Medzi mužom a ženou

tiež som posledné dni veľa premýšľala o odpúšťaní, lebo podnetov na blogzine bolo neúrekom. celý tento pojem je zahalený do mliečnej, občas aj začmudenej hmly. odpustiť druhým - jedna veľká rozporuplná kapitolka - podľa čoho sa rozhodujeme, komu odpustiť a čo? meriame a vážime krivdy a kopance od iných, emócie vybuchujú a my si zatrpknuto zastávame svoje stanovisko a lížeme ranky. a keď vidíme niekoho odpustiť niečo, podľa nás oveľa horšie, ako to, čo nedokážeme odpustiť my sami, nazveme toho človeka hlupákom, zaslepencom, prílišným dobrákom. mňa tak nazývajú pomerne často. a tak si takto hlúpo žijem, lebo nechcem, aby mi moje vnútro sčernalo a stvrdlo. ja mám rada mäkkosť. ale tá mäkkosť je poriadne vydretá, čo si málokto uvedomuje. lebo odpustenie niečo stojí, a to nielen toho, komu má byť odpustené, ale aj toho, kto odpúšťa...
a odpustiť sebe? to už robím ťažšie, lebo som na seba prísna. občas až moc a občas možno málo. a pritom jediný človek, ktorému musím za každých okolností dať ďalšiu šancu, som ja. lebo bez seba nedokážem žiť :)

miery odpúšťania... čo je pre jedného odpustiteľné, druhý odpustiť nedokáže.
Zároveň si uvedomujem aj správnosť Tvojho postrehu, že niekto, kto dokáže odpúšťať, môže byť niekým iným považovaný za hlupáka.
Niekedy mám dokonca pocit, že je odpúšťanie považované za slabošstvo...

a práve paradox vidím v tom, že tí ľudia si neuvedomujú, že ten človek, ktorý odpúšťa nie je slaboch, ale bojovník. lebo ten človek musí toho druhého vypočuť, pochopiť, tvarovať svoje emócie, zatlačiť v sebe toho egoistu a posnažiť sa pochopiť "vinníka", jeho motívy a pocity. a nakoniec to musí prehltnúť. navždy! a to je ťažšie ako povedať si, ten človek mi ublížil a ja ho už nechcem nikdy vidieť. veď ľudí je na svete toľko, prečo by mi malo záležať práve na tomto...

je poznatok, že odpúšťanie je dobrodením ani nie tak pre previnilca, ale pre odpúšťajúceho.. odpustenie znamená, že človek, proti ktorému sa niekto previnil, sa prestáva vnútorne zožierať bolesťou zo svojho zranenia a pocitu krivdy, sebaľútosťou, hnevom a inými emóciami, spôsobenými previnením.. tým človek uvoľňuje svoju energiu na hodnotnejšie ciele a odpustenie má pozitívny vplyv na jeho celkový zdravotný stav.
v záujme samého seba by sa človek mal usilovať odpustiť (vo vyššie uvedenom zmysle) ČOKOĽVEK.
dôležitá poznámka:
odpustenie neznamená schválenie previnenia, ani jeho zľahčenie, ani jeho prijatie či zmierenie sa s ním.

len by som možno myslela aj na alternatívu, že odpustíme aj tým, na kom nám záleží...

že odpustenie neznamená schválenie previnenia...
a súhlasím aj s tým, že kto v sebe nenesie jarmo zžierania sa boleťami zo zranení je veľmi dôležité pre zdravie človeka... fyzické i psychické...

áno, súhlasím, že odpustenie nerovná sa schválenie, ani zľahčenie. ale podľa mňa je to istým spôsobom zmierenie. aby som sa s tým nezožierala, musím sa s tým vnútorne zmieriť a vyrovnať. lebo ak by to tak nebolo, mala by som tendenciu to v krízových situáciách vyťahovať na svetlo. dokonca tento moment považujem za rozhodujúci. ak niekto vytiahne v hádke nejakú starú krivdu, znamená to, že nikdy neopustil a nezmieril sa s tým.

Ty ho vnímaš ako akt mravnosti či mravnej prevahy nad previnilcom, ja ako sebazáchovný akt, ktorým sa človek vo vlastnom záujme rozhoduje neviazať svoju vnútornú energiu na emócie, ktoré aj tak nič neriešia.

s ktorými sa nedá zmieriť.... dá sa odpustiť, ale to neznamená, že skutok považujeme za mravne neprimeraný...

mravnej prevahy? určite nie. áno, pre mňa je to tiež sebazáchovný akt, len ja aby som mohla odpustiť, potrebujem najprv pochopiť. nie mravne súdiť. pochopiť.

zmierenia hodný

by som odpustenie prirovnal k výmazu trestu.. obaja vieme, že čin sa stal, ako jeho obeť ten čin odsudzujem a vždy odsudozvať budem, no nebudem ho previnilcovi neustále vyčítať a hnevať sa na neho či ho nenávidieť.

