Do virtuálneho sveta som vhupla nešťastnou náhodou. Teda - aktívne vhupla. Asi rok predtým,ako som tam začala prispievať, čítala som všetko,čo bolo na ploche. Manžel bol ďaleko, syn maličký a ja pripútaná k nemu a ku všetkým tým povinnostiam, o ktoré sa bežne delia dvaja manželia. Nedalo sa ísť nikam s priateľmi, čo mi chýbalo asi najviac, keďže som bola spoločenský tajfún. A tak som si ich pozvala domov...
Nie tých reálnych. Tí vedia narobiť hluk. Boli to takí...
Tichučkí... V písmenkách. V písmenkách na teletexte. Sms brána.
Začala som tam prispievať nešťastnou náhodou. Zareagovala som na príspevok, ktorý písal muž z nášho mesta. Prekvapilo ma to. Sme malé mestečko na ďalekom východe krajiny, nie tak často spomínané vo verejných masmédiách. A tak ma to prekvapilo, že som neopatrne poslala na ním zverejnené číslo sms. Takú nič nehovoriacu sms, len že ma to prekvapilo. No a vzniklo moje prvé virtuálne tajomstvo. To on ma potom
naučil, ako prispievať na plochu, keď zistil, že mám paušál ako on a cez víkendy túto službu úplne zadarmo.
Za všetko môže on...
A ja neviem, či mu ďakovať, alebo ho preklínať..
Vtedy som mu bola vďačná. Odrazu bolo s kým a ako tráviť dlhé osamelé večery. Nehľadala som tam nič, len obyčajné pobavenie v komunite ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Bola som spoločenský tajfún s maximálnym
zmyslom pre dvojzmysel a aj ten druhý zmysel sa našiel. Zmysel pre humor. Bola som sama sebou - otvorená, priama, sršiaca humorom ale aj kritikou, pokiaľ som ju potrebovala vyjadriť. V tej komunite som sa stala rýchlo obľúbenou netušiac, čo všetko mi to prinesie.
V tej komunite bola aj ONA. Moja prvá žena virtuálneho života. Volala sa Lenka.
Lenka bola neskutočná baba. Na prvé písmenko ako ja. Vymenili sme strašne veľa sms a prekecali neskutočné kvantum minút. Vždy sme si mali čo povedať až ma dnes zaráža, o čom tie rozhovory stále boli.
Lenka mala úplne celý paušál zadara a tak poriadala konferenčné hovory a cez ne ma zoznamovala so svojimi známymi. Boli to siahodlhé hovory až do skorých ranných hodín. A bolo to fajn. Miestami som ani nevnímala, že som
doma, vo vlastnej posteli. Privrela som oči a videla som sa niekde v peknej kaviarni za stolom plným nápojov a s Lenkou a ostatnými okolo neho.
Áno... Fantáziu som vždy mala bujnú. No realita mala svoje výhody. Nevadilo, keď som pri hovore zaspala. Jednoducho ma zrušili, keď ma počuli chrápať..:)) Toto sa v kaviarni asi stať nemôže, nie?
S Lenkou bola radosť žiť a ja som ju mala úprimne rada. Nemala som pred ňou žiadne tajnosti. Dokonca som ju pozývala k nám na víkend a robila som si o ňu neskutočné starosti, keď ju hospitalizovali s problémami srdca...
Až neskôr som zistila, že to všetko bolo len jedno obrovské klamstvo.
Virtuálna maska pre dosiahnutie vlastného cieľa...
No ešte predtým ma zoznámila s Jurajom...
Nie tých reálnych. Tí vedia narobiť hluk. Boli to takí...
Tichučkí... V písmenkách. V písmenkách na teletexte. Sms brána.
Začala som tam prispievať nešťastnou náhodou. Zareagovala som na príspevok, ktorý písal muž z nášho mesta. Prekvapilo ma to. Sme malé mestečko na ďalekom východe krajiny, nie tak často spomínané vo verejných masmédiách. A tak ma to prekvapilo, že som neopatrne poslala na ním zverejnené číslo sms. Takú nič nehovoriacu sms, len že ma to prekvapilo. No a vzniklo moje prvé virtuálne tajomstvo. To on ma potom
naučil, ako prispievať na plochu, keď zistil, že mám paušál ako on a cez víkendy túto službu úplne zadarmo.
Za všetko môže on...
A ja neviem, či mu ďakovať, alebo ho preklínať..
Vtedy som mu bola vďačná. Odrazu bolo s kým a ako tráviť dlhé osamelé večery. Nehľadala som tam nič, len obyčajné pobavenie v komunite ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Bola som spoločenský tajfún s maximálnym
zmyslom pre dvojzmysel a aj ten druhý zmysel sa našiel. Zmysel pre humor. Bola som sama sebou - otvorená, priama, sršiaca humorom ale aj kritikou, pokiaľ som ju potrebovala vyjadriť. V tej komunite som sa stala rýchlo obľúbenou netušiac, čo všetko mi to prinesie.
V tej komunite bola aj ONA. Moja prvá žena virtuálneho života. Volala sa Lenka.
Lenka bola neskutočná baba. Na prvé písmenko ako ja. Vymenili sme strašne veľa sms a prekecali neskutočné kvantum minút. Vždy sme si mali čo povedať až ma dnes zaráža, o čom tie rozhovory stále boli.
Lenka mala úplne celý paušál zadara a tak poriadala konferenčné hovory a cez ne ma zoznamovala so svojimi známymi. Boli to siahodlhé hovory až do skorých ranných hodín. A bolo to fajn. Miestami som ani nevnímala, že som
doma, vo vlastnej posteli. Privrela som oči a videla som sa niekde v peknej kaviarni za stolom plným nápojov a s Lenkou a ostatnými okolo neho.
