Skúša osloviť iných lekárov, v noci má službu lekárka, snáď tá bude mať pochopenie...
Cíti sa čoraz horšie, brucho tvrdne ako kameň, tak veľmi sa bojí, že maličké je v ohrození života. Ako sa v tom železnom zovretí môže pohnúť, nadýchnuť... Ďalšiu noc vychádza na chodbu, možno si ju tam konečne niekto všimne.
Zabralo to. Sestrička ju posiela na vyšetrovňu a lekár konštatuje začiatok pôrodu.
Príde primár na kontrolu a kričí: „Ktorý idiot jej dal toto, keď už rodí!“
Nevie, koľko je hodín, vidí, že sa rozvidnelo, začal ďalší deň. Poprosí sestričku, aby jej z izby priniesla hodinky, ale neskôr ani tie nie sú dostatočným zdrojom informácie o čase. Všetko jej splýva, maličká miestnosť, samota, bolesti, má pocit, že je niekde hlboko v suteréne. Sama je prekvapená, keď ju o niekoľko hodín prevážajú do jej izby, že bola na tom istom poschodí a tak blízko. Konečne prichádza lekár – sám primár. Vyšetrí ju a zisťuje, že dieťa ide nožičkami.
Vysvetľuje: „Keby sme chceli zachrániť dieťa, urobíme vám cisársky rez, ale ono aj tak neprežije a vám to neublíži.“
Je tak vyčerpaná, zmierená so všetkým, že neprotestuje. Trápi sa ďalej na samotke, z pôrodnej sály doliehajú zvuky, výkriky, vzdychy, plač novorodencov, len tu sa čas zastavil.
Plač je slabulinký, sotva počuteľný, tlmený sklami inkubátora. Placenta nevyšla, nasleduje kyretáž. Po injekcii necíti ostrú bolesť, ale pripadá si, ako by bola stará škodovka a vyklepávali jej blatníky. Keď jej robili kyretáž po potrate, cítila to celkom inak.
Pýta sa, prečo to takto muselo dopadnúť. Odpoveď: „Buď to dieťa bolo vadné alebo ste mali nízko placentu.“
Minulý čas. Krutosť tejto vety si uvedomila omnoho neskôr, často sa jej vracala v rôznych situáciách a mala chuť rozbehnúť sa za doktorom O.
Tak toto BOLO to VADNÉ dieťa?
Keď priniesla vysvedčenie so samými jednotkami, keď vyhrala 1. miesto na súťaži v speve, keď navzdory handicapu sa naučila písať na nerozoznanie od iných detí.
Len čo ju doklepú, sestrička prináša jedlo, prvé po dvadsiatich štyroch hodinách. Nemá chuť, hlad ju dávno prešiel, vypije iba horúce mlieko. Nútia ju do jedla, aby neskolabovala, horko-ťažko nasúka do seba zopár zrniek ryže. Keď sa po celej tej hrôze ocitne vo svojej nemocničnej posteli, cíti úľavu, že to má za sebou, je po všetkom. Rozpráva zážitky spolupacientkam, pokojne, s nadhľadom, cíti sa prekvapujúco uvoľnene, neskôr pochopí, že vďaka Seduxenu, ktorý jej pichli na upokojenie, vyčíta to z karty.
Komentáre
kristepane.. to je hrôza..
Teda,
Mirkův svět