„človek, ktorý odpúšťa .. je bojovník. .. musí .. pochopiť "vinníka", jeho motívy a pocity. a nakoniec to musí prehltnúť, navždy!“
z toho mi vidí, že odpustenie vnímaš ako akt mravnosti a mravnej nadradenosti, či dokonca mravnej obete..
osobne si nemyslím, že pochopenie „vinníka“ je podmienkou odpustenia, a tiež nevnímam odpustenie ako prehltnutie a zabudnutie.

rusalka - ja myslím, že odlišne chápeme pojem zmierenie sa - ja nehovorím, že ak sa s ním zmierim, tým pádom ten čin považujem za mravne primeraný. inak by som nemohla predtým napísať, že súhlasím s hogom v tom, že odpustiť neznamená aj schválenie previnenia.

hogo - áno, súhlasím - výmaz trestu je veľmi trefné. len ja, aby som sa dostala k tomu vymazaniu, potrebujem najprv vypočuť podrobné motívy druhej strany, pochopiť prečo. nie stotožniť alebo súhlasiť s nimi.

bojovník v tom zmysle, že to odpustenie nevnímam ako jednoduchú vec. myslím, že dokázať potlačiť svoje pocity krivdy nie je ľahké. vôbec nejde o žiadnu mravnú nadradenosť, či mravnú obetu. ja nepotrebujem, aby mi vinník ležal pri nohách a pri každom ďalšom stretnutí mal pocit, že som pre neho niečo úchvatné spravila. to sme sa veľmi zle pochopili. alebo aby som sa na niekoho pozerala zvrchu, že ja som dokázala odpustiť takúto veľkú krivdu, postavte ma na piedestál...

Tvoje upresnenie beriem, verím Ti, že proces odpúšťania vnímaš inak, než som sa nazdával. myslím, že po vysvetlieniach sa ukazuje, že naše postoje sú si veľmi blízke :).

Čo v prípade, že si druhá strana svoju vinu neuvedomuje, alebo o nej rozprávať nechce? Vtedy odpustiť dokážeš tiež? Alebo je to neprekonateľná bariéra....

som rada, že som vysvetlila, upresnila a ty následne veríš ;) a naše postoje určite neprešli cez kopírak, ale blízke sú :)

možno bolo primeranejšie napísať, že som Tvoj postoj presnejšie pochopil :).

záleží od situácie a vážnosti, ktorú tomu prikladám. a aby som objasnila prečo považujem za dôležité poznať motívy a pocity druhej strany. lebo ak sa chcem s tým človekom ďalej stretávať, mali by sme vedieť, čo druhému prekáža, čím sa ho môžem dotknúť a predchádzať tomu. a možno ak sa dozviem motív druhej strany, dospejem aj k tomu, že aj môj pocit krivdy bol mierne väčší ako bolo potrebné.

pochopenie činu previnilca nie je podmienkou odpustenia, obecne s Tebou súhlasím, že je dobré a užitočné sa pokúsiť čin a jeho páchateľa pochopiť.

ospravedlnenie beriem :)
a samozrejme ja nehovorím, že pochopenie činu je nutnou podmienkou odpustenia, ale u mňa vo väčšine prípadov odpusteniu predchádza pátranie a prechádzky páchateľovou mysľou ;) i keď nehovorím, že je to vždy dobré a niektorým ľuďom to nevyhovuje. v niektorých prípadoch tiež neriešim a odpúšťam, aby som mohla ľahšie dýchať.
keďže som sa dáko rozpísala, idem to využiť a napísať seminárnu prácu :) pekný zbytok večera

a nech sa darí so seminárkou :-)

a po tejto písmenkovej predohre musí :)

súhlasím s tým ,že odpúšťanie je ťažké...ešte ťažšie je odpustiť samej sebe, vyrovnať sa s tým čo sa stalo.Zápasím s tým dlho, bojujem,ale ide to pomaly. Píšeš,že odpúšťanie je prejav ľudskosti, ktorý je v záujme každej obete,ale ja som obeťou byť nechcela ...

napriek tomu si mylsím, že je takisto v záujme každého z nás vedieť odpustiť... zhodiť ťarchu bolesti, ktorá je často taká obmedzujúca... ktorá nás desí pri zaspávaní, v snoch, ale prenasleduje nás i počas dňa v spomienkach...
Veď to, že odpustíme nikomu jeho viny nezľahčí... zľahčí sa náš život...

viem a preto sa snažím odpustiť a zbaviť sa všetkých vecí, ktoré ma obmedzujú a strašia v spomienkach, každú noc , bojujem, ale je to beh na dlhé trate , ale ja dobehnem az do cieľa ....

aby si to dokázala... mne trvalo tiež pár rokov, kým som to dolázala...

vďaka, dala som si poradiť od teba a riešim to, mám bútľavú vŕbu,ktorá mi pomáha riešiť moje nočné mory a zlé sny ...,ktorá vie počúvať ....

pride mi velmi vystizna hogova veta : odpustenie neznamená schválenie previnenia
velmi mudra rusalkina : Veď to, že odpustíme nikomu jeho viny nezľahčí... zľahčí sa náš život...

