Počkám do deviatej a zavolám Simone.
Čau Simona, nevyrušujem?“
„Nie, čo potrebuješ?“
„No, je to dosť osobné a nerada by som to riešila cez telefón. Mohli by sme sa stretnúť?“
„Jasne, čo tak cez týždeň? V pondelok, alebo v stredu, mám v práci voľno.“
„Simi, potrebujem s tebou rozprávať ešte dnes.“
„Čo sa stalo?“
„Simi, neľakaj sa, len príď.“
„Dohodnime sa, že sa stretneme dnes, poobede okolo piatej pred Hviezdoslavom? Mám zobrať Jakuba? Chceš rozprávať aj s ním?“
„Nie, nechcem rozprávať s Jakubom, potrebujem rozprávať s tebou.“
Rozmýšľala som, nad Simonou celý čas. Čo o nej vlastne viem? Mladá, tridsaťšesťročná baba, dobrá postava, robí v distribúcii jednej farmaceutickej firmy sekretárku, či povedané po novom, asistentku riaditeľa. A žije s mojím bratom. Žijú spolu už päť rokov a poznajú sa osem.
Matne som si spomenula na jedno stretnutie v električke... nastupovala som na Šafku a Simona tam sedela celkom bez nálady.
„Čau Simi...ako sa máš?“
„Dobre, ale, myslím, že ma Jakub podvádza. Nevieš, má niekoho? Povedala som, mu, že mi nevadí, ak si nájde novú babu, len nechcem, aby mlčal, chcem, aby mi to povedal a pôjdeme od seba.“
Vyjavene som na ňu pozrela.
„Simi netuším, vieš som doma čo najmenej a s Jakubom som nebola ani nepamätám. Ale určite sa mýliš, Jakub ťa má rád.“
„No, keď myslíš,“ smutne na mňa pozrela svojimi očami a vystúpila na nasledujúcej zástavke.
A dnes sa s ňou mám stretnúť opäť. Za tých skoro desať rokov, čo ju poznám, bol električkový rozhovor tým najdlhším, aký sme spolu viedli.
Prišla som o dvadsať minút skôr. Simona tam už na mňa čakala. Nahodená v krátkych letných šatách, nalíčená s telefónom na uchu.
„Ahoj Jani.“
„Čau, poďme si niekam sadnúť, potrebujem s tebou prebrať pár vecí.“
Usadili sme sa na blízkej letnej terase, čašník hneď splnil to, čo Simona objednala. Musím uznať, brácho sa s ňou nechváli zbytočne. Je to fakt pekná baba a rozum jej nechýba tiež.
Keď čašník doniesol colu a objednané latte, nastalo trápne ticho. Simona netušila o čom sa chcem s ňou rozprávať a ja som zatiaľ nenašla tú správnu formu, ako začať.
Zlomila to Simona.
„Jani, chcela si so mnou rozprávať...stalo sa niečo, alebo potrebuješ niečo?“
„No, niečo sa stalo, len je to dosť osobné a chúlostivé...“
„Nevadí, pokiaľ môžem, tak ti v pohode pomôžem, potrebuješ prachy? Alebo pomôcť?“
„Simi, ono sa to týka teba.“
„Mňa?“ Skúmavo na mňa vyvalila svoje veľké oči a ja som v nich zbadala strach.
„Simi, poznáš nás?“
No, celkom hej, napriek tomu, že sa s Vami nestretávam, mám celkom prehľad... je niečo s vašimi?“
„Nie, naši sú v pohode, ale niečo riešia.“
Bolo mi trápne jej povedať, že riešia ju.
„Simi, riešia teba a Jakuba.“
„Mňa a prečo?“
„Simi, môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Môžeš, jasné, nemám čo skrývať.“
„Čo je pravda na tom, že si rozvedená a máš dve deti?“
Simona zbledla, bolo vidieť, že túto netaktnú otázku nečakala.
„Simi, mne je to ľúto, že sa ťa na to pýtam, ale o šiestej ráno mi volala mama a šplechla mi do telefónu tieto dve vety. Chystali sa volať Jakubovi...“
„Nevadí, ti, ak si zapálim?“ „Nie, v pohode môžeš.“
„Jani, je to pravda....bola som vydatá už dávno a áno, mám dve deti, dvojičky Martinu a Petra.“
Komentáre