Vybalia si zopár vecí. Matka a dievčatko. Neznáme prostredie im nepridáva na odvahe. Sú stiesnené, vystrašené, aj keď matka sa snaží pôsobiť isto a vyrovnane. Raz sa rozhodli a treba tomu podriadiť všetko. Len čo si trocha privyknú, že tieto steny, postieľka a nočný stolík, budú na pár dní ich dočasným domovom, na chodbe vypukne zmätok, sestričky a lekári pobehujú hore – dole.
Matka sedí na stoličke v neútulnej jedálni, taška pri nohách, dievčatko na kolenách sa k nej túli v pyžamku, je tam chladno. Po hodnej chvíli sa konečne dostane do postieľky.
Deti behajú z izby do izby, hoci to majú zakázané, nerešpektujú pokyny sestry. Vykrikujú, berú si navzájom hračky, dieťa s Dawnovým syndrómom je nezvládnuteľné viac, ako ostatné. Búchajú dverami, neustále otvárajú a zatvárajú svoje plechové skrinky, ktoré vydávajú nepríjemné zvuky.
Dievčatko sa zakaždým strhne, rozplače, odmalička veľmi citlivo reaguje na hluk. Matka je znepokojená, o dva dni ich čaká dôležitá operácia, potrebovali by viac pokoja. Večeru v jedálni malá odmieta, rovnako stravu na druhý deň.
Príčinou je psychika. Nemôže to byť nič vážne. Striasa teplomer pod tridsaťsedem, nahlási nepravdivý údaj a s obavami čaká na ďalšie meranie.Teplota sa však vytrvalo škriabe nad tridsať sedmičku po druhý, po tretí, aj po ďalší raz. Mrazenie v žalúdku, povedať, nepovedať? Zatiaľ nepresiahla tridsaťsedem päť, nemôže to byť predsa žiadny zápal. Klame ďalej. Večer je posledná šanca vyjsť s pravdou von, ráno ju operujú.
Zvádza boj, zvažuje, polomŕtva strachom, zatají posledný raz. Dievčatko dostáva predoperačnú tabletku, spokojne zaspáva, omámené zázračnou pilulkou. Ona ju chvíľu pozoruje a odchádza do izby matiek.
Leží na posteli, oka nezažmúri, čo som to urobila?! Ak sa niečo stane, ako budem s týmto pocitom ďalej žiť? Ale čo ak teploty neustúpia a operácie sa nikdy nedočkáme? Koľko pokusov ešte? Nikomu sa nemôže zveriť, nikto jej neporadí, len ona je zodpovedná za svoj skutok, nikto z nej nesníme v tejto chvíli ťarchu rozhodnutia.
Upadá do kratučkého nepokojného spánku. Nad ránom vyskočí z postele a zakráda sa k detskej izbe, skôr než príde sestrička s teplomermi, vkladá svoj vlastný spiacemu dievčatku pod pazuchu a čuduj sa svete! Tridsať šesť štyri! Neskutočná úľava, radosť, rozhodla sa správne. Pomaličky sa rozvidnieva, začína ďalší deň, bežná rutina.
Ošetrovateľ berie malú z náručia matky a odnáša ju do operačnej sály. Matka sedí pri prázdnej postieľke a čaká. O niekoľko hodín privezú dievčatko s nožičkami v sadre až po zadok.
Operácia sa podarila, možno... raz... bude chodiť.
Komentáre
Veľmi,