Myslim , ze za svoj zivot som zazila jeden druh vycitiek najintenzivnejsie a to , ze som nerobila to co som chcela alebo ze som sa nespravala tak ako som chcela. Odpustit si akt , ktory dokonca ani neni vlastny cloveku , ale je vysledkom akejsi obmedzenej slobody mi osobne pride velmi tazko strebatelna uloha.
Druhy problem s odpustenim mam , ked druha strana nechce vypocut moju verziu nahladu , v pripade ze sa citim ze mne bolo ublizene. Po pravde pokial niekto nie je schopny ani uvedomit si , co vykonal z mojho pohladu, ide mi odpustenie tazko. Ak neodpustim nezabudnem. Ak odpustim zabudam velmi lahko .

"Odpustenie nepotrebujú a nehľadajú iba nemilosrdní, necitliví a nemilujúci ľudia." Ak necítim, že mi niekto ublížil a nemám tie početné sprievodne emócie, akosi neviem dať ani náplň tomu procesu odpúšťania. Čo bolo zlé, rýchlo sa vytratilo, ostalo len dobré. Viem, je to v podvedomí ale u mňa sa to objavuje len vtedy, keď sa mi chce priblížiť niekto, s kým to nedobré bolo. Nepustím ho blízko a je to. Bez rozborov, čo, kto, ako, a kto mal "pravdu". Horsie je to s odpustanim dovnutra, sebe :) Tu to beriem ako netrápenie sa tým, čo bolo, ale vyvarovaním sa toho, čo som robil zle a robením toho, čo som nerobil a robiť mal. No takto to cítim asi preto, že som veľa zla v živote nezažil... alebo si ho nepripúšťal? :) Alebo žeby som bol z tých " nemilosrdných, necitlivých a nemilujúcich"? Aj to je možné, len ako na to dôjsť?

máš pravdu, že samoodpustenie je najťažšie, lebo si vedome priznáme, že sme niekde asi zlyhali, že sme dopustili, aby sa nám alebo iným ublížilo. No nemusí to byť ublíženie, stačí len myšlienka.. alebo úkon..ale nik nie je bez viny ako aj sám život ...ale by sme tie skutky a slová a činy nemali nazývať "vinou"...možno by sme si nemuseli navzájom alebo sebe odpúsťať...Pekný večer:)

na vašich poznámkach sa mi všeličo páči. jednako, nedá mi nespýtať sa, hfw:
- ako si predstavuješ (ne)schvaľovanie nejakého skutku z hľadiska ega, ktoré nevyhnutne hodnotí všetko subjektívne?
- existuje nejaká univerzálna mravnosť? nie je akákoľvek morálka iba vecou konvencie (čiže ega jednotlivca, menšej či väčšej skupiny)?
- neznamená komplexné pochopenie skutku aj pochopenie motivácie "previnilca", vďaka čomu môže "obeť" dospieť k záveru, že niekedy ani o previnenie nešlo? a ak napriek všetkému vyznie inkriminovaný skutok ako viac ohrozujúci život a jeho kvalitu než to, čoho sa azda dopustila samotná "obeť" na "previnilcovi", nie je stále namieste, keď sa "obeť" zamyslí aj nad významom skutku v jej živote a pochopí ho? aj keď ju zrazil na samé dno?
- ak sa "obeť" so skutkom NEZMIERI, môže pokračovať v živote ZMIERENÁ? nebude mať vo svojom vnútri stále konflikt? :-)

pumandulka, bojovníka beriem. i tvarovanie emócií a rovnako názor, že odpúšťanie je prejavom sily, nie naopak. ibaže boj možno chápať i praktizovať rozlične. najmä ma zaujíma, ako chceš zatláčať egoistu v sebe a či považuješ presne tento postup za prospešný. ak hodláš zatláčať ego, potom nevyhnutne pripúšťaš aj existenciu niečoho mimo ega. to je mi sympatické, ale násilie zostáva vždy len násilím a v tomto prípade je to násilie na sebe, lebo ego je takisto tvojou súčasťou. čo povieš, nebolo by viac ako toto násilie užitočnejšie prijať ego aj s jeho najšpinavšími kútmi (avšak zároveň sa ním nekochať - to je veľmi zásadná podmienka)? možno je najjednoduchším riešením problému odpúšťania, keď "obeť" najprv odpustí sebe - aj tie svoje najhoršie črty - a potom, keď sama seba pochopí, môže inak nazerať aj na "previnilcov". nie je najväčším bojovníkom ten, kto dokáže pozbierať odvahu, pozrieť sa na seba a zmieriť sa so sebou?

že si so svojimi moramy pokročila :-)

ktorú som Ti vložila do odkatu :-)

niekdedy by sme chceli aj my samy vysvetliť, prečo sme chybili a niekto nie je ochotný nás vypočuť... potom je oveľa ťažšie sa zmierovať so svojimi chybnými krokmi...

