Pre mňa ste boli skutočne profesorom s veľkým P.
Nedokázala som Vám to povedať, kým bol čas.
Nedokázala som Vám to povedať, kým bol čas.
Možno aspoň takto odčiním dlh, ktorý cítim.
Rada sa prechádzam mestom, keď výklady zdobia tablá maturantov.
Usmiate mladé tváre, plné nádejí a snov.
Spomienky mi zalietavajú na naše gymnázium.
Spomienky mi zalietavajú na naše gymnázium.
Aj nás čakali maturity, aj my sme sa báli.
Tí, čo ich mali za sebou, nás utešovali, že to nič nie je.
Skutočne, nebolo to také zlé, najmä vďaka Vám, pán profesor!
Dokázali ste nás psychicky podržať, pomôcť, keď sa ceruzka v ruke chvela a papier pred nami bol tak zúfalo prázdny.
Stačilo slovko, dve a povolilo aj naše hrdlo zovreté strachom. (Mali ste veľmi príjemný hlas a Váš úsmev...).
Náš spoločný štart však vôbec nebol ružový. Pamätáte sa?
Našu triedu ste dostali až od tretieho ročníka...
36 osemnástok a Vy, len o pár rokov starší, čerstvo ženatý muž, či ešte chlapec?
Asi ste sa cítili hrozne pred prvým vstupom do nášho babinca. Chápem, museli ste byť prísny, aspoň spočiatku.
Asi ste sa cítili hrozne pred prvým vstupom do nášho babinca. Chápem, museli ste byť prísny, aspoň spočiatku.
Naše polohlasné poznámky, neustále hihňanie na pokoji určite nepridali. Chvíľu trvalo, kým sme si našli k sebe cestičku,
ale potom... všetky do jednej sme Vás zbožňovali. Vedeli ste, kedy použiť žart, kedy ráznejšie slovo.
Zvláštne, keď si teraz spomínam na tie dni, zdajú sa mi všetky nádherné.
Boli ste tmel, rozhodujúci článok, ktorý dokázal s nami zázraky.
Neznášali ste klamstvo, ale ospravedlnili ste mnoho.
Aké to bolo z Vašej strany katedry? Páčila sa Vám niektorá z nás?
Dva ročníky s Vami príliš rýchlo ubehli.
Hoci sme v iných predmetoch plávali, ten Váš, maturitný, sme ovládali takmer dokonale.
Hoci sme v iných predmetoch plávali, ten Váš, maturitný, sme ovládali takmer dokonale.
Ktovie, či to bolo len kvôli Vášmu pútavému vysvetľovaniu?
Sedeli sme s Helou v prvej lavici v strednom rade.
Ideálne miesto na našepkávanie.
Stačilo opatrne otvoriť knihu, zošit, čo bolo samozrejme počas skúšania zakázané, prečítať údaj a pošepkať ho.
Nevýhodou bolo, že počas sústredenia sa na pomoc pred tabuľou ťažko skúšanej, nestíhali sme dávať pozor na vás.
Vy ste nás však sledovali až príliš pozorne.
Situáciu ste riešili rôzne.
Zásah kriedou, či kvetinou z vázy neboli tým najhorším, čo nás mohlo postihnúť.
Viac nami zamávalo, keď ste nás vymenili s trpiacou osôbkou.
Naše odpovede neboli zďaleka brilantné, veď sme nemohli čerpať múdrosti zo zošita.
Predsa len, človek mal v tých časoch hlavu preplnenú onakvejšími vecami, než bolo učenie.
Postupne sme dokázali nájsť spoločnú reč a na Váš nepovinný seminár sme chceli chodiť všetky.
Na maturitách sme dejepis ovládali ako básničku, kvôli Vám.
Zo stužkovej mám len zopár fotografií. Jedna zvlášť zaujímavá - práve ste hodili na zem pohár.
Ruka už prázdna, pohár niekoľko centimetrov nad zemou... ešte stále celý.
Črepinu pre šťastie som už dávno stratila, ale vďaka vydarenému záberu budem stále vedieť, ako vyzeral.
Rozlúčka na chate bola smutná, vedeli sme, že niečo nenávratne skončilo.
Matikár hral na gitare, sedeli sme okolo Vás, spievali, oči plávali v slzách.
Rozpŕchli sme sa po Slovensku, i za jeho hranicami.
Rozpŕchli sme sa po Slovensku, i za jeho hranicami.
Vy ste zmenili zamestnanie a tak sme vlastne ostali Vašou jedinou triedou.
Možno aj preto ste mali radosť z každého stretnutia, nikdy neodmietli pomoc ktorejkoľvek z nás.
A potom prišiel deň, kedy som sa dozvedela, že Vás už niet.
A potom prišiel deň, kedy som sa dozvedela, že Vás už niet.
Prečo? Prečo práve Vy?
Človek, akých bolo málo v našich životoch...
Odišli ste...
Odišli ste...
Zostalo však po Vás všetko, čo ste urobili, čo ste sa nás snažili naučiť...
A myslím, že sa Vám veľa podarilo.
Som šťastná, že som mohla byť Vašou žiačkou, len mi je ľúto, že to trvalo iba tak krátko.
Môcť Vás ešte na chvíľku stretnúť, pozhovárať sa, zaspomínať...
Môcť Vás ešte na chvíľku stretnúť, pozhovárať sa, zaspomínať...
Naša IV.D sa opäť zíde.
Dievčatá už trošku zmenené, poznačene všetkým, čo so sebou priniesol život.
Napriek vráskam sme to stále my, Vaše študentky.
Napriek vráskam sme to stále my, Vaše študentky.
Hoci Vaše miesto zostane prázdne, budete s nami - v našich spomienkach..
Myslím na film, v ktorom sa študenti lúčili s učiteľom.
Akoby to bolo o nás.
Volal sa
Pánu učiteľovi z lásky...
Pánu učiteľovi z lásky...
© Hanka
Komentáre
Pekné vyznanie :-)
pisala som to pred 12 rokmi, ked sa blizilo stretnutie triedy...
hani, škoda, že si Tvoje vyznanie už neprečíta Tvoj profesor...
Kto vie, či sa učitelia
... dozvedieť sa to môžu aj cez takéto vyznania na nete :)
To je pravda Hogo :-)
Vždy som túžil učiť aj na strednej,
Tak ste ma dostali...
A tak nezabudnem na jedného, ktorý bol zo mňa nervóznejší ako ja
z neho. A pri skúške som ho presviedčala, že v Brne vychádza Košický Večerník a potom sme sa smiali na tom obaja. Akí nesústredení sme boli. A priznám sa, z tej skúšky ovplyvnila známku aj moja perfektná fotografia v indexe. Teda, aspoň on mi to tak povedal. A vieme, že ten kto učí na vysokej škole nie je hneď profesor. Že to sa im iba tak hovorí. Ale boli tam aj vážení profesori a na jedného takisto spomínam s úsmevom (aj v srdci). Múdri ľudia si ma vedia rýchlo opantať :-)))
aj ja som tuzila ucit na strednej,
P.S. Hani...
hani, myslíš, že by si ich zvládla? ;)
Hanka,
nam na stretnuti triedny velmi chyba a nielen tam...
Marti,
.
.
sygon, som rád, že to vravíš aj Ty...
hani, myslím, že by si mala vypočuť vox populi :).
;( až sa mi slzičky do očí
Diuska...
Sygon a Hogusik, ukecana som, to hej