Medzi mužom a ženou

prísť v jednom okamihu o partnera, alebo o dôveru k nemu a zárovň hlboko narušiť súrodenecký vzťah ... :-( tak toto si neviem ani len predstaviť...

napríklad keď žena zistí, že jej nový partner/manžel má pomer s jej vlastnou dcérou...

že to musí byť rovnako veľká bolesť... ak teda dcéra nie je ešte dieťa :-(

no vtedy sotva ide o pomer, ale o trestný čin sexuálneho zneužívania...

že ľudské ubližovanie si je bezhraničné...

no nemožno si nepoložiť otázku: prečo by práve ubližovanie si nemalo byť bezhraničné, keď je bezhraničné v podstate akékoľvek ľudské konanie...

vratili sa mi spomienky, podobne i ked trochu odlisne... ale bolestive asi rovnako... aj ja som chcela vycitat z jeho oci, preco ona a nie ja. jedine, co som tam nasla bola zbabelost...

prečo potom tak intenzívne nepociťujeme v každodennom živote bezhraničnosť ľudksého dobra, spravodlivosti... a mohla by som pokračovať?
Je to tým, že ubližovanie tak bolí? A bolesť si vieme asi lepšie uvedomiť?

to, čo si čítala v jeho očiach, možno nebola len zbabelosť, ale aj pociť hanby.. len je veľmi ťažké tieto i ďalšie pocity, keď chlap stojí pred hlboko zranenou ženou alebo ženou, ktorá mu jasne dáva najavo svoje odsúdenie a opovrhnutie...

no musím podotknúť, že ak v každodennom živote intenzívne nepociťujeme bezhraničnosť ľudského dobra, spravodlivosti, atď., našťastie bežne nepociťujeme ani bolesť z bezhraničného ubližovanie ... sú to proste javy, ktoré sa nachádzajú na opačných okrajoch spektra správania a pocitov.

urcite obcas pocitujes bezhranicne dobro, co vyzaruje, priam sala z coveka, ktory Ti je blizky po vsetkych strankach, ale nutne nemusi (po vsetkych strankach:))
Mne sa to stava , vtedy mam pocit, ze sa roztapam, rozplyvam, je mi tak neskutocne dobre, zvlastny pocit vo vnutri, pri srdci, chce sa lietat, kricat radostou a vacsinou clovek ostane v tej chvilke nemy...nevie, ako dat tolku radost von, ako podakovat za darcek, ktoreho velkost sa neda zmerat :)

... len je veľmi ťažké tieto i ďalšie pocity dať najavo

napríklad ten, ktorý pociťovala Lucia, keď opustila hotel... ten pocit môže bolieť aj v spomienkach roky... a rovnako intenzívne

len sa mi zdá, akoby ten dotyk s dobrom akos rýchlejšie vyprchal, ako dotyk s bolesťou...

bolest dlhsie vnimame...aspon ja to tak citim...niekedy som prekvapena, ze ma zaboli aj to, co inych nie.
Pohlad na ludi, ktorych lubis, ktori su tymi najblizsimi a zrazu...zostane v pamati vryty nastalo. Bez ohladu na to, ci bola nevera dokonana, ci nie. Velmi boli uz to, ze najblizsi clovek chce niekoho ineho ako Teba...

človeka obvykle sprevádza dlho - kým sa neprestane sa zaoberať svojím zranením, hnevom a nenávisťou voči previnilcovi, túžbou po odplate a previnilcovi jeho čin neodpustí...

dokáže prekryť tie pozitívne spomienky... Je zvláštne, že napriek šťastiu, ktoré prežívame, na minulú bolesť nezabúdame...

dala som mu istym sposobom najavo oboje, ano. dokonca sa to nehanbim priznat. aj opovrhnutie tam chvilku bolo, ale potom som si uvedomila, ze tento pocit neprinalezi mne a nemienim sa tymito negativnymi pocitmi vnutri zozierat. a jeho zbabelost bola v tom, ze sa nevedel rozhodnut a sam zo seba este urobil obet... vzdy sa snazim vzit aj do situacie druheho, aj ked je to pre mna bolestive, ale toto bolo aj na mna prilis.

musia pociťovať i hnev a nenávisť? A túžia po odpolate? Ja myslím, že nie...

mozno keby ich v tom momente dokazal dat najavo a ukazal aj ludsku a jemnu stranku, dopadlo by to inak... aj tazke veci treba prekonavat.

