Sadne si na lavicu, preloží nohu cez nohu, nervózne kyvká chodidlom, až jej drevák nadskakuje.
Berie do rúk krížovku, nemôže sa sústrediť. Občas vyzrie z okna, široko - ďaleko nikoho.
Pozrie hádam po desiaty krát a už ho vidí, ako si vykračuje, šúcha nohu za nohou, nepohne tým zadkom, čo jeho trápi, že polievka chladne na sporáku.
Počuje ako odomyká vchodové dvere, schádza do pivnice, ide sa prezuť, prejde ďalšia polhodina, kým sa došuchce ku dverám, znova sa prezuje, teraz už do domácich papúč a začína odstrojovanie. Pomaly dáva dole čapicu, šál, všetko starostlivo odkladá na svoje miesto, zavesí vetrovku a obradne rozvešiava prepotené kúsky oblečenia do kúpeľne. Prezlieka sa do domáceho, dôkladne si umýva ruky a môžu začať obedovať. Od hnevu ju aj chuť prešla, ani sa ho neopýta, kde toľko bol, trucuje, on si toho nevšíma a pustí sa do jedla.
Polievky mu naložila, div mu nevyteká z taniera, ale nepovie, že má veľa. Nahlas sŕka, kým ho nevyprázdni do poslednej kvapky. To na dovolenke sa vždy múdri a necháva na tanieri, on veľa nezje. Ako by to niekoho zaujímalo. Druhí zjedia viac ako doma, veď to majú zaplatené, ale on musí niečo nechať, ide ju poraziť.
Pomaly žuvká mäso, potom vyjedá zemiaky a nakoniec schrúme dve uhorky.
Kto to kedy videl!
To mu môže uvariť jeden deň mäso, druhý zemiaky a na tretí deň nech chrúme uhorky.
Každý normálny človek je všetko pekne spolu, jej by to inak nechutilo.
Kým ona umýva riad, sedí za kuchynským stolom, číta čerstvé noviny, tentoraz nekomentuje, drieme pri nich.
Necháva ho ležať na novinách, tichučko odchádza do obývačky, teší sa na svoju obedňajšiu kávičku.
Chce si ju vychutnať, potrebuje pri nej absolútny pokoj.
Sotva zamieša lyžičkou, počuje hrmot, to on prudko vstáva zo stoličky a začína chodiť po byte.
Vojde do svojej izby, zoberie papierik, ide ho zahodiť. Príde sa niečo opýtať, znova sa presúva do kuchyne, z kuchyne do svojej, premáva sa po dlhej chodbe, šúcha nohami po koberci, akoby ich už nevládal ani zodvihnúť. Kým ona nedopije, chodí po byte ako s nasoleným zadkom. Pohodička sa ani dnes nekoná. Keby ho nepoznala, myslí si, že to robí náročky. Nie. Má na to šiesty zmysel, robiť vždy všetko naopak. Keď sa postaví k žehliacej doske a začína žehliť, on sa spokojne usadí v kresle v obývačke a spí.
Prečo je jej taký odporný.
Niekedy sa zahanbí sama pred sebou. Iní muži pijú, fajčia, podvádzajú manželky, on nikdy. Peniaze vždy zarobil, o rodinu sa vedel postarať, tak prečo ho tak neznáša. Nevie si rozkázať, berie jej to energiu, deň čo deň zvádzať tento boj s „nepriateľom“, a napriek tomu je to čoraz horšie, je na neho priam alergická.
Premieta si svoj život, nie je spokojná.
Roky ubiehali, práca, domácnosť, starostlivosť o deti, o vnúčatá, neskôr o mamu, nemala čas piplať sa vo svojich pocitoch a teraz, na dôchodku, času a času, najmä v noci, keď nemôže zaspať, znova a znova sa vracia do minulosti a chcela by všetko zmeniť. Vŕta sa vo veciach, ktoré v zhone prehliadala, rozoberá situácie, ktoré dnes vidí v inom svetle a viní za všetko jeho. Vždy bol taký pasívny, nedokázal sa nikomu vzoprieť. Ani ju nemal tak slepo poslúchať, mohli žiť inak, inde, keby nebol ustupoval, nebola by sa natoľko podriaďovala a prispôsobovala svojej rodine, svojej matke.