že necítiš, že Ti niekto ublížil... ale to predsa automaticky neznamená, že si necitlivý a nemilujúci. To si ani v najmenšom nemyslím :-)
A je fajn, že vieš rýchlo odpúšťať...

A ako by si to nazvala ak nie vinou?
A pekný večer aj Tebe :-)

Neni, pokial nechces aby ti to druha strana vypocutim ulahcila. V pripade chyby uz nechodim dovysvetluvavat. Vyrovnam sa s chybou bez ohladu na osobu oproti. Ospravedlnenie a vysvetlenie podla mna len vtedy maju vyznam skutocni .

na celom svete, celé veky panuje názor, delenie na tých, čo sa previnili a tí, čo majú právo odpúšťať...hráme túto hru a trpíme...trpíme dvojnásobne...obe strany...zmierenie nič nevyrieši, pokiaľ nezabudneme, pretože nepoznám človeka, ktorý by odpustil sám sebe, ani človeka, čo skutočne zabudol a odpustil...môžeme sa utešovať víziou o utopickom zmierovaní...no povedzte, komu z vás sa to už podarilo? a bezozvyšku? bez výčitiek? bez vedomého prekračovania svojej či iného viny? mám pocit, že nik z vás neodpustil, drieme vo vás pocit viny a smútok, bolesť, ktorý sa spomienkami vynára napovrch...možno je preto lepšie mlčať...

nie je zmyslom zabudnúť, ale pochopiť. zabudnúť aj tak nemožno; iba ak zatvoriť pred niečím oči a tváriť sa, že to neexistuje - čo určite neznamená, že to aj existovať prestane, lebo sa to zvyčajne vráti vtedy, keď to najmenej čakáme.
len pre istotu: dúfam, že nie je reč o zmierovaní sa s "previnilcom", lebo to vôbec nie je potrebné. dôležité je zmierenie sa so sebou. a či sa to už niekomu podarilo bez zvyšku? prepáč, ale tou otázkou si vyvolala na mojej tvári fakt veselý úsmev :-) síce dvoch takých sebapochopencov poznám, ale ak mám hovoriť za seba, mám "iba" opakovanú skúsenosť s vhľadom do seba a so skutočným pochopením problematických spomienok, nie však s celkovým pochopením seba. uvedomuješ si, koľko si od narodenia nahromadila spomienok? koľko z nich je nepríjemných? a koľko ich ešte bude? od momentu, keď pochopíš, ako ich chápať, sa môžeš hoci aj roky zaoberať zmierovaním so svojou minulosťou a súčasne nepretržite pracovať na tom, aby si k nepochopeným spomienkam žiadne nové nepridávala. niekomu sa dielo podarí za pár mesiacov, inému neskôr - podľa toho, či mu to nesúri, alebo má naponáhlo (v tom istom poradí). a mlčať? čo to komu pomôže? nemá vari zmysel ani písanie takýchto článkov? a blogzínov? a vôbec? mali by sme si nebodaj len posielať vtipy? nazdávam sa, že na to je tu ešte priveľa utrpenia :-)

vypočutím aj sama sebe... uľahčuje svoje pochopenie...
A niekedy žiadna druhá strana byť nemusí... ubližovať dokážemem predsa i sami sede :-(

je aj vinným aj vinníkom... nikto nie je predsa celkom bez viny...
A myslím, že mlčanie len predlžuje agóniu, predlžuje bolesť, ktorá sa v nás hromadí... žiadna spomienka sa nedá celkom vytlačiť.
Nie je lepšie, keď sa vynorí napríklad pri činnosti, akou je blogovanie? Nie je to lepšie, ako by nás prekvapila niekde celkom nepripravených, vo chvíli, keď nemáme žiadne sily sa s ňou popasovať?

prajem peknú nedelienku...kým odídem ku hrncom...
Vieš, snažím sa predchádzať veciam, činom a slovám, ktoré by u mňa vyvolávali zožieranie viny...ale nedarí sa:) no nazvala by som to "ponaučením"..lebo ak predsa len v živote šlapnem "vedľa"...chápem to ako to, čo musím opraviť, poučiť sa...Proste ak má človek pocit viny "za niečo"..nemal by ľutovať (v plnom slova zmysle)..ale už by to nemal v budúcnosti zopakovať... Myslím, že dôležité nie je prosiť o odpustenie viny, ale nájsť zmysel ponaučenia...neopakovať skutky , za ktoré sa potom cítime "vinní"..

