Konečne si kúpili novú skriňu, takú so zrkadlom, ich prvá vlastná, veľmi ju ani nechcela,
veď v nej uvidí odraz svojej schránky zakaždým, ako okolo nej prejde.
Keď však na tie dvere zavesí šaty na vešiaku, áno, teraz je to perfektné...
Odraz sa stratil a ona sa nebude musieť pozerať - na to telo.
Cítila sa pri pohľade do zrkadla rovnako, ako keď mala sedem.
Stojí na dvore miestnej školy a odvšadiaľ sa na ňu valia pokriky znevažujúce jej telo.
Vari je až taká škaredá? Prečo to tie deti robia? Nevedia, že ona sama to s ním nemá ľahké?
Že by sa ho najradšej zbavila, hodila do vody, utopila, alebo podpálila?
Cítila zvláštne pocity, keď sa jej dotýkal.
Nevedela, čo s nimi. Hnusili sa jej, ale poslúchla. Bála sa.
Nik nevedel o ich tajomstve, až doteraz.
Napriek tomu si pamätá aj okamihy, ktoré jej pri pohľade do zrkadla pripadajú ako príbehy z inej planéty a o inom dievčati. Ako zážitky, ktoré si akiste len vymyslela, veď nemohli byť jej. Komu by sa skutočne páčila? Čo to vlastne hovorí, na čo to myslí? Veď sa predsa len niekomu a nie je taká škaredá. Prečo ju tak veľmi trápilo, či sa niekto pri pohľade na ňu neovracia? Prečo ju vôbec jej výzor trápi, veď sama miluje najmä srdcom a oni, tí, čo jej city nezneužijú, taktiež najmä jej dušičku. Veď najradšej vzbudzovala strach z drsnosti, ktorú si obliekala na strednej, alebo zanikala v priesvitnosti. No dnes už nie!
Možno dúfala, že ak jej niekto ukáže, ako jej telo milovať, bude ho mať rada i ona.
Párkrát sa jej tento zázrak stal. Ako vtedy na dvore školy.
Bolo leto, mala oblečené jemné kárované šatočky, často šaty nenosila, toto boli snáď jediné, ktoré mala.
Ešte i dnes cíti teplo letných lúčov, ktoré presvitali cez konáre stromov a on - starší chlapec, ktorý dvakrát prepadol,
mal oko opuchnuté od hrátok so včelami. Hrali sa v družine s chlapcami, naháňali sa, to oni radi.
Vždy ju provokovali a chceli, aby sa na nich hnevala a bila sa.
Po istom čase ju to prešlo a naučila sa trpezlivosti a ignorovaniu ich zákerností.
V tento deň sa pretekali v kričaní. Dokázala kričať tak, že sa jej hlas ozýval po celej ulici.
Veď si to mala kde cvičiť, jej hlasový fond mal obrovské rozpätie, keď sa snažila v hneve prekričať opilecké reči svojho otca.
A v jednom okamihu, keď sa naklonila nad lavicu, vrchná časť jej šiat v maličkej škáričke odhalila dva malé kvietky v rozpuku. Sama si to nevšimla, podprsenku ešte nenosila, veď bola ešte malá, ale v jeho očiach - očiach chlapca s opuchnutým okom - videla podobný záblesk, ako v očiach toho, koho dotyky neznášala. Nazeral do jej výstrihu a pokyvkávajúc sa na ňu usmieval. Hneď ako si uvedomila, čo sa deje, s pocitom poníženia, vystrela svoj pás v strede a zaženúc sa rukou odišla. Čo si to dovolil? Ako sa mohol len tak pozerať? Och!!!
Pozerajúc do zrkadla na skrini si uvedomila, že na pohľad tohto staršieho chlapca nikdy nezabudla.
Cítila hnev, ale i vzrušenie z toho, že sa mu na nej niečo páčilo. Pripomínala si tento pocit pred zaspávaním
a s ním sa aj budila. Istú chvíľu. Vtedy.
Komentáre
:-((
snežka, presne si vystihla podstatné súvislosti...
Nechápem, prečo Lolita nazvala túto epizódu zázrakom
Párkrát sa jej tento zázrak stal. Ako vtedy na dvore školy."
Bol jej pocit z jeho pohľadu v konečnom dôsledku negatívny, či pozitívny?
:-(
dobrý večer,
Zelenárusalka, pohľad koho? toho chlapca? nedokázala ho prijať, ale v konečnom dôsledku jej bol príjemný, aj keď jej prvá reakcia bola odmietavá a prostestná (rovnaká ako pri tých druhých očiach), hnusil sa jej kvôli tomu, že jej niečo pripomínal, ale uvedomila si, že je v jeho pohľade aj niečo iné, ako poznala dovtedy.
snežka, bohužiaľ máš asi pravdu...
Nepoznám predchádzajúce časti, takže z toho, čo som čítala,
V Lolitinom prípade sa mi zdá, že nejde iba o nepríjemné dotyky, ktoré sa jej zhnusili, ale aj o znásilňovanie jej duše. A znásilnenie ľudskej duše je asi rovnako strašné, ak nie aj horšie, ako tela.