Ak by v tom momente ukázal aj jemnú stránku, odpustila by si?

sa citia natolko pokoreni, pripadaju si bezcenni, zbytocni a tuzba po pomste, ci nenavist je to posledne, co by ich v tej chvili napadlo. Hladaju chybu v sebe, vo svojej nedokonalosti, mozno neskor premyslaju nad tym, ci nebola chyba aj inde.

to majú ťažké obaja.. muž sa usiluje o. i. nestratiť tvár, možno preto tá snaha urobiť zo seba obeť - aj keď.. možno v istom zmysle jeho konanie mohlo byť aj dôsledkom niečoho, čo si mala v rukách Ty (napr. viac pozornosti, nehy, sexu, ...).
pri definitívnom riešení takejto situácie sa asi treba obrniť trpezlivosť a krok za krokom rozkrývať, čo a prečo sa stalo a hľadať východisko.. neunáhľovať sa.

no je to prirodzená a veľmi častá reakcia.

co vsetko by sme dokazali odpustit, urcite jekazdy inak nastaveny, ma rozne mantinely, co este a co uz nie...

no napriek tomu si myslím, že sme schopní odpustiť skoro všetko.. no niekedy je odpúšťanie mimoriadne ťažké a vyžaduje terapeutickú podporu...

že sa neviem poriadne nazlostiť... moja mama to vedela tak krásne :-) Mala južanský pôvod a jej zlostivylievanie určite počuli všetci na poschodí :-) A ťo nešlo vôbec o také bolestné veci, o akých sa tu na blogzine tak často píše...

mna pocut do pol mesta...:)pre hluposti... ked ide o vaznu vec, tak nie som schopna ani hovorit, nieto este kricat...aj ked po prvom soku bolest dostavam von aj rozpravanim...

to nemusí nutne znamenať, že nepociťuješ hnev.. len môže byť hlboko potlačený inými emóciami, alebo môže byť silne kontrolovaný.

neviem si to veľmi dobre predstaviť :-))

urcite si nevies predstavit, ze dokazem aj mlcat, vsak?:))

chcem poznamenať, že odpustiť neznamená ospravedlniť previnenie.. odpustiť znamená prestať sa zaoberať pocitom zranenia, hnevu, nenávisti, či snahou o získanie zadosťučinenia potrestaním vinníka.
odpustiť neznamená urobiť službu len previnílcovi, ale v prvom rade sebe.

rusalka: neviem ti na tuto otazku odpovedat, lebo faktory, ktore by to mohli ovplyvnit je tolko, ze nemozem zaujat stanovisko...

hfw: s postojom obete sa v tejto situacii nedokazem stotoznit, napriek tomu suhlasim s tvojim postupom riesenia. dokonca moje kroky viedli presne podla tohto tvojho "navodu". ale trpezlivost ma tiez svoje hranice...

no keď Ti dochádza, možno si je dobreé povedať "zachovanie trpezlivosti je aj v mojom záujme".
apropo, ak sa Tvoj muž staval do polohy obete, vari len nie v podobe "ja som čistý jak ľalia, všetkému si na vine Ty!"
mohlo ísť aj o pokus, aby si pripustila a uznala, že na jeho nevere máš čiastočný, nepriamy podiel viny aj Ty - síce neporovnateľný s tým jeho, no predsalen nejaký...

do pozicie obete v tomto zmysle sa nestaval, ale nerada by som to rozoberala hlbsie... ale este k tej mojej "cistote" - paradoxne ma z nicoho neobvinoval. aj napriek tomu, ze ja som sa k svojmu podielu viny snazila dopatrat...

veľmi pragmaticky a konštruktívne.. v takých prípadoch bývajú šance na preklenutie a obnovenie neverou narušenej partnerskej dôvery veľmi vysoké.