Mojím príkladom sú dedinksé babky rapotačky...počas týždňa chodia, roznášajú klebety, ohovárajú, doma hriechy robia, pľujú poza chrbát... a stačí im v nedeľu (alebo aj častejšie) vôjsť do kostolíka, prijať "telo pánovo" prežehnať sa, či dať si požehnať a východom z chrámu Pánovho sú znovu "nevinné"...Tak toto nie!!! .. a takýchto "babiek " je medzi nami habadej...Kde je zmysel?!?:)

nepochopí. Tak to vidím ja. Veľa slov má pre niekoho presvedčovaciu schopnosť, pre mňa naopak :) Slová sú potrebné, ale to, čo má váhu sú činy. Neberte to ako kritiku tejto diskusie tí, čo cítite hlavne rozumom :) Hlavné pre mňa je, že neverím na všeobjímajúcu teóriu, ktorá by zaručovala, že "keď toto pochopíš, budeš šťastný celý život". Nieto univerzálnej cesty pre každého a nikomu sa nedá robiť "dobro" nasilu, to som sa už naučil :-)

pre tých, čo neveria, že pre akékoľvek vzťahy s druhými ľuďmi má zásadný význam vytvorenie príjemného prostredia vo vlastnom vnútri (teda pre tých, čo neveria, že existuje všeobjímajúca pravda o vnútornom živote človeka): hromaďte niekoľko rokov zvyšky jedál a iné odpadky v kuchyni a ako záchod používajte komoru. keď bude kuchynská podlaha plná smetí a špajza bude pretekať močom a výkalmi, pozvite si do bytu svojich obľúbencov. uvidíte, ako budú reagovať.
pre tých, čo sú výlučnými zástancami intuitívneho poznávania (ktoré ináč schvaľujem a sám ho s úspechom používam): človek, ktorý dokáže precítiť hĺbku iného človeka, dokáže napríklad vycítiť, ako boli mienené skutky toho druhého. keď napríklad niekto napíše určitý článok alebo sériu článkov, nebudú mu pripisovať úplne iný význam, ako mal(i).
pre tých, čo si myslia, že blog je ideálnym zrkadlom skutkov bloggerov v ich neinternetovom živote: opláchnite sa :-)

Mat sa rad a vediet ukazat, ze mas rad , je vseobjimajuca teoria pre mna. A jak na nou rozmyslam tak nad nou rozmyslam je dost tazke ju prijat a byt nestastny . Takze si nie som ista ci neexistuje univerzalna cesta .
Ja som sa naucila pozorovanim, ze my ludia nechceme byt stastni . Budeme o tom trepat dve na tri, analyzovat ale nachadzat osobne riesenia alebo prijat aspon overene za cielom zlepsit svoj zivot to nie. Osobne si myslim, ze ludia su lenivi a pohodlni, nechcu hladat svoje stastie a budu radsej trpiet ako pohnut zadkom. Tak je to aj s odpustanim. Ked sme ublizili bude nas to tahat ospravedlnovat sa a vysvetlovat a blaaa, namiesto poriadnej analyzy poucujuceho zaveru a pre druhu stranu zmysluplneho ospravedlnenia, ktore nema za ciel ulavit nam a ospravedlnit nase kroky ale im nieco vysvetlit. A ked nam ublizia tak bojujeme s tym, co s tym , ked ved ten clovek pre mna znamena to a ano ... roky sme schopni cakat , trpiet ...bla.
Sme nechutne pohodlni a uzvaneni a malo akcni .

napíšem Ti. Sygon, máš pravdu, pre každého z nás môže a malo by existovat niečo, čo dáva zmysel životu a vedie nás. A akokoľvek je ťažké byť nešťastný, nepritrafilo sa Ti to už? :) Ja som chcel povedať to, že nemáme tú svoju teóriu podsúvať silou - mocou všetkým, lebo tá ich je možno veľmi podobná, ale vyjadrená inými prostriedkami. Nemusia nám rozumieť... Preto sa v diskusiach objavujú hlavne dialogy, niekedy veľmi dlhé :) Diskutujú tí, čo sú blízki a spriaznení svojim chápaním života a vyjadrujú sa podobne :)

ďakujem za mne adresované písmenká a aj za tie ostatné...ono je to tak, zmierujem sa sama so sebou, so svojimi vinami a previneniami a trošku to trvá...zverovať sa vám na blogu s tým nedokážem, pretože by som sa nedokázala ani ubrániť toľkým vhľadom na moje výčitky a vlastne predpokladám, na základe toho, ako vás poznám, čo by ste mi povedali ;)
môj vnútorný svet je trošku inak usporiadaný...rozumiem svojim činom a myšlienkam, ale okrem mňa by to bohužiaľ nedokázal asi nik iný :( (aj keď si inťo myslí, že to ide) a tak zostanem radšej so svojimi pochybnosťami a zmierňovaním sama...

rada vás vidím a určite sa sem budem vraciať a písmenkovať...

prajem všetkým príjemnú nedeľu ;)

ja pôjdem k hrncom neskôr. Mojamlaď spí v poslednom čase v nedeľu dlho... takže len pred chvíľou vstali, čakal ich jablkovo-orechový koláč. A variť budem,m keď už druhí budú dávno poobede.

S tými babkami máš pravdu... len by som to neaplikovala na všetky babky a len na babky :-) Veď toľko ľudí sa spolieha na odpustenie "zhora".

A k tej vine. Ja sa tež nezvyknem "zožierať" vlastnými vinami... to samoodpúšťanie mi už celkom ide :-)
Dôležité je skôr zmieriť sa s tými vinami, ktoré ktosi spáchal na nás... s bolesťou, ktorá po nich ostala a odpustiť ich.