Ale je to jeho chyba?
Sebe sa chyba ťažšie priznáva.
Napätie v nej sa zmierňuje, zrazu on silno zachrápe a tento známy zvuk v nej vzbudí vlnu ďalšej nevôle. Keby už skončila táto prekliata zima. Vzdychne si. To sa bude zasa dedo celý deň čičrať v záhradke, domov sa príde iba najesť. Nebude ho mať toľko na očiach.
„Snáď sa tej jari dožijem,“ pomyslí si.
Komentáre
Zo zivota
Naozaj veľmi dobre rozkreslené charaktery
ano?
prežívaš to aj ty? Nenávidíš tiež svojho pasívneho muža?
Muža ktorý nepije, nebije a nepodvádza ťa? Ktorý urobí
čo ty chceš? Tak ako tisíce iných žien nemôžu vystáť
svojich mužov?
Slovami klasika :
Ženy si vážia tých mužov, ktorí si ich nevážia.
Mirovi,
Jednoducho ide o dobre napísaný text. Veľmi autentický. Tak autentický, že sa dajú chápať pocity hrdinky...
Napriek tomu, že nič podobné neprežívam. Že vedľa seba takého človeka nemám.
Nemení to ale nič na tom, že som takého človeka poznala. A napriek tomu, že bol presne taký o akom píše autorka, napriek tomu sme ho mali radi.
Jednoducho je tu nádherne opísaný všedný manželský stereotyp. Bez ktorého by napriek všetkému určite ani jeden z hrdinov tohto príbehu žiť nechcel.
Páči sa mi to, je to výstižné
blogzin
koľko rokov si vydatá ?
po 20 roku manželstva si spomeň
...opísaný všedný manželský stereotyp
nenávisť a zloba za to že ten človek existuje
ako v Dobšinského rozprávke "ak to spravíš bude zle, ak
nie, bude ešte horšie"
Ak má viacročné manželstvo skĺznuť do takéhoto vzťahu, tak na čo je dobré. A že takýchto žien je veľa, svedčia aj ohlasy na tento blog. Každému to niečo pripomína.
Zamyslite sa nad myslením tejto zovšeobecnenej ženy. Stále sa Vám zdá milo sympatická?
miro.. mne sa sympaticka nezda.. a poviem ti prečo..
keď sa mi sťažuje jeden na druhého, neviem, komu priznať chybu.. robia ich obaja rovnaké.. a obaja pramalo toleruju chyby toho druhého..
rovnaký prípad vidím tu.. skrátka.. ja myslim,že dvaja ľudia dokážu žiť pod jednou strechou,aj ked sa nelúbia.. alebo nie tak,ako na začiatku.. ešte stále je tu predsa priatelstvo.. nie?..
sakra.. v domove dôchodcov žije kopec ľudí.. a uplne cudzích.. a isto iste si neznepríjemnuju čas, ktorý tak nenávratne letí..
vieš čo je na tom celom najsmiešnejšie?.. keby muž z tohto príbehu zomrel, žena by lamentovala nad jeho hrobom veľmi dlho..
a myslím,že až potom by jej to všetko došlo..
gabika.. máš veľký talent podať prežívané.. dlho som na blogzine nečítala niečo tak dobré,ako práve tvoj príbeh..)))
Už sa stalo, nelamentovala.
hmm.. žiadnu stratu nepocitila?..
mohla tým vela ušetriť.. chvílku by možno bolo ťažko..ale pak by to asi obaja ocenili.. verím tomu..
MissEllie
no.. ved ja píšem tiež len svoj pohľad..
píšem o postavach z tohto príbehu.. :)))
inak.. viem,že si talentovana autorka.. čo tak založiť si vlastny blog, nech mám zase čo čítať?.. hmm?..:)))