Žeby to bol zvyk z dávnych čias, keď sedávala pri peci, aby sa trochu zohriala? Na starom byte mala pri ňom malú stoličku, tanier na kolenách, ani nedeľný obed nezjedla pri stole. Keď sa presťahovali, zasa si našla svoj kútik práve pri ňom. Pri tomto strávila veľa času. Kedysi bývala generál, hlava rodiny, všetkých dirigovala, starala sa o vnúčatá, o domácnosť, o záhradu, vtedy nebolo času vysedávať.
Ach, aký jej bol dlhý čas.
Čítať už nevidela, ani s okuliarmi, ani bez nich, sedela, driemala a vyčkávala, kedy príde niekto domov. Ale nie vždy sa za ňou ponáhľali. A keď sa dcéry opýtala: „Deš si zas tolko bola?“ ako by ju včela poštípala, až tak nadskočila. Čo si ja nemôžem ani po meste prejsť, ani sa s nikým porozprávať? A bolo dohovorené. Na starom byte jej naložila obed, keď prišla domov, vypočula si, čo bolo nové a pustili sa spolu do roboty. Teraz je vraj z ľudí unavená, nemá chuť sa rozprávať. Teší sa aspoň na sobotu, na nedeľu, možno príde vnučka, keď nie túto, tak budúcu.
Kedysi jej rapotala, v záhrade som bola, duchny poprezliekala, ale teraz: „Čo by som ja robila, len tak posedávam, keby ma už panbinko radšej povolal k sebe, čo tu budem na tomto svete toľko zavadzať?“ Žmolí v rukách ruženec, pery čosi šepocú, do kostola sa jej už nechce.
Ách, keby som si to radšej nepamätala, ale fakty sa jej neúprosne vynárajú pred očami, udalosť za udalosťou, vidí detaily, podrobnosti a čo bolo včera, predvčerom, na to si nespomenie. Aká bola kedysi odvážna. Keď im cez vojnu pridelili Nemcov do chalupy, bránila sa tomu zubami – nechtami. Vojaci pribíjali skoby do stodoly pre kone. Len čo prvú zatĺkol, priamo pred nosom mu ju vytrhla, taká sila bola v nej.
Alebo jeden, Picinko ho volali, spal v kuchyni, prišla k nemu, vytrhla mu vankúš spod hlavy: „Na mojich poduškách ty spať nebudeš!“ Vyskočil na rovné nohy, tak sa preľakol, nevedel, čo sa deje, ani jej nerozumel. Iba zázrakom jej tieto výtržnosti prešli. Zastreliť niekoho cez vojnu aj za menšie previnenie, nebolo nič výnimočné. Zostalo by po nej päť sirôt. Vtedy takto neuvažovala, bránila si svoje.
Chvála Pánu Bohu, z ich rodiny sa nikomu nič nestalo. Domov sa vracali cez zamínované pole, musel pri nich stáť anjel strážny. Poutiera si slzy rožkom fertuchy, ruženec jej skĺzne na zem, celkom zabudla, že sa modlila. Poobzerá sa po kuchyni, akosi sa zotmelo, nevidí ani na hodiny. Pri vstávaní sa chytí za kríže, zastoná, podíde k vypínaču, rozsvieti. Štvrť na sedem! „Kedy zas dokapú? Neni tu s kým slovka preriecť.“ Odhrnie záclonu a zahľadí sa na cestu.
Komentáre