Medzi mužom a ženou

A tu prichádzame k našim rodičovským investíciám. Mláďa sapienta sa rodí absolútne nesebestačné a táto bezmocnosť trvá niekoľko rokov. Pre jeho prežitie je nevyhnutná vysoká úroveň altruizmu zo strany nielen matky, ale aj otca. Preto stratégia plodenia mnohých mláďat by v logike príbuzenského výberu nemala šancu na úspech.

Ak sa pozrieme na Hamiltonove pravidlo z pohľadu sebeckosti génov, tak vidíme nerovnicu, ktorá má dve strany a zároveň svojím spôsobom popisuje dve strany konfliktu medzi rodičmi a potomkami. Ako každý konflikt, aj tento vyplýva zo stretu odlišných záujmov. Vzhľadom na to, že potomkovia vlastnia iba polovicu génov svojich rodičov, tak genóm rodiča musí „zvážiť“, pokiaľ je nevyhnutné investovať zdroje do potomka, pretože sa snaží maximalizovať počet kópií všetkých génov, nie iba polovice. Genóm potomka sa snaží tak isto o maximálne rozmnoženie všetkých svojich génov, preto sa snaží maximalizovať získanie zdrojov od svojich rodičov, aby zvýšil svoje šance na ďalšiu reprodukciu.

Inak povedané - každý potomok má koeficient príbuznosti so sebou samým r=1 a s rodičom r=0.5, preto jeho záujem na rozmnožení rodiča je prinajmenšom polovičný oproti záujmu rozmnožiť seba, a teda úroveň príbuzenského altruizmu voči rodičom (ale aj súrodencom) je výrazne nižšia, ako je úroveň altruizmu rodičov voči nemu.

Pôdorys konfliktu medzi rodičmi a deťmi sa teda v našom druhu s vysokou potrebou rodičovských investícií odohráva práve v miere a kvalite rodičovského altruizmu. Deti sa snažia pre seba získať čo najviac zdrojov na úkor rodičov a súrodencov, aby zvýšili pravdepodobnosť rozmnoženia svojho genómu na maximálnu možnú mieru a rodičia sa snažia maximalizovať rozmnoženie svojich génov v čo najviac potomkoch, a teda sa snažia rozdeliť investičné zdroje nielen do svojich priamych potomkov, ale aj do potomkov svojich potomkov. Niektoré zaujímavé prejavy tohto konfliktu sa budem snažiť prezentovať v nasledovných kapitolách.

Hneď tu sa však chcem vyhnúť zvyčajnej námietke, ktorú človek neznalý evolučnej psychológie zvykne položiť. Je jasné, že žiaden rodič svoje konanie vedome nevníma ako kalkul počtu potomkov. Žiadna matka si nepovie: „budem kojiť ešte pol roka, viac ani za svet, čo by ten malý bastard ešte nechcel, veď ako si takto rozmnožím všetky svoje gény?“ Evolučná psychológia sa totiž nezaoberá vedomým správaním ľudí (teda aspoň nie v týchto otázkach), ale nevedomými motiváciami konania.

V uvedenom príklade sa matka môže začať cítiť pri kojení stále nekomfortnejšie, podráždenejšie, je náchylnejšia na prijatie argumentov, že už by mala prestať, pocit spojený s kojením je stále nepríjemnejší, a to aj keby už nikdy žiadne dieťa nechcela mať. Vedomie si nájde pre ten pocit „správne“ argumenty, napríklad, že je to nezdravé a dieťa bude zaostalé či iné podobné hlúposti. Gény nám totiž neurčujú obsah našich myšlienok, ale ich smer. Naše správanie v sociálnych interakciách je vždy najprv motivované pocitovo a až potom vedome interpretované. Pocit - to je nevedomá sociálna konštrukcia, ktorú sme zdedili po desať-sto-tisícoch predkov. Pocit, ktorý motivuje naše konanie je produktom miliónov pokusov a omylov v správaní mnohých generácií pred nami, kde prírodný výber uprednostnil pre spôsob života nášho druhu ten najoptimálnejší variant.

Chcem tu ešte pripomenúť, že na vývoj našich pocitov má vývoj civilizácie mizivý vplyv. Oproti prirodzenému spôsobu života pre druh Homo sapiens, ktorý sa formoval milióny rokov a ktorý ešte vidíme u tzv. prírodných národov, je obdobie sotva 20 tisíc rokov civilizácie priveľmi krátke na to, aby mohlo spôsobiť zreteľnejšie zmeny v našich génoch. Čo sa však výrazne zmenilo, je práve naše vedomie, ktoré vrodeným motiváciám vyberá stále inakší interpretačný rámec. Zároveň aj toto vedomie podlieha prírodnému výberu, len oveľa rýchlejšie. Jedným z dôsledkov tohto vývoja je nárast sofistikovanosti prekrytia geneticky vrodených motivácií z kultúry získanými interpretáciami vedomia.

Tento jav je počas celej civilizácie vnímaný rôzne: ako spor duše a tela, ako konflikt medzi zvieraťom v človeku a človekom, ako konflikt srdca a rozumu ... a podobne.