Vianočné upratovanie nemá konca - kraja.
Rozhodli sa pre praktický veľký dar pre seba - nové manželské postele.
Tie staré mali väčší úložný priestor, nové majú mechanizmus polohovania lôžka.
(Možno výhodné na starobu - nepovedali si to, ale asi to bol jeden dôvod pri výbere).
Teraz rieši dilemu - kam s vecami, ktoré sa nedajú dať na pôvodné miesto.
Triedi, čo nechať, čo odložiť inam, čo vyhodiť.
Pod ruky jej prišiel detský kufrík.
Kladie si ho na kolená, otvára. Vie, čo je v ňom - má jeho obsah nekonečne rada.
Detská košieľka, reklík, papučky... kufrík je plný detských vecičiek...
Bolo to jedno z najkrajších období jej života,
keď čakali prvé vnúča.
Malo sa ohlásiť až začiatkom januára, ale 28. decembra ich zobudil telefón už ráno o piatej.
„Mami, myslím, že sa to začalo,“ počuje v telefóne roztrasený dcérin hlas. Niekoľko otázok a je to jasné.
„Lucka, veci máš nachystané, lekára máme zahovoreného, tak sa neboj. Hneď mu idem volať. Uvidíš, všetko bude dobré,“ upokojovala dcéru, ale sama sa triasla na celom tele.
Hneď po dcérinom telefonáte vytočila číslo lekára. Chvalabohu, práve sa chystal do služby.
Mali šťastie. Napriek dcérinmu rizikovému tehotenstvu pôrod prebehol ľahko a rýchlo. A dobre.
Narodilo sa dievčatko - prvá vnučka.
Na Nový rok ich mali doma.
Zať dokončieval prerábku bytu, a tak sa dcéra vrátila domov, do svojej bývalej dievčenskej izby.
Stihli ju pripraviť so všetkým potrebným - kolískou, plienkami, horským slnkom, výbavičkou.
Mladšie dcéry ani neprotestovali, že sa budú nejaký čas tiesniť v jednej izbe.
Žartovne sa začali oslovovať tetami a nevedeli sa dočkať malej netere.
Drží v ruke malé ružové papučky. Uháčkovala ich za ten prvý večer, čo sa stala babkou.
V hlave jej vírilo toľko spomienok, myšlienok, plánov - kto by v takú noc spal?
Ružová - stromček na tie pamätné Vianoce vyzdobila do ružova.
Veľmi si priala, aby sa dcérino tehotenstvo zavŕšilo úspešne.
„Ty si vedela, že to bude dievčatko?“ spýtal sa jej zať a pohojdal na stromčeku ružovú salónku.
Všetci sa jej na to pýtali a zbytočne im vysvetľovala, že nie, že stromček
do ružova mal byť len symbolikou nádeje. A možno to bola intuícia? Ktovie?
Pamäť odvíja v zrýchlenom tempe vnučkino detstvo - je na čo spomínať.
Aj knižka by sa dala napísať...
Privrela veko kufríka. Pozrela na hodinky.
„Ak budem takto robiť, tak ma pri tom upratovaní nájdu ďalšie Vianoce!“ pohrozila sama sebe a zamerala sa
na upratovanie. Popoludní chcú ísť mladí po nákupoch, a tak jej dovedú Vilka. Kde by sa spolu hrali?
O tretej bol u nich ako na koni.
Doslova, lebo si priniesol kovbojskú výstroj a hneď vo dverách zahlásil,
aká bude prvá hra - na Indiánov, kovbojov a banditov.
„Mami, nezdržíme sa dlho. Len vieš, s ním nemôžeme.“
(Jasné, že nemôžu. Vianočné darčeky predsa prináša Ježiško. A tomu treba pomôcť.)
„Ide s nami aj Elenka. Chce kúpiť niečo pekné pre mamu,“ dodáva dcéra ešte vo dverách a pýta sa:
„Mám vyzvedieť, čo by chcela ona?“
„Budem rada, ak sa ti to podarí. Veď vieš, ona bude mať aj narodeniny. Dvadsiate.“
„Preboha! Mne sa to zdá, ako by to bolo včera,“ dodala najmladšia dcéra a pobehla k výťahu.
Privrela dvere. Pobrala sa za vnukom.
Celý život jej pripadá, ako by to bolo iba včera. Pamäť čistí dávne stránky, ale aj uchováva prežité.
Ktovie, prečo jedno celkom presne a iné iba v náznakoch? Niečo jasne, vo farbách, vôni, zvukoch
a iné sotva v pološere... Ale asi to tak má byť...
„Vilko, kto budem teraz?“
„Babi, skry sa, banditi idú!!!“
Namiesto epilógu:
Koľko stôp na bielom snehu!
Aj v ľudskom srdci
mnoho mnohé stopy necháva...
Jedna blaží,
iná bolí,
tretia - možno pomáha.
Ktorá z nich je dobrá?
Ktorá moja?
Tvoja?
Jedna stopa druhú prekrýva.
A tak -
Keď zodvihnem k perám
novoročnú čašu,
pripijem - na stopy -
na snehu i vo mne...
Bez nich by bolo smutno človeku -
s nimi,
len s nimi je dobre.
Komentáre
len s nimi je dobre...
veru, bez stôp v sebe by bol človek ako destilovaná voda...
Veľké šťastie,
Takže nie som v tom sám !
kb, asi to tak musí byť...
V záverečnej tretine života človek vidí všeličo (aj seba a spôsob, akým vychovával svoje deti) inou optikou.
Predvianočné spomienky...
naše drobné radosti a starosti
Presne tak Kamélia
rusalka, svojou metaforou si vyjadrila to, čo...
Máš pravdu Hogo, niekedy sme
rusalka, s vychutnávaním súhlasím...
je len málo vecí, týkajúcich sa života človeka, ktoré sa dajú tvrdiť tak jednoznačne.
.
Dobre Hogo... tak mením
sygon, dúfam, že už zajtra-pozajtra...
hfw
sygon, na stopy stačí aj toho pol centimetra :)
hfw,
a to Sygon ma a nielen ona :)))