky, ježaté fúzy a hlavne oči.
Presne také, len trochu svetlejšie ako má jej otec.
(Až omnoho neskôr si naplno uvedomila, ako sa jej otec a starý otec na seba podobajú.)
Len čo sa zvítala aj so starou mamou, schytila šnúru saní a rozbehla sa s nimi cez dvor. Až k zadnej bráničke, ktorá viedla do parku okolo neveľkého kaštieľa. Cestička od bráničky sa mierne zvažovala k blízkemu potoku a bolo na nej len zopár stôp a jedny koľaje po sánkach. Posadila sa na nové sánky a odrazila oboma nohami. Hladko sa rozbehli po sypkom snehu a naberali na rýchlosti. Hladko a ľahko zbehli až skoro k potoku. Tak ďaleko ju staré sánky nikdy nezviezli. Vyskočila zo sánok, pochytila šnúru a rozbehla sa späť. Hore až k bráničke. Nasadla, odrazila sa nohami a sánky opäť leteli - ľahko a rýchlo!
Kým udrel zvon z malého kostolíka večerné anjelpána, cestička od bráničky k potoku bola poriadne vyjazdená...
„Vilko, už dosť vojny. Poď, dáme si olovrant.“
„Ja budem čašník, dobre?“ v kuchyni sa odvíja ďalšia z ich obľúbených hier. V rámci nej zje vnuk porciu pudingu
a ona si vypije svoju popoludňajšiu šálku kávy.
Ozve sa mobil:
„Mami, o polhodinu sme u teba. Čo robíte? Nekašle veľmi?“
„Ani nie. Myslím, že už je celkom zdravý...“
Jej prvý pobyt v nemocnici bol tiež spojený so snehom. Bola prváčka a veľmi sa tešila na mikulášsku školskú besiedku. Mali sprevádzať Mikuláša ako praví anjeličkovia. Aj s krídlami. Šatočky z krepového papiera a nádherné krídla viseli v rodičovskej spálni na dverách skrine. Lenže večer pred besiedkou ju zaskočila teplota a zvracanie. Na druhý deň namiesto na besiedku ju rodičia viezli do nemocnice. Šarlachová epidémia nebola v tých povojnových rokoch ničím nezvyčajným.
Dekáda v trnavskej nemocnici - bez rodičov - s bolestivými injekciami a až na sestričku Milku aj s prísnymi a málo citlivými rehoľnými sestrami nepatrí k jej obľúbeným spomienkam. Zato Vianoce po nemocničnom pobyte boli nádherné. Mamička bola pri jej postieľke skoro stále. Obliekali spolu bábiky, vyfarbovali omaľovanky, hrali sa Človeče. A Ježiško pre ňu položil ku stromčeku skutočné bábkové divadlo.
(Neskôr si mnohokrát nechala rodičmi porozprávať, ako im lekár, pretože boli učitelia, nariadil karanténu a oni ju využili nato, aby jej vyrobili taký krásny darček. Bol to prototyp a do konca toho istého školského roku zmajstroval otec so svojimi žiakmi ešte jedno o niečo väčšie divadielko...)
Boli to krásne Vianoce.
Aj preto, že v septembri nasledujúceho roku dostala konečne od rodičov ten najkrajší darček - bračeka.
Vilko jej ho veľmi pripomína.
Aj keď sa s bratom hrávala iné hry ako teraz s vnukom. Iná doba ... iné hry.
Ale ten chalanský hlad po dobrodružstve je rovnaký.
Kýva im na rozlúčku z balkóna.
Rozsvietené reflektory auta prebleskujú cez hustý závoj snehových vločiek.
Schytáva sa poriadny vietor, chumelí.
Keď to takto pôjde do rána...
Komentáre
celkom
gabko, mňa text naopak chytil...
Pekný príbeh...
hfw, suhlasim s Tebou:)
naše staré mamy,
kb, máš pravdu s tými tajomstvami...