Áno... Fantáziu som vždy mala bujnú. No realita mala svoje výhody. Nevadilo, keď som pri hovore zaspala. Jednoducho ma zrušili, keď ma počuli chrápať..:)) Toto sa v kaviarni asi stať nemôže, nie?
S Lenkou bola radosť žiť a ja som ju mala úprimne rada. Nemala som pred ňou žiadne tajnosti. Dokonca som ju pozývala k nám na víkend a robila som si o ňu neskutočné starosti, keď ju hospitalizovali s problémami srdca...
Až neskôr som zistila, že to všetko bolo len jedno obrovské klamstvo.
Virtuálna maska pre dosiahnutie vlastného cieľa...
No ešte predtým ma zoznámila s Jurajom...
Komentáre
Eli, rada Ta tu vidim:))
mne osobne dal virtual velmi vela a vzal mi len to, co som dovolila- cas...cas, ktory by som inak stravila osamotena...
och.. hani.. ďakujem za uvitačku..:)))
ale.. tak mi treba,keď som si to nechránila..:))))
polož srdce na dlaň.. je viac než isté, že neporušené neostane..
Ell, je to ako v zivote...
vo virtuali sa rychlejsie zije, rychlejsie sa vymienaju myslienky, informacie o nas...rychlejsie sa naviazeme na toho druheho...a rychlejsie sa sklameme...anonymita niekedy dokaze divy...ale ten, kto je fajn v reali , je fajn aj vo virtuali:)))
no.... ako keby si to už cele dočítala..:)))
som kedysi z nemocnice písala rozpravkovej,že som virtuálna starena..
a stále na tom trvám..:)))
:))
Skoda, ze sa pribeh neda podfarbit hudbou zTvojho radijka...
EElza,
Ta že virtuálna starena! Však ty tu tak krepčíš, že všetkých roztancuješ!
jajaj, zuzana.. :)))
je to zvláštne takto sa tu vidieť.. ale tak.. zvykám si..:)))
a ozaj.. Zuz.. nepreháňaj s tým roztancovaním.. ešte tak do pozoru postaviť..ale viac nie..:)))
:)
kiti.. pre mna skôr spoločnosť.. ale..
Ellie
Dvojzmysly, trojzmysly, štvorzmysly a xzmysly, sú niekedy celkom zábavné.
Vo virtuálnom živote zostávame sami sebou. Iba niekedy viac a inokedy menej, prijímame inú rolu svojho ja. Problém je, že to druhá strana nemusí ihneď pochopiť... Aj mne sa to stáva. Nepochopím vždy druhých a nie vždy zostanem pochopený. Asi je to tak dobre, aj v živote nám to tak beží.
Elie, tak ty si z ďalekého východu? Zaujímavé, ako s v krajine, ktorá má od východu na západ cca 450 km často používa pre východnú časť tento výraz. Jeden známy z Moskvy mi hovoril, že žije v Moskve. No, bolo to asi 250 km od Moskvy, ale žil v Moskve. SL je cca 250 km od Žiliny a je ďaleký východ. Prečo Žilina nie je ďaleký západ?...:))
hehe.. a to by si neveril,ako sa rožňavčan bránil konštatovaniu,
Ell Rožňavčan? :)
ta hej kit.. rožňavčan..:)))
Elza alias Ellie
neboj Martha.. raz možno aj on prekročí svoj prah.. prah Rače..:))))
Každý sme tu za něco. Například já jsem vod začátku za debila.
A protože závěr bejvá dost prestižní záležitost, tak jsem se popřemejšlel a rozhodnul jsem se se na to vyprdnout.
Tak to je zase moje skušennost s virtuálem. Berte to jako pohled z vopačný strany. Jestli chcete.
Já totiž nepotřebuju, aby mi někdo foukal moje bolístky. Chtěl jsem kámošku, protože se ženskou si rozumím daleko víc jako s chlapem. Nevím proč.
Jenže. Jenže tady je ta nevýhoda, že tu sou lidi, co sou furt za někoho jinýho. Myslím teď víc na primární sexuální znaky.Když potom zjistíte, že ste si gayem, je to dost na hlavu. Anebo ten lepší případ, že se na vás střídaj ženská s chlapem, podle toho, jak se zrovna cejtěj.
Já radči pudu do regulárního masážního salúnu, tam aspoň vím, kdo je kdo:-)))
Ahoj, jenom to jsem chtěl, v krátkosti.
Jaj, Miťásku, keď si za debila len v očiach druhých, tak to sa ešte dá,
Čaukik a pekný deň, tož poslúchaj a nerýmuj, lebo ťa pani učiteľka vyťahá za uši!
:-)))
MissEllie,
Pohádečko, vono je to těžký. Moc těžká věc.
Miťásku, a ja som sa tešila, že konečne nejaký riadny chlap, čo sa nechá dobrovolne ťahať za uši!
:-)))
No, jenže, Pohádko, kdyby to takhle vopravdu fungovalo, že
Jenže. Jenže vono to u mně nějak nefuguje. Tahaj mě za to, snažejí se, to jim nemůžu upřít, ale furt je to to samý.
Tak teď nevím, čemu mám věřit. Už jsem věřil tolika věcem, že su nějakej dezorientovanej.
kordélia.. niekedy chcieť nestači.. mnohokrát treba vedieť aj ako..:)))
teraz už viem..a spustila som tým lavínu.. síce krásnu,ale nebezpečnú..:)))
jasné,že poznám svoj podiel.. neboj.. zodpovednosti sa nezbavujem..:))
za ostatné ďakujem.. som rada,že tu si..:))
Miťásku, ale aj naťahovať treba vedieť! To ti je hotové umenie!
:-)))