ano, myslim si, ze po zraneni sa skor prejavia ine pocity, ako hnev a nenavist. Napriklad taka tupa bolest v srdci. To premyslanie potom. Pocit zbytocnosti toho, co zranilo a stat sa nemuselo. Neviem preco, terminy "nenavist" a "odpustenie" mi zneju cudzo. Skor to vidim, ze veci sa daju do normalneho stavu tym, ze postupne zasa vidime druheho, aky skutocne je a ze je tu obojstranna snaha o porozumenie, uvedomenie si svojich nedostatkov a ich napravu. Rusalka, Hanka je tiez juzanka :) :-) Myslim, ze by ta mohla vselicomu priucit :) a ty zas ju :-))

byvaju, aj nebyvaju. a o to konstruktivne riesenie som sa snazila, ale tak zas obcas mi vyklzlo aj nieco, co nemuselo.. ale ved, vsetci mame svoje slabe chvilky. pekny den prajem :) a dakujem za diskusiu.

obvykle nebýva okamžitou reakciou na traumatický zážitok.. tieto pocity prichádzajú neskôr spolu so sebaľútosťou, ako súčasť akejsi vnútornej sebaobrany.. spolu s ďalšími emóciami viažu na seba veľa energie, ktorú sa človeku podarí získať pre seba spravidla až odpustením. odpustenie má aj preukázateľné pozitíne účinky na celkový zdravotný stav dotyčného človeka.

ten príbeh sa ma týka..tiež som to prežila..aj ked ona nebola moja sestra..ale..ako keby..a možno aj viac..

tej otázky sa nikdy nezbavíme..a nikto..

"prečo ona?..prečo nie ja?..už?.."

Elluska, kopnuta som uz dost...:))

bolestive a v tom momente nepochopitelne. Je mi to luto, dufam ze si sa uz z toho ako tak otriasla.
Ale pises krasne naozaj rada ta citam:)

netreba ani odpustenie :) hovorime asi podobne, ale diametralne odlisnou terminologiou. ja to citim ako "vysinutie" a opatovny navrat tak ako som to napisal hore a energia nech sa viaze kde chce, len nie na moje emocie :-)

no nenávisť nie je vlastne nič iné len extrémna podoba hnevu, s deštruktívnymi prvkami nasmerovaný na objekt, ku ktorému smeruje. a za každým hnevom (a teda aj za nenávisťou) je zranenie...
inými slovami: hnev je prirodzenou reakciou na zranenie.
a čo sa odpúšťania týka: keďže nie je spojené len s nenávisťou, ale aj so sebaľútosťou a inými emóciami pohlcujúcimi energiu človeka, nezdieľam Tvoje presvedčenie, že odpúšťanie nie je potrebné...

sice bolí a poriadne človeka vykoľají, horšia je však a zákernejšia podľa mňa chronická "nevera", odcudzovanie sa sebe samému i iným, keď vidíš ako blízky človek odchádza kamsi, kde nie je dobre ani jemu ani tebe... Nie je to špecifické len pre vzťahy medzi mužom a ženou, ale tam je to asi najčastejšie. Zradne je to, že to postupuje nenápadne a naraz je z maličkostí hora, ktorá sa nedá prekonať. Veľa z nás zažilo práve toto, myslím si... a museli sme sa s tým vyrovnať alebo sa vyrovnávame.

o com hovoris...poznam to priam doverne, ked postupne prestavam verit cloveku, ktory bol tym najblizsim, ktory mal byt "nafurt". Pritom neslo o neveru ako taku, najskor klamanie v malickostiach, ktore skutocne prerastli v horu, ktora sa nedala prekonat a na obchadzanie nie som.

nemam fuzy, tak mi nema kde nenavist zaliezt :) a nehovoril som, ze odpustanie nie je potrebne.
ani sa nechcem dat vtiahnut do dlhej diskusie...
chcel som len kratko vystihnut, co citim. asi si si vsimol, ze nerad pouzivam vela slov. viem, su typy, ktore vsetko chcu mat "pomenovane" a odrozmyslane do detailu a dava im to vela. ja medzi ne nepatrim ale ked sem-tam vtrusim zopar nepresnych slov, spoliehajuc sa skor na intuiciu vnimajucich, dufam, ze to vydrzime :) inak, blogzin bol vyborny napad a robis to dobre :) :) :)

neber to prosím ako pokus o diagnostikovanie (naň nemám ani právo, ani komepetencie), no sa mi vidí, že Tvoj temperament, možno aj skúsenosti z detstva Ti asi neraz stoja v ceste ku kompromisom - buď horíš spravodlivým hnevom, alebo si sypeš popol na hlavu.