Verím v silu slova :-)
Slovami môžme uchopiť i abstraktné "veci"...
veď i myšlienky sú slová :-)

Mne by sa práve páčilo, keby sa v diskusiách stretali ľudia odlišných názorov... boli by sme bližšie pochopeniu jedného druhým :-)

Prajem Ti pekný dník...
Máš pravdu, nie so všetkým sa dá zdôveriť tu, na blogu. A myslím, že to ani nie je potrebné, najmä, ak my sami vnútri necítime takúto potrebu...
Tak či tak verím, že so svojim zmierovaním a pochybnosťami nezostaneš sama :-)
A že sa ti podarí s nimi popasovať...

A na Tvoje článočky, komenty a prítomnosť tu sa teším :-)

Ja tomu rozumiem. Sam asi vies, ze ak by sa veci dokazovali na zakladne dosledkov viet asi by sme moc daleko nedosli. Coz je pre mna tato diskusia , ktora podla mna riesi dosledky . Su urcite dolezite ale mne sa chcelo povedat co sa zdalo pre mna zaujimave.
Od veci: A napokon si myslim, ze Jezis, nech tu bol z dovodov akychkolvek, pre mna tu bol na to, aby vysvetlil jednu z moznych univerzalnych pravd.
K mojej veci, sa mi ziada rozvinut svoju myslienku: Mat sa rad , je jednoducha veta ,tazka realizacia. Ludia posudzuju inym meritkom seba ako ostatnych. A to je chyba . Intwist to onehda dobre ilustroval na priklade posudzovania seba ako kamosky.
V momente ked mam jednotny sposob ako mat rad , staci sa naucit ukazat ako ma clovek rad. A to ako inych tak seba .
Ak je schopny ukazat oboje rovnomerne , najde pomyslenu hranicu medzi sebou a druhym a mozu ju najst aj oni.
Takze ja trebars dokazem odvodit z tej vety ,ktoru som povedala, neskutocne mnozstvo vlastnosti cloveka , a sposobov ako sa vysporiadat s cimkolvek.
Viem milovat a nenecham si ublizit opakovane.
Co viac clovek potrebuje aby dokazal sa vysporiadat s krivdou svojou a inych?
Ja musim povedat, ze nic viac nepotrebujem. Neni nic nad tym, ako by som mohla tu vetu Mat sa rad a bal .. este olupat, skratit , zjemnit, skoncentrovat.
Vysledkom z nej je , ze je clovek empaticky , asertivny , miluje a nech sa milovat, je otvoreny, jeho hranice su zretelne a tak ich prekrocenie bude podla toho zvazovane , ak prekrocim hranice rovnako ich posudzujem, poucenie z chyby ( kto sa ma rad, nebude robit tie iste do nemoty, sak sa chce mat dobre ) , odpustim s ohladom vyhradne na svoje pocity a dovolim (ne)odpustit s ohladom na pocity druheho , pockam kym bude ja alebo on pripraveni prijat uz aj pocity niekoho ineho a pretvorit pohlad na vec , dam si cas zaujat postoj , nekamaratim sa , ked to tak necitim , neoblbujem sa , necham lomcovat hnev,lasku, a vsetko co potrebujem k tomu aby som precitila , co so mnou krivda robi ...tak no.

Tvojej otazke : A akokoľvek je ťažké byť nešťastný, nepritrafilo sa Ti to už? asi celkom nerozumiem .
A podsuvat silou mocou , preco nie ? sak ja znesiem silou mocou prejavovanu opoziciu :)))
A ano urcite casto krat rozpravaju ludia o tom istom , to neznamena, ze casom sa nemozu vyvinut do stadia ze nebudu potrebovat si neustale svoje postoje siahodlho vysvetlovat a budu schopni extrahovat podstatu .

ze tento tyzden som uz o odpustani napisala az-az...ale pridam este zopar slov, upozornujem, nechcem zovseobecnovat, ale opisat vlastnu skusenost:
moj velmi blizky clovek robiil vela chyb, (samozrejme aj ja, ale teraz chcem o nom), potom ho to vzdy trapilo, aspon tak hovoril, narozpraval mi tohooo, boli to vsetko slova, ktore sli priamo do srdca, spociatku som uverila, asi aj on tomu vtedy, ked to hovoril ,veril, mal slzy v ociach, prosil o odpustenie (taketo prosby nemam rada), sluboval napravu a ...boli to len a len slova... nadalej konal tak ako predtym, stale menej a menej som mu verila, az som vytriezvela celkom.
Mozno chcel skutocne robit to, co hovoril, ale zostalo len a len pri slovach, takze sice pocuvam, ale uverim az skutkom.
Stale si myslim, ze co clovek, to original, spravanim i zmyslanim, niekto sa moze poducit od druhych, niekto nie.
Poucka pre vsetkych asi len ta - spravaj sa tak, ako chces, aby sa k tebe chovali ostatni.

