Medzi mužom a ženou

Ako sme už spomenuli, koeficient príbuznosti medzi pokrvnými súrodencami je r=0.5, rovnako ako medzi rodičmi a deťmi.

Keďže nevyhnutnosť altruistických aktov je viac ako dvojnásobná zo strany rodičov voči deťom (opačne, teda zo strany potomkov voči rodičom zasa zákonite menej ako polovičná), tak sa vytvára zvláštny stav konkurencie medzi súrodencami. Navyše si treba uvedomiť, že z Hamiltonovho pravidla vyplýva, že pre celkový evolučný úspech génu sú viac ako potomkovia dôležití potomkovia potomkov, a tak nebude nič čudné na tom, že rodičia musia mať zakódované také formy správania sa voči deťom, aby maximalizovali šancu, že deti budú mať čo najviac detí, a teda gény rodičov sa replikujú v maximálnom možnom počte. Ich stratégie prístupu k potomkom teda nemusia byť vždy rovnomerne rozložené, zato vždy budú spĺňať Hamiltonovo pravidlo, pretože to sleduje celkový reprodukčný úspech génu v populácii (detí, vnukov, pravnukov...).

Ďalší aspekt je vzťah medzi súrodencami. Zdroje rodičov sú obmedzené a genetický úspech vo vlastnom potomstve môže do značnej miery závisieť aj od toho, koľko zdrojov si od rodičov „uchmatnem“ na úkor súrodencov. Ak to platí v pôvodnom prostredí lovecko-zberačských komunít v podobe jedla (a od toho závislej fyzickej kondície), tak to platí rovnako aj v civilizovanej spoločnosti, len sa súťaží o finančné zdroje, dary, hračky, dedičstvo atď.

Súrodenci sú podľa viacerých prieskumov mimoriadne citliví na prideľovanie zdrojov od rodičov. To sa dá predpokladať, ak si uvedomíme, že schopnosť posudzovať vlastné výhody oproti súrodencom sa vyvíjala v prostredí, kedy zdrojov bolo veľmi málo, v prostredí lovcov-zberačov, a aj malá potravinová výhoda mohla znamenať vo vývoji dieťaťa neskôr dôležitú výhodu v pohlavnom výbere, a teda v reprodukcii vlastných génov.

Viacerými výskumami bolo potvrdené, že súrodenci porovnateľné dary od rodičov hodnotia inakšie: dar, ktorý dostal súrodenec sa významovo nafukuje a dar, ktorý dostala testovaná osoba naopak významovo znižuje. Inými slovami: "ja dostávam menej, ako môj súrodenec, alebo ja mám právo na viac, ako som dostal oproti môjmu súrodencovi".

V civilizácii dostávajú vzťahy medzi súrodencami neraz ťažkú ranu pri dedičských konaniach, kedy sa rôzne preferencie rodičov odrazia v doživotnom antagonizme medzi súrodencami. V podstate všetky negatívne vzťahy medzi súrodencami, ktoré nezriedka dokážu prerásť do otvorenej nenávisti a agresie, možno pripísať súpereniu o spoločné investičné zdroje rodičov, súpereniu, ktoré je pochopiteľné v zornom uhli sebeckosti génov vyjadrenom pomocou Hamiltonovho pravidla.

Súperenie súrodencov však nemusí mať len formu "uchmatnutia", ale môže mať aj formu rozdelenia zdrojov. Dokonca viaceré výskumy poukazujú na skutočnosť, že pokiaľ je to možné, vrodené mechanizmy hodnotenia vzťahov k deťom túto stratégiu uprednostňujú pred rovnostárskou stratégiou. Pokiaľ dokážu rodičia pristupovať ku svojim deťom rôzne podľa vrodených vlastností detí, tak je miera súperenia medzi nimi nižšia. Týka sa to najmä ranných vývojových fáz detí, kedy sa ešte buduje celková životná stratégia, ktorou neskôr dieťa už definitívne pôjde. Napríklad počiatočné rozdiely v rečových, či pohybových schopnostiach dávajú jednému súrodencovi väčšiu výhodu v niektorej oblasti, kým druhému súrodencovi v oblasti inej. Pokiaľ dokážu rodičia rozoznať tieto preferencie, zvyšujú celkovú genetickú zdatnosť svojich génov, pretože súrodenci budú menej súperiť medzi sebou aj v neskoršom živote (napríklad výber iného partnera v pohlavnom výbere) a zvýši sa tým šanca na rozmnoženie rodičovských génov do viac vnukov a pravnukov.

Tento proces má opäť dokázateľne aj druhú stranu. Deti už v rannom veku citlivo reagujú na preferencie rodičov a snažia sa im prispôsobiť, čím sa celkový proces diverzifikácie rodičovských investícií posilňuje. Teda rozdiely medzi súrodencami nie sú dané iba vrodenou genetickou stavbou, skôr sa dá povedať, že človek sa rodí s viacerými možnými vrodenými smermi vývoja a rodičia (ale aj ostatné prostredie) posilnia určitý smer.

V tomto hrá významnú úlohu aj poradie, v ktorom sa deti rodia. Prvorodené deti podľa viacerých výskumov sú nútené o svoj stratený výlučný status bojovať, a vraj sa preto stávajú konvenčnejšie, konzervatívnejšie, zodpovednejšie a antagonistickejšie oproti deťom narodeným neskôr. Tieto sa zas stávajú vynaliezavejšie, flexibilnejšie a rebelskejšie. Tento pohľad predložil výskum F. Sullowaya Born to rebel (1996), ktorý bol vykonaný na slušných 120 tisíc respondentoch. Opäť tu vidíme dva vzájomne sa posilňujúce procesy: mladším súrodencom sa vyplatí odlíšiť od starších a rodičom sa oplatí tieto rozdiely rozoznať a podporovať.

Na záver tejto kapitoly chcem povedať, že som vybral iba pár stratégií z množstva zatiaľ identifikovaných. Každá stratégia je výsledkom kombinácie viacerých životných situácií, do ktorých sa zrejme naši predkovia dostávali. Situácie záviseli od veľkosti skupiny, frekvencie vzájomných kontaktov jednotlivých skupín a charakteru kontaktov (od toho napríklad záležia preferencie rodičov voči pohlaviu detí), od množstva a dostupnosti zdrojov a zrejme aj od celkovej genetickej dispozície skupiny.