- Ale, veď ťa furt volia za toho predsedu. Tak asi ťa chcú... - pokúsila sa doktorova žena pohladiť Valéra po srsti, only po srsti, ako zvykol hovorievať.
- Ale ja nemusím im ani robiť toho predsedu. Mne stačí, že ma zvolia do rady, a zvolia ma nie títo tu, ale z celého kraju, lebo ja keď sa postavím a poviem tri súvislé vety, hneď vedia, s kým rozprávajú, lebo si ma ešte pamätajú, s päťdesiatich percent si ma pamätajú, ako som zatočil s tým kokotom, čo zmizol aj s dvojmiliónovým mankom! Mi hovoria: „Šak sa nevzrušuj! Šak sa nevzrušuj!“ Hej, mňa úplne vzrušuje, jak ma tá ruka bolí, čo si mi ju zle, čoby zle, vrédno, vrédno zašil, kamaráde, bo ti raz nemal kto podať. Nemal ti kto podať jedno sprosté sušenie, lebo jedna baba sedí v jednom kúte, druhá baba v druhom kúte, a ty nevieš, čo robia! Nevieš čo. Chápeš? Fun-kci-a! Funkciu, akú má tam funkciu! To nevieš.
- Ale, tak náhodou si tam tak bol... ale veď dobré ti to zašil... čo je na tom zlé? - zahovárala.
- Ale ja som tam sedel poriadne dlho. Dlho som sa na nich pozeral, ale raz som to nepochopil. A to pri mojom IQ, čo môžem s ním riadiť vesmírnu stanicu, ako povedali psychológovia na tých IQ testoch, čo som absolvoval, ale nie takých kadejakých, šaplavých, ale poriadnych, čo nad nimi sedíš päť hodín, a ťa dostanú do takých obrátok, že to sa z normálneho občana stane vrah!
Pomaly sa blížili na vrch cesty.
V betónovom kanáli na hornej medzi šumela stekajúca voda.
Pri kanáli divo škriekali mačky. V splne mesiaca im blikali ich zelené oči.
Zašité pod kríkom si to zúrivo rozdávali.
- Alebo minule - tiež som bol na schôdzi, ale na tej krajskej, a som im povedal, že ja im tam už chodiť nebudem. Nech si chodia iní. Tri hodiny sme tam sedeli a oni nie sú schopní napísať do uznesenia vetu, ktorú som ja ochotný dva razy zopakovať. Dva razy! Tak toto nie, súdruhovia, toto nie! Robte si chuja z dakoho iného, nie zo mňa! A pretože to bola podstatná vec! Ja som im navrhoval, aby napísali, že toto a toto nie je dobré, lebo je to sociálne, a toto zdôrazňujem, so-ci-ál-ne nepriechodné! Lebo sa znemožní dostupnosť zdravotníckych služieb. Takú rétoriku treba použiť! Lebo keď treba hovoriť jak Marx, tak jak Marx, keď tak jak Fidel, tak jak Fidel, keď jak Fico, tak Fico. Nemôže napísať do uznesenia, že sa niečo nedá a trhnite si! Ale chuji, oni to nepochopia, že im chcem dobre, že im dávam svoje myšlienky. Tak nech si platia poradcu.
- Ale, vieš, že teraz ohováraš... - pokúsila sa žena, ktorej nálada opäť už o niečo viac zvážnela, stíšiť Valérove tryskajúce myšlienky.
- To, že teraz ohováram, to je moje malé mínus, ale za tým ide veľké plus. A zase malé mínus a zase veľké plus. Koľko ja sa nameditujem, každý deň pýtam toho tam, - Valér ukáže prstom rovno na žiariaci Veľký voz, - aby som poznal nielen cieľ, ale aby som mal aj silu. Ty by si neverila, koľko doktorov je na tabletkách! Oni uživia celú farmaceutickú narkomafiu! Veď to ti je jak jedna zbrojovka! Zober si také zuby. Ja som meditoval nad tým, prečo nemajú ľudia zdravé zuby. Oni nemôžu mať! Veď ten, čo chce mať zdravé zuby, ten chce mať aj zdravú pleť, šlang chce byť, má dajakú výživu, nechľastá, nezakúri cigaretľu, a keby tak všetci chceli mať zdravé zuby, čo potom ostatné diagnózy? A diagnózy musia byť! Z čoho by žila narkomafia? Keby mali ľudia zdravé zuby, neboli by infarkty, cukrovka a to sa nesmie stať! Dakto by nezarobil. A ľudia sú hlúpi jak teľatá. Lebo oni si myslia! Mysslia! Ja keď počujem: „Ta som si myslela, že...“ Ona si myssslela! Tak si mysssli ešte viacej, a potom si to ešte trochu viacej zveľaďuj a si v trúbke!
Komentáre
;)
teším sa,.,
Tu sa musím usmievať i ja
Teraz som sa do nich znova začítala a táto časť ma tiež rozusmievala :-)
Áno, rusalka,