popísala Vikina...
Ona hovorila o babkách...
Nie vždy, keď niekto HOVORÍ, že ľutuje aj SKUTOČNE ľutuje.
Preto je dôležité, aby sa najskôr každý sám za seba vo svojom vnútri vysporiadal tak ako so svojimi vinami, tak aj s bolesťou, ktorú mu spôsobil ktosi iný...

sa prejavuje hlavne v umení. Aspoň pre mňa :) Abstraktné teórie sú súčasťou mojej práce a potrebujem si to aj nejako kompenzovať, nie? :-) Tak ako vy - na druhú stranu. :) Stretanie sa odlišných názorov v diskusiách - vidíš, že to zdanlivo tu je. Ale len do takej miery, do akej sa diskutujúci intuitívne zhodnú v chápaní slov. Neverím ale, že sa dá k tej zhode dopracovať "axiomatickou metódou", teda že si zavedieme definície ako v matematike a budeme hneď všetci všetko chápať (aspoň približne) rovnako. Ó, áno, na počiatku bolo slovo. Ale aké? Nevyjadroval sa Ježiš hlavne v podobenstvách? Prečo asi? Nebol filozóf :-)

Odpovedas celkom zaujimavo, oslovis Inta a pokracujes mne , potom pises rusalke na nieco, co ma byt narazka mne . Ci sa mi to len zda ?

je asi príkladom toho, čo som chcel vyššie povedať. Myslím, že jej nešlo o vyjadrenie filozofickej pravdy, ale pocitov, na základe ktorých tú pravdu môžeme do seba prijať - bez toho, aby sme ju hneď potrebovali do slov odievať.

ved sa preliname, mame dost aj myslienok spolocnych. To, ze si tu kratku vetu rozviedla, je pekne a musi to byt fajn, ked sa Ti dari zit podla toho :) Hore si ale napisala, ze je tazke prijat tu teoriu a byt nestastny. Tak som sa prosto pytal, ze ci sa Ti nepritafilo byt nestastnou aj napriek tomu, ze je to tazke :) A uff, tolko slov som uz davno z ust nevypustil do vseobecne pristupneho eteru :) idem sa ryzi venovat.

bola by som rada, keby sa pri témach týkajúcich filozofie života stretali skutočne protichodné bázory...
Tu sa stretajú ľudia uvažovaním si blízky a vlastne sa vo väčšine názorov ich postoje na problémy stretajú...
Možno moje témy nie sú také, ktoré by dokázali prilákať aj tých, ktorí uvažujú protikladne...
A vôbec by sa mi nepáčilo, keby sme uvažovali a rozprávali všetci rovnako :-(
Mám rada pestrosť... a rôznorodosť :-)

a mám pocit, že stoja za hlbšie premyslenie. nechám ich v sebe kvasiť, a hoci by sa na mnohé z nich vari patrilo aj reagovať, teraz by to bolo z mojej strany asi už len zmnožovanie zmnoženého.
a tak sa len prihlásim k výroku, čo misolietavec uviedol v komente z 10:58, aj keď sa odpúšťania týka len nepriamo:
„neverím na všeobjímajúcu teóriu, ktorá by zaručovala, že "keď toto pochopíš, budeš šťastný celý život". Nieto univerzálnej cesty pre každého a nikomu sa nedá robiť "dobro" nasilu.“
všetkým prajem príjemnú nedeľu :).

vo formulácii názoru. A o ťažkostiach s tým spojených som práve povyššie hovoril. Súhlasim s tým, že by sa tu mohli objavovať aj skutočne protichodné názory, ale to by asi musel prísť nejaký nasadený agent-provokatér :) Hádam sa taký nájde (ale šikovný, aby sme ho neodhalili :)

Mno... pritrafi sa mi , osobne sa mi tu vetu nepodarilo este prijat :( ale pacia sa mi jej dosledky a akasi lahkost.
A s tymi slovami ... niekedy sa zlostim , preco tolko viet vobec ja do eteru vypustam , je to zbytocne , dnes bolo.

so slovami sú ťažkosti, lebo slová tlmočia pojmy a pojmy sú iba časťami obrazov. ale ak chceme niekomu odovzdať myšlienku, zatiaľ sme odkázaní predovšetkým na slová. keď sa naučíme komunikovať paralelne (telepaticky), slová nám už budú nanič.

Sygon, vôbec si nemyslím, že to, čo si dnes povedala je zbytočné. Každý si v tom nájdeme niečo, čo nás osloví. ---- Rusalka, myšlienky nie sú slová, podľa mňa.