patrím medzi tých, čo sa usilujú veci a javy pomenovať a prežuť do detailu :) a prepáč, ak Ťa svojou neodbytnosťou tlačím do dlhších diskusií, než je Ti milé :)).
za uznanlivé slová na adresu blogzinu Ti ďakujem :).

mas asi pravdu:) alebo horim hnevom(obcas nespravodlivym) alebo si sypem popol na hlavu a vtedy zase vacsinou prsi, mam proste smolu:(

je (paradoxne) občas/často nespravodlivý...

aj ja Ta rada citam
i ked nosis modre trenky:)))

ach dievčatko :) teším sa s ostatnými
a k príbehu, smutnučké, ale reálne...celý čas mlčal? nesnažil sa po chvíľke niečo povedať? hm :(

kedy nedokazem pocuvat...ide to vsetko mimo mna, proste neverim...
Rada ta vidim, modrucka, kedy dame repete?

inak som v prejavovaní hnevu, smútku na tom podobne ako ty...keď je to vážna vec, som ticho...ale po chvíľke to zo mňa ide von, len miernejšie...a inak, pri menších záležitostiach som hlučná, ale nie hlasovo ;))

nechces, aby sme Ti priniesli nejake keramicke supravy, aby si sa mala cim nehlasovo prejavovat? :-)

že ťa tu vidím :)) a môžeš, keramiku ja rada, ale ak bude pekná (a ja nie som veľmi náročná), radšej budem naďalej rozhadzovať tie hrnce a umelohmotné misky a súpravu ušetrím :D ja skôr ostrejšie zatváram dvere na skrinkách a pod...ale nie tak, aby som ich odtrhla, poškodila ;)

normálne som sa potešila, keď som si prečítala Tvoje meno pod článkom, mi to dáva odvahu k písaniu ďalších srdcových výlevov.:)

ten nedostatok odvahy, há? obe si za to prinajmenšom po tri na holú zaslúžite! ;)

to nemyslis vazne? Ved ja vsade svoje meno, neschovavam sa za ine, mohla bysom ho zabudnut:)

srdcove vylevy - to je moje...tak sa pridaj, dve "srccá"su viac ako jedno:)
Som velmi rada, ze si tu:))

veď nie o odvahe písať svoje meno vravím, ale o pochybnostiach, či vaše články sú dosť dobré na to, aby ste ich zverejňovali...

ked zijes obycajny zivot, nemas pocit, ze je co ponuknut v dnesnej "akcnej" dobe, ale velmi ma potesila navsteva vsetkych tychto super ludkov, ktorym dakujem za kazde jedno slovicko , kazdu myslienocku smerom ku mne a prajem krasny vecer:)

ako vidno napríklad aj na čítanosti blogov, ktoré nie sú ani len trochu akčné, ľudia potrebujú a vyhľadávajú aj zastaveníčka, zamyslenia, pekné obrázočky a pocitovky.. ako vo všetkom, aj v témach a spôsobe ich uchopenia je najlepšia rozmanitosť.

úplne ma zalial Tvoj smútok a sklamanie.
Všetko som si to živo predstavila.
Skvelo a citlivo napísané.
Veľmi sa mi páčilo :)

dakujem Ti, tolku chvalu si veru nezasluzim... v zivote sa stava vela smutnych veci, casto prave vtedy, ked sa nam zda, ze sme najstastnejsi...

Len ako som mala vedieť, že je to od Teba???? Malo by to byť zrejmé už z názvu. Nedá sa všetko čítať. Ale Tvoje by som si určite prečítala medzi prvými. Výborne vykreslené, dobrý námet, pekná pointa. A že to bude pokračovať, na to sa teším obzvlášť.
Hani, tfuj, tfuj, ftuj... pre šťastie a radosť z písania. :-)

dakujem, som dojata odozvou, tfuj, tfuj, tfuj budem veru potrebovat:)

pekne napísané.. , zaujímavý námet :)

nikoho nechcem obhajovať...lebo život je žiaľ takýto...realita...je to v každom z nás...žiaľ...a nemôžeme za to!!!