Medzi mužom a ženou

Je polnoc, keď sa ozve zvonenie.

Obe, matka, aj dcéra na seba vystrašene pozrú, kto to môže byť v takúto neskorú nočnú hodinu. Preletí pohľadom ku dverám, za nimi sa nesvieti, musí to byť dole. S malou dušičkou otvára oblok, dúfa, že tam nikto nebude, možno nejakí výrastkovia sa vracajú z krčmy a zabávajú sa zvonením, nebolo by to po prvýkrát.

Vykloní sa, pri plote stojí mužská postava, snaží sa zaostriť zrak: „Kto je tam?“ „Ahoj, to som ja.“

„Braňo?!“ Nevideli sa dva roky, myslela, že je v Brne, ako si vydýchla, keď sa dozvedela, že sa odsťahoval k sestre. Zíde z očí, zíde z mysle, hovorila si, ale celkom tak to nebolo. Občas si spomenula, ale inak, ako keď ho mala na očiach. Nebolo to také nástojčivé, bezútešné, beznádejné, necítila sa za neho zodpovedná.

„Ty si tu? Myslela som, že v Brne...“

„Iba na skok. Prišiel som včera, zajtra odchádzam. Môžeš na chvíľu?“

Drkoce zubami, je jej zima, stojí tam v pyžame, práve si išla ľahnúť. Nepôjde, je neskoro, už nemá sedemnásť. Premietne sa jej podobná situácia spred tridsiatich rokov. Vtedy prišiel z Prahy, túlal sa celý deň po okolí, kým nabral odvahu a zavolal jej z búdky, bola noc.

„Musím sa s tebou stretnúť, budem ťa čakať pred domom.“ Teraz?! Naši ma nepustia. Beží za mamou, neprichádza do úvahy. Kde bol doteraz, nebudeš sa túlať po nociach.

„Mami, ale ja musím, nevideli sme sa dva roky!“ Oblieka sa, nedbá na mamine zákazy, hrozby, nič ju nemôže zadržať. Vybehne za ním, obaja sú nervózni, zapália si, aby zahnali počiatočné rozpaky, ohníčky sa chvejú, ako ich prsty, duše, kroky ich samé vedú po starej Opatovskej ceste, je toho toľko, čo si musia povedať. Dva roky spomienok, príbehov, sklamaní... Mama s bratom ju čakali, iba krútili hlavami, nikdy neurobila nič proti maminej vôli. Nechápali.

Líha si do postele, ale spánok neprichádza.

Čo to bolo? Čím ju dokázal vtiahnuť do svojich myšlienok, že zabúdala, kam patrí, jeho pohľad ju priam hypnotizoval a hoci sa pokúšala vzdorovať, ku koncu ju mal, kde chcel alebo aj nechcel, asi nad tým nepremýšľal. Koľkokrát si pohnevala matku, frajera, priateľov, keď prestala vnímať čas a išla za ním, ako zmyslov zbavená. Ťažko niekto dokázal pochopiť tento vzťah, ktorý nebol milenecký, ale čosi viac ako priateľský, im samým toto zvláštne puto naháňalo v istom období života trochu strach.

Spomína, ako sa túlali po Piešťanoch, so žiadnou kamarátkou sa necítila tak uvoľnene, väčšinou sa handrkovali, do ktorého obchodu ísť skôr, kam sa pôjdu najesť, kedy pôjdu domov, s ním čas plynul bez hraníc, všetko prichádzalo prirodzene, bez dohadovania k spokojnosti oboch. Na spiatočnej ceste sa vo vlaku zakecali, až sa previezli o jednu stanicu a domov vykračovali pešo. Sobotňajšie dopoludnia trávili v knižnici, čítali si Kto chytá v žite, objavovali nové knižky. Túlali sa po okolí pešo, na bicykli, vysedávali na lavičke, vylizovali jahodovú dreň a snívali. Patrilo to k ich veku. Lenže život sa žije, nie sníva a on zostal trčať kdesi uprostred svojho sveta, neschopný podriadiť sa každodennej realite.

Preč boli krásne, bezstarostné časy, prišli odchody, návraty, niekedy milé, inokedy problematické. Od istej doby, iba nepríjemné, so zovretým žalúdkom, pocitom úzkosti, bezmocnosti, inokedy hnevu.

Dialógy sa zmenili na nekonečné monológy, prestal počúvať iných, ak sa pokúsila prehovoriť, osočil ju, že mu skáče do reči, odbočoval od témy, zamotával sa, často strácal niť, nevedel, čo chcel povedať na začiatku. Obávala sa o jeho zdravie, v očiach mal niečo choré, čoraz viac sa vzďaľoval od reality, poradiť si nedal, liečenie odmietal a prišiel o všetko. O synov, manželku, priateľov, o strechu nad hlavou...

On iste áno, nie je to prvá noc na ulici, už zopár rôčkov žije životom bezdomovca. Všetci s ním stratili trpezlivosť – otec, manželka, aj sestra, tak prečo práve ona má nespať, prečo ju trápi svedomie, že mu nepomôže.

Veď chcela. Snažila sa, ale komu niet rady, tomu niet pomoci. Koľko peňazí mu požičala, kde sú? Nikdy ich nepoužil, na čo sľúbil. Už nemôže. Je sama s deťmi, manžel platí výživné ako sa mu zachce, neuviaže si predsa balvan na krk, ktorý neunesie.  A on je balvan. Všetky jeho pokusy o život zlyhali.

Založil si rodinu, nevedel sa o ňu postarať. Mal prácu, nedokázal každé ráno vstať, absencie mu nemohli tolerovať donekonečna. Mal možnosť liečiť sa, odišiel na vlastnú žiadosť.