ty máš vo zvyku pochvaľovať si rôznorodosť názorov. v istom zmysle je to fajn. tvrdiť, že ideálom ľudstva vyznávať úplne rovnaké salónky, by bolo riadne bláznivé (hoci viacerí sa o to už pokúšali). ja sa pokúšam iba poukázať na to, že ak niekto túži po lepších vzťahoch (ak vôbec túži), musí si v prvom rade vyjasniť vzťah k sebe. inak to nejde (túto nevyhnutnosť viem objasniť iba fyzikálnymi argumentmi, ale tie už radšej používať nebudem; každopádne, fyzikálne zákony sa nedajú obabrať ani podplatiť, lebo sú slepé, hluché, necitlivé). čo by sme stratili, keby sme prišli o pluralitu názorov v tomto ohľade? utrpenie? to by nám vari veľmi nechýbalo :-) každý by mal naďalej svoju individualitu a konzumoval by aj svoje obľúbené salónky, ktorých je nekonečne veľa druhov. takže pokiaľ ide o velebenie rôznosti, nepleťme si základný postoj k životu (mäkkosť k sebe a sebapochop) s postojmi k myriadam chutí, ktoré život prináša. kto porozumie sebe, rovnako dobre porozumie aj tomu, prečo tí druhí preferujú iné salónky. inak sa bude iba tváriť (dokonca aj sám pred sebou), že by aj život položil, aby ten druhý mohol vyjadriť svoj názor, či ako to znie ten žvást, lebo úprimné to vyznanie nijako byť nemôže, keď ho vyriekne tzv. dobrý človek (rozumej dobre vychovaný) :-)

ak očakávaš moju reakciu, môžeš prosím polopate napísať, k čomu by mala smerovať? ak neočakávaš, ber to tak, akoby som nič nepovedal.

je to iba moje vyjadrenie k mišovej poznámke o neexistencii uniteórie, tvojmu prihláseniu sa k nej a tvojim príležitostným výrokom v minulosti (1- či 2-krát), že sa pokúšam spolubesedníkom vnútiť spôsob, ako sa stať šťastným a podobne (toto nie je citát, ale o šťastí minimálne raz reč bola). bol by som rád, keby bolo raz a navždy jasné, že to tak nie je. keď strčíš ruku do ohňa, spáliš sa - to sa raz naučí každý. tak ju tam pokojne strkajte, kým vás to neomrzí :-) toľko za mňa.

je rozdiel medzi postojom k sebe samému a a k ostatnému vonkajšiemu svetu, názorom ľudí...ak by niekto hamal svoje salonky, neveríš tomu, že by chcel (bez sebapochopu), aby niekto druhý ukázal tie svoje? každý sa stará (úprimne) len o tie svoje salonky, ak nerozumie chuti tých svojich? a možno nakoniec svojim blízkym ukáže len pár papierikov, a len z jedného druhu saloniek...zo strachu, že nechápu seba samých a teda ani jeho chute na rôzne salonky ;)

takto by som to neoné. že rozdiel medzi postojom k sebe a postojom k vonkajšku. ak pochopím seba, potom dokážem pochopiť aj druhých. pre človeka aj pre jeho komunikáciu s okolím je dôležitá jeho vnútorná usporiadanosť. tá je tým univerzálnym dobrom. pomimo nej bude vždy platiť, že jeden holky, druhý vdovky. ale pri vnútornej usporiadanosti členov spoločnosti nehrozí zneužívanie jedného druhým. utópia? pre neznalých zákonov a možností i obmedzení z nich vyplývajúcich určite. ja však nie som nijaký ezoterický rojko, ktorý vyhlasuje "ľúbte sa a všetko bude v poho", ale realista. po prekonaní kritického množstva môžu usporiadanejší ovplyvniť neusporiadanejších tak, že vývoj k silnej spoločnosti (teda spoločnosti zo silných, usporiadaných jednotlivcov) nemusí trvať veky. zdôrazňujem, že usporiadaný neznamená nalinkovaný, ale vnútorne pochopený. dnešná spoločnosť drží pokope vďaka vonkajším silám - donucovacím štátnym orgánom a vďaka viac-menej povrchným vzťahom medzi jej členmi. nepodporuje vnútornú silu jednotlivca, lebo silní jednotlivci by po čase zistili, že štát nepotrebujú a začali by si koordinovať činnosť inak. štát, súc živým organizmom s pudom sebazáchovy, sa proti tomu inštinktívne bráni. dnešná spoločnosť je ako diamant - tvrdá a krehká - a možno ju narušiť správne cieleným ťukom. spoločnosť zo silných udržiava pohromade vnútorná spätosť jej členov, preto je skôr ako kaučuk - pružná.
hamám (hamem?) svoje salónky, ale ochutnávam aj cudzie. ech, cudzie... čo to vlastne znamená? raz o tom napíšem do blogu :-)

vnútorná usporiadanosť predikuje vzťah k druhým a pochopenie ich konania aj chutí na rôzne salonky...chcela som len naznačiť, že ten, kto je vnútorne usporiadaný, môže mať strach odhalovať svoje salonky tým, ktorí tie svoje nepoznajú...resp. tým, ktorí nie sú vnútorne usporiadaní...preto si svoje salonky chránim ;) a ukážem ich len ľuďom, o usporiadanosti ktorých nepochybujem, hm?

podľa toho, čo viem, vnútorne usporiadaní nemajú príčinu pre taký strach, ale určite si nájdu rozumné dôvody, prečo si niektoré salónky radšej nechajú pre seba a ponúkať budú iba zvyšné. môže byť takto? :-)