Konečne sú na izbe.
Neznáša čakanie, najmä u lekára. A v nemocnici tobôž.
Majú pred sebou dôležitú operáciu a nechali ich trčať na lavičke celú večnosť. Malá je už v pyžamku, volajú ich na vyšetrovňu. Zoberie ju do náručia, sama neprejde, hoci má sedem rokov. Našťastie je to drobec, ešte stále ju unesie bez problémov. Všetky predoperačné vyšetrenia absolvovali pred nástupom do nemocnice, tu si znova kontrolujú zrak, sú tam rôzne prístroje, ktoré nepozná.
Neznáša čakanie, najmä u lekára. A v nemocnici tobôž.
Majú pred sebou dôležitú operáciu a nechali ich trčať na lavičke celú večnosť. Malá je už v pyžamku, volajú ich na vyšetrovňu. Zoberie ju do náručia, sama neprejde, hoci má sedem rokov. Našťastie je to drobec, ešte stále ju unesie bez problémov. Všetky predoperačné vyšetrenia absolvovali pred nástupom do nemocnice, tu si znova kontrolujú zrak, sú tam rôzne prístroje, ktoré nepozná.
Keď sa vrátia na izbu, práve roznášajú obedy. Vôbec nemá chuť na jedlo, nieto ešte na toto, akási mäsová roláda, s nedosmaženou praženicou uprostred. Dcérke sa snaží vyberať zemiaky s kúskami mäsa, praženice sa obáva, straší ju salmonela. Uprostred obeda, babička na vedľajšej posteli začne kričať, že chce cikať. Je čerstvo po operácii šedého zákalu, z postele vstať nesmie, sestrička prináša misu. Malej to našťastie chuť do jedla nezoberie, ďalšej spolupacientke áno. Tá už strávila s babkou zopár dní a je na ňu priam alergická, neskôr pochopí prečo.
Len čo odnesú taniere, babička začne rozprávať, ústa sa jej nezatvoria, iba keď večer zaspí, vlastne ani to nie, vtedy začne desivo chrápať. Príbehy, ktoré rozpráva, hraničia so zdravým rozumom, nevie posúdiť, či si starká nehanebne vymýšľa alebo snáď sama verí tomu, čo hovorí? Zo začiatku sa nevie zdržať smiechu, je to také absurdné, skúša jej protirečiť, vysvetľovať, ale po čase pochopí spolubývajúcu, prečo jej má plné zuby. Je to sebecká starena, ktorá je zahľadená sama do seba, do svojich neskutočných, bláznivých príbehov, vyžaduje si neustálu pozornosť a na iných kašle. Kto by jej uveril, že sestrička ju pichala do prsta manikúrovými nožničkami, keď jej brala krv na zistenie cukrovky.
Dievčatko chce počúvať svoje obľúbené kazety, ale nech to dá akokoľvek potichu, ju to vyrušuje, musia to vypnúť. Zostáva im jediná zábava, lúštenie krížoviek. Maličká sedí mame na kolenách, tá jej diktuje písmenká a ona ich vpisuje veľkými tlačenými do okienok, pozná už všetky, hoci do školy ide až v septembri.
Vonku ustavične prší, napriek tomu, že je júl, neprestáva ani na minútu. Pani sa bojí o svoje vnúčatá, sú na Morave na prázdninách a domov sa nemôžu dostať pre povodne.
Ju počasie nezaujíma, je sústredená na operáciu, o deti doma sa stará tatino, pomáha stará mama, len aby to už mali za sebou a mohli ísť za nimi. Obed bolo prvé a posledné jedlo, večer dostáva malá tabletku, správa sa po nej ako opitá. Smeje sa bez príčiny, vykrikuje –„mamička, mne je tu tak dobre“ a takmer vypadne z postieľky, zadrží ju na poslednú chvíľu. Už len to by im bolo treba, aby si niečo zlomila, zamrazí ju pri tejto predstave.
Operovať ju bude manželova kamarátka, býva pár domov od nich, dôveruje jej, dodáva jej to istotu. V noci má službu, keď ráno nakukne do izby, zíva, pretiera si oči – „taká som nevyspatá, ani nevidím.“
„Nežartuj, veď ju ideš operovať!“
„Neboj sa, dám si kávu a budem fit.“
Pre ňu je to bežná rutina, pre nich hotový zázrak. Pamätá si, ako pri prvom očnom vyšetrení iba krútila hlavou a vzdychala, všetko bolo zlé. Operácia by mala pomôcť, veľa si od nej sľubuje. Dievčatko dostáva ďalšiu tabletku, po nej zaspáva, keď sestrička príde s vozíkom, už ani nevníma, že ju tam mamina nakladá a berú ju na sál. Operácia netrvá dlho, oproti achilovkám je to priam bleskovka.
Pre ňu je to bežná rutina, pre nich hotový zázrak. Pamätá si, ako pri prvom očnom vyšetrení iba krútila hlavou a vzdychala, všetko bolo zlé. Operácia by mala pomôcť, veľa si od nej sľubuje. Dievčatko dostáva ďalšiu tabletku, po nej zaspáva, keď sestrička príde s vozíkom, už ani nevníma, že ju tam mamina nakladá a berú ju na sál. Operácia netrvá dlho, oproti achilovkám je to priam bleskovka.
Stihne popísať iba niekoľko strán, píše kamarátke list, zaznamenáva všetko, čo prežívajú v nemocnici, ukladá na papier svoje pocity, obavy, nádeje, len aby vyplnila čas čakania, aby sa nezbláznila od strachu, vždy to takto robí. Prichádza lekárka, oznamuje, že všetko prebehlo bez komplikácií a čoskoro privezú jej malý poklad.
Očko má zalepené, spinká po narkóze, iba občas sa pokúsi prebrať a znova upadá do spánku. Sedí pri nej a pozoruje ju, nič iné v tejto chvíli urobiť nemôže.
Tak máme zasa jednu operáciu za sebou, ktovie, čo nás ešte čaká. Bodaj by táto bola posledná.
Komentáre
Hm,
vrabciak