Medzi mužom a ženou

Simi pokračovala vo svojom smutnom rozprávaní: „Deti sa narodili koncom mesiaca. Narodili sa o mesiac  skôr. Boli to úžasné dve klbká, ktoré boli moje. Laco prišiel, pozrel sa na deti a odišiel piť. Zapíjať prvorodeného syna. Po príchode domov sa začal kolotoč povinností. Viem, môžeš kľudne namietať, že si na to môžem sama. Áno, bola som mladá a neskúsená, naši so mnou prerušili všetky kontakty. A Laco? Vláčil sa po krčmách s kamarátmi. Rodina mu bola na obtiaž.

Keď som sa po telefóne posťažovala svokre, že je toho na mňa veľa, nažalovala Lacovi a ten ma večer zbil. Vraj za to, že som povedala, že sa nestará a nepomáha mi. O pár týždňov ma zbil znova. Šli sme spolu na vychádzku a kočíky sme mali pred sebou. Pristavil sa pri nás jeho kamarát a prihovoril sa mi a dal mi pusu - že gratulujem, sú to krásne deti. Laco keď videl ako ma pobozkal jeho kamarát zmeravel, museli sme sa otočiť a ísť domov. Tam am zbil tak, že mi zlomil dve rebrá a pravú ruku. Keď som sa vrátila  z pohotovosti, čakala ma doma kytica a Laco, ktorý prosil o odpustenie.

Odpustila som mu, z časti som sa ho bála, z druhej strany som nemala kam s deťmi ísť. Bludný kruh sa pomaly uzatváral. Martin a Petra pomaly rástli a ja som dúfala, že sa Laco zmení. Keď ma zbil tak, že som mala vybité predné zuby, monokel pod očami a ruku v sádre, rozhodla som sa konečne, že od neho odídem. Zbalila som pár vecí sebe a deťom a vybrala som sa domov k našim.

Zazvonila som a otec mi povedal, že on doma pod jednou strechou s parchantami a štetkou bývať nebude. Celú noc som sa prechádzala po okolí aj s deťmi, ráno nás našiel na ulici Laco, ktorý  nás hľadal. Naložil nás do auta a odviezol domov. Bíjal ma pravidelne.“

„Simi a čo deti?“

„Deti nebil. Za všetko som mohla ja. Povedala som mu, že ak ma ešte raz zbije tak ho udám. Zbil ma tak, že som sa nemohla postaviť a ukázal mi zbraň s tým, že on radšej zastrelí mňa, ale detí sa nikdy nevzdá.

Vydržala som to, ešte ďalšie dva roky a potom ďalší rok, kým sme sa rozviedli a kým som prišla o deti.“

Simona na mňa pozrela a po tvári jej tiekli slzy, ktoré zanechávali na tvári čierne šmuhy. „Simi...“ nevedela som, čo jej mám povedať.

„Deti sú u Laca. Nemôžem ich vidieť. Súd ich zveril jemu. Nemala som kde bývať, nedokončila som školu, nemala som v tom čase už ani rodičov a ani prácu. Laco spolu s kamarátmi tvrdili, že som sa o deti nestarala, že som pravidelne pila a sudca, inak Lacov známy zveril deti jemu.Videla som ich naposledy, keď si ich prišiel spolu s advokátom zobrať. Mali štyri roky šesť mesiacov a 15 dní. Chceš vidieť ich fotku?“

Ticho som prikývla, neschopná akýchkoľvek slov.

Simona vytiahla maličkú fotku kde boli dvojičky. Boli rozkošné a sedeli jej na kolenách.

„To sú oni. Martinko a Petra. vieš, dnes už chodia do školy a ja ich nemôžem vidieť. Aspoň minútu. Aspoň pár krát do roka. Veď sú to moje deti.

„Simi, je mi to ľúto, ale vie o tom Jakub?“ 

Simona zodvihla hlavu  a jemne ňou na znak nesúhlasu pokrútila.

„Prečo? Prečo si mu to nepovedala?“

„Neviem, hanbila som sa.“  

„Simi, musíš mu to povedať, inak mu to povedia naši.“

„Čo mi na to povie? Ja ho milujem. Bojím sa že ho stratím. Už som stratila mnoho, prišla som o deti a nechcem stratiť aj jeho.“