Medzi mužom a ženou

Moja dcéra vozíčkarka bude onedlho dospelá. Nastanú veľké zmeny. Už nebudem matkou ťažko zdravotne postihnutej osoby, ona bude občan s ťažkým zdravotným postihnutím, budú ju posudzovať samostatne, bude mať svoj príjem, invalidný dôchodok.

„Ale ja vás k pani doktorke bez neho nepustím!“ Odchádzam, bežím po dcéru do školy, v daždi sa náhlime do slovenskej sporiteľne, zakladáme účet, aby som v pondelok mohla uskutočniť ďalší pokus o spísanie žiadosti.

Dostávam milosť. Ponúkne mi, aby som si sadla na bordovú stoličku a čakala na zavolanie. Rozhliadnem sa po chodbe, všetky sú bordové, tak snáď si sadnem na tú správnu. Ona vchádza do kancelárie, presvedčiť sa, či môžem vojsť, môžem!

Spísanie žiadosti netrvalo dlho, pani doktorka bola prívetivá a ľudská, nevyžadovala prítomnosť dcéry, ktorá v škole už bez toho vymeškala veľa hodín na tieto účely. Stačí, keď žiadosť podpíše dodatočne na posudkovej komisii.

Pani doktorka pozerala z jednej na druhú, kým konečne upriamila pohľad na dcéru a spýtala sa: „Ako sa cítite?“

Tá zostala trocha zaskočená: „Myslíte momentálne?“

„Môžete aj dozadu.“

Dcéra je chvíľu ticho a potom z nej vypadne: „Niekedy sú tie bolesti ukrutné, že sa nedajú fakt vydržať.“

Neverím vlastným ušiam. Čo to tu rozpráva!

Nikdy sa nesťažovala na ukrutné bolesti. Je pravda, vidno na nej, že ju pri dlhšom sedení bolí chrbát, potrebuje zmeniť polohu, ľahne si väčšinou na brucho, aby si odpočinula.

Po otázke „To má takú slabosť v nohách?“, zisťujem, že je to pre ňu neznámy pojem, objasňujem význam slov.

Je to stuhnutosť svalstva, skracovanie šliach, dodávam, že je to dôsledok predčasného narodenia. Pripomínam, že sú priložené vyšetrenia z neurológie, rehabilitácie a ortopédie, snáď je z nich dostatočne jasné, prečo nechodí.

Bráni sa, vraj áno, ale ona zisťuje momentálny stav. Snaží sa pokračovať v diktovaní, ale keď počujem tie nezmyselné vety, ktoré vznikajú neohrabaným ukladaním slov, preberám iniciatívu a začínam diktovať ja. Veď neštudovala slovenský jazyk, ospravedlňujem ju v duchu, ale o štúdiu medicíny ma rovnako nepresvedčila.

Keby som ja na základnej škole napísala takýto sloh, nedostala by som ani päťku, dala by mi ho slovenčinárka rovno prepísať. Spoločnými silami sme teda stvorili akúsi správu, ktorá má slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o dôchodku.

Pre názornú ukážku aspoň jedna perla z lekárskej správy – „pre nystagmus hneď dobre nevidí, musí na chvíľu zaostriť zrak.“ Takto zhrnula moju rozsiahlu výpoveď o poruchách zraku, o nystagme, strabizme a fakte, že ani s okuliarmi nikdy nebude vidieť ako zdravý človek. Toto by bola lahôdka pre každého očného lekára, ako jednoducho sa dá „vystihnúť“ termín nystagmus.

Očakáva snáď odo mňa, že jej poradím? Vraj ak nebudeme spokojní s rozhodnutím, môžeme sa odvolať. Končím túto frašku slovami, že som predpokladala, že ideme pred posudkovú komisiu, kde bude skupina odborníkov, ktorá objektívne posúdi zdravotný stav mojej dcéry a jednoznačne určí, čo jej patrí, aby sme sa nemuseli odvolávať.

Pani doktorka sa ani neurazila, vôbec ju to nevyviedlo z jej monotónneho pokoja, vyzerá spokojná, že urobila, čo bolo v jej silách a považuje náš prípad za vybavený.

Má zmysel sa odvolávať, ak skutočne rozhoduje iba táto jediná tabuľka? Predsa sa do budúcej komisie nezačne počúravať. Toto už nahlas nevyslovím.