Po práci som sa utrónila na mieste, kde vraj aj králi kedysi chodili sami, keď mi v tom zazvonil telefón.
Sedela som tam po tme, možno preto, že som podobne zvykla sedávať doma, po nociach, na studenej drevenej latríne.
Hm, teraz sa len popod nos usmievam, pretože som si spomenula na omrznutý zadok počas tuhých zím, kedy som rovnako musela, veď ako inak... Brala som si otcovu bufajku, v ktorej som sa strácala a vo vyššom veku v nej tajne pašovala cigarety, na truc si po tme zapálila a sprostredkovane zohrievala obe polky vystavené mrznúcej hromádke pod nimi. Bufajkou sa celá obalila a zakryla tým kusom stuchnutého, ťažkého kabáta všetky časti svojho tela, ktoré nemuseli byť nevyhnutne odhalené. Pes sa mi občas vtrepal ku nohám a celú ma obskákal.
Keď som si však teraz v teple a po tme, v tichu sedela doma, v novom domove vzdialenom stovky kilometrov od toho starého, nemala som dôvod ponáhľať sa a prerušovať rozhovor s budúcou švagrinou:
„Ahoj, neruším? Som v práci, len mi Tvoj brat volal... otec zbil mamu,“ ozvalo sa na mňa razom a stroho, nebola som pripravená na podobnú správu, ako inak, na toto sa nedá pripraviť. Napriek zdeseniu, ktoré ma zachvátilo a zovrelo celé vnútro, som sa opýtala:
„Ako to? Prečo? Je v poriadku? Čo sa stalo???“ kládla som jednu otázku za druhou.
Nestalo sa to prvýkrát, ale už dávno nie takto, vonku v záhrade, skončilo to pomliaždenou ženskou rukou a cestou na pohotovosť. Hodil totiž po nej hrable. V tej chvíli, ako mi to všetko bratova priateľka hovorila a uvažovala nad tým, čo ďalej, premietli sa mi pred očami najhoršie scény opileckého otca zmietajúceho sa vo vlastnej bezmocnosti, v ktorej sa utápal a nástojil na svojej dôležitosti v rodine. Nik mu už neuveril, tomu, že je mužom, pánom v dome.
Zavolala som mame. Po niekoľkých dňoch... nevedela som, čo sa mám opýtať, čo urobiť. Kým mi predtým vždy vykričala, že sa neozývam, včera bola úplne pokojná. Ruka sa jej hojí a všetko je v poriadku, už zase. Ale prečo to znáša ďalej? Kvôli komu? Čo má zo života toto útle žieňa, ktoré nikdy nebolo bezhranične a obetavo milované a pritom si to zaslúži rovnako ako ktokoľvek iný? Nikdy som nemala odvahu, spýtať sa jej na to priamo. No bratova priateľka mi prezradila, že je s ním vraj zo zvyku. Jej sa zdôverila. Obdivuje otvorenosť, s akou sa mama s bratom rozprávajú. To, akí sú si blízki :-(
Nebola som jej dcérou na plný úväzok, ani priateľkou, len ďalším človekom v rodine rovnakého pohlavia. On nás rozdelil, prestala som sa jej zdôverovať, odkedy v sebe nosím to tajomstvo, takže odjakživa a je mi to nesmierne ľúto. Tak strašne ľúto ;-( Viem, že ma miluje, veď som predsa jej dcéra, viem, že jej chýbam, chýbam snáď obom, ale ani jeden z nich nevie, ako sa cítim, ako som sa cítila kedysi. Čo to tiché škaredé dievča prežívalo? Na čo myslelo? Do koho sa zaľúbilo a kto bola jej najlepšia kamarátka? Nevedia o mne nič. Zmenilo by sa niečo, keby som nebola?
Ona zbila jeho, on zase ju. Už dávno to nebolo robené takto verejne, svoju hanbu sme nevynášali na ulicu, len keď sme boli malí. Hneď, ako brat vyrástol, už si k mame až tak nedovoľoval. Srdce mi trhalo, keď som videla, ako sa otcovo telo bezmocne skrúca pod bratovými mocnými rukami, tlačiacimi starca pod krkom k stene. Bála som sa prvého úderu, obaja vedeli, že nemôžu, inak by sa niečo zmenilo, nenávratne. Mohlo sa vôbec ešte niečo pokaziť?
Svet je mimo dobra a zla, veci ani ľudia nie sú dobrí ani zlí, zlý nebol ani otec, ani mama. Určite ho vyprovokovala, ako mnohokrát predtým a on bol pravdepodobne zase opitý. Dodnes sa snažím pochopiť ich konanie, rozumieť ich reakciám a viem, že každý z nich žije vo svojom svete. Otec vo svojej sebaľútosti a zvrátenej láske ku mne, na prejavy ktorej už dávno zabudol, a mama zas vo svojej materskej obetavosti a pracovitosti, ktoré Vám nenahradia detstvo. Pamätám si od nej len to, že sa učím pre seba.
Vždy, keď sa náš rozhovor s mamou končí, v duchu jej poviem, že ju ľúbim, nedokážem nahlas, ani ona mi to nikdy nahlas do telefónu, či na živo nepovedala. Aspoň sa na to nepamätám.
Ticho v telefóne prehlušili otcove výkriky venované jeho milovanej dcére:
„A nezabudni doniesť butelku!!!“
Hm, chcela by som....…... vlastne už nič.
Vstala som a spláchla.
Komentáre
Otec zostáva vždy otcom.
Lolita, pekne si to napísala. Páčilo sa mi to. Si dobrá. To ďalšie, čo naznačuješ, to ma priam desí.
lolita
Prečo to vlastne nikdy nepovedala, mohla dať do pohybu celú strnulú dynamiku manželstva ?
A láska ... prežívať ju o samote je na nič .
A jej vyjadrenie sa dá natrénovať bezohľadu na tajomstvá
Ján, sygon
sygon, lásku rozdávam ako len viem, tú partnerskú som začala vnímať až neskôr a pracujem na vyjadrovaní lásky ;-)
prečo som to nikdy nepovedala? nie je to ľahké, možno sa ti už stalo, že si sa chcela niekomu s niečím nepríjemným zveriť, len si sa hanbila, pretože skôr ako si to stihla, mohol isté konanie odsúdiť, zamietnuť, nie každý má otvorené dvere, oči, uši...a potom, hanbila som sa a bála maminho sklamania, bola i bez toho zbitá životom a ja som jej nechcela pridávať starosti, takže som nič nepovedala možno aj z lásky k nej a toto bol jeden zo spôsobov, ako som svoju lásku k nej vyjadrovala, mlčaním a odcudzením :-( mohla som to zmeniť, tiež si to vyčítam, ver mi, pomohla by som aj jej :-(
Viem,
Myslim, ze viem co je to hrdost aj napriek nepriazni zivota a myslim ze viem kolko ta to stalo opisat a napisat tento pribeh....Ta ista hrdost nedovoli drzat sa , odpovedat inac aj ked...
..a to je dobre!