Ráno skúša vstať z postele, dostáva závrate, znova a znova padá na posteľ. Niet sa čo čudovať, ležala príliš dlho, k tomu upokojujúce prostriedky, stráca rovnováhu. Trvá celú večnosť, kým to rozchodí a dostane sa pod sprchu.
Niektoré pacientky prepustili, prichádzajú nové, odmieta zoznamovať sa s nimi, nie je schopná ani ochotná absorbovať ďalšie osudy, ďalšie príbehy. Nezaujímajú ju. Nechce si na nikoho zvykať a potom sa s ním lúčiť. Stačilo.
Na druhý deň pribehne lekár, ten istý lekár, ktorý ju rodil a spomínal vadné dieťa a nadšene jej oznamuje: „Predstavte si, malá žije! Bol som sa na ňu pozrieť, je na jednotke intenzívnej starostlivosti, môžete ísť za ňou.“
Nechápe. Prvé, čo jej blysne hlavou – ako dobre, že som jej nedala meno Betka. Uvažovala o tom, keď primár hovoril, že dieťa neprežije, pomenovať ju po babke, ktorá zomrela skôr, ako sa dozvedela, že je tehotná. Hoci sa jej toto meno nikdy nepáčilo, zdalo sa jej symbolické pomenovať ju po nej, snáď sa tam hore niekde stretnú, stará mama a vnučka, dve Betky.
Ešteže to na poslednú chvíľu zmenila. Akoby toto bolo teraz podstatné.
Je pekná! Vôbec nie je vychudnutá, líčka má ružové, počíta prstíky, na rukách, na nohách, má nechtíky, mihalnice a v knižke písali, že v šiestom mesiaci ešte nemá! Nestačí sa čudovať, aká je drobulinká a pritom krásna! Leží pokojne, asi spinká, je napojená na prístroje, na telíčku má rozmiestnené tri hadičky.
Prichádza každý deň, váha klesá, ako u každého novorodenca, ale keď schudne o 200 gramov štvorkilové bábätko, nie je to vôbec vidieť. Ona o pár dní nachádza v inkubátore kostičky potiahnuté kožou, nožičky sa vystierajú a priťahujú, pritiahnuté pripomínajú strniskového koníka. Na tabuľke si prečíta poslednú váhu – 720 gramov, odchádza bez pozdravu.
Návštevy začínajú nosiť vianočné pečivo, spolupacientky majú na stolíkoch mikulášske balíčky. Ten jej, leží v inkubátore. Narodila sa presne na Mikuláša. Nechce zaťažovať okolie svojimi problémami, zbytočne ich strašiť, najmä tie, ktoré samé nevedia, či sa im podarí svoje dieťatko donosiť. Uzatvára sa čoraz viac do seba.
Večer stojí pri okne, hľadí do tmy a zrazu sa to všetko prevalí, už nechce byť statočná, je jej jedno, že všetci spia. Lomcuje ňou zúfalý plač, chce sa jej kričať, prečo sa to stalo, prečo jej nikto nepomohol. Uvedomuje si krutú realitu, fakt, že je to tak a už nikto a nič nevráti bábätko späť do jej tela a jej zostáva iba bezmocne sa prizerať, ako to všetko dopadne.
Mama sa stará o deti, aj o takmer deväťdesiatročnú babku, doma bude užitočnejšia. Neskutočne sa teší na dievčatá, nevidela ich, ani nepočula vyše dvoch týždňov, zakázala mame dávať ich k telefónu, nezvládla by to, určite by plakala, nezmohla by sa na slovo. Veď čo to s ňou urobilo, keď našla v taške s minerálkou lístok od staršej, ako im chýba, ako jej budú pomáhať, keď sa vráti a od malej obrázky, písať ešte nevedela.
Komentáre
Nádherne,
hm
:-(