Jeden krátky okamih, ktorý prevrátil naruby celý Tvoj život.
Išli ste na bežky, autom.
Naproti vám rozjarená česká mlaď, cesta zrazu bola priúzka a Ty, Tvoje deti Peťo a Lucka a ten, ktorý stál pri Tebe
verne a pevne na vašej doterajšej ceste životom, Tvoj Miloš ste sa zrazu ocitli v tme.
On sa z nej už nevrátil.
Ostali ste sami, vy traja.
Dlho sa liečili rany, tie na tele, ešte dlhšie duša.
Prišla si znovu medzi nás, do školy, dlho potom.
Tvoja tvár bola poznamenaná jazvou, tvoj úsmev už nechodil tak často s Tebou ako predtým a Tvoje oči boli plné bôľu.
Raz si prišla ponúknuť nás čokoládou, aby si aspoň niekomu mohla spraviť radosť a vtedy som uvidel v Tvojich očiach tú hĺbku žiaľu a beznádeje, ktorá zmenila život, ten môj -- ak sa dá to predtým nazvať životom.
Odvtedy uplynuli skoro tri roky a ja Ťa rád vidím zasa usmiatu a vyrovnanú.
Hoci na tom nemám žiadnu zásluhu.
Len som chcel...
Ako to vlastne bolo?
Závan toho nádherného leta a viac ako rok, keď som žil Tebou...
Ostali len listy a maily, nechajme hovoriť niektoré z nich :-)
=============================================================
Včera som si povedal, že Ťa dnes musím potešiť štvorlístkom.
Tak som po pešej prechádzke z mesta cez Carefour (ouuu!) došiel k záhradkám nad Kopčekom.
Slnko praží, nikde ani živej duše, len osamelí študenti sa lenivo šinú na intrák.
Teda, to by bol v tom čert, aby som za nejakých päť minút aspoň jeden štvorlístok nenašiel.
To som si myslel. Ale skutočnosť bola iná. Išiel som pomaly po chodníku, čo ide po vŕšku smerom k Deepke
a zakášal pár metrov bokom, jastriac orlím zrakom po ďatelinkách.
Potvory, akoby sa sprisahali.
Ani jeden štvorlístok, čo ako som ich v nádeji prevracal a prezeral.
Tak som išiel hodnú chvíľu, slnko praží stále, lysina sa prehrieva, ale štvorlístka niet.
A horšie, nálady pod psa sa ma chytajú a výčitky ukrutánske, ako to, že takúto triviálnu vec nezvládam.
Čo všetko by som chcel pre Teba spraviť - nuž, všetko! Ako si môžem veriť,
keď ma jeden potmehúdsky štvorlístok dokáže vykoľajiť?
Ako-tak som sa ukľudnil, lebo podráždený a nekľudný človek nieže nenájde štvorlístok, ale aj tie trojlístky sa mu
akosi zlievajú pred očami. Deepka sa už nebezpečne blíži, rozoznávam pivo pijúcich, ale štvorlístka stále niet.
Ak ma niekto pozoroval, asi si myslel, že mi šibe, čo som sa stále kmitavo pohyboval okolo cesty a zohýnal sa
sem-tam preveriť si po stý raz, že to, čo sa zdalo ako vysnívaný štvorlístok je zas len tá obyčajná ďatelinka.
Nuž, nech si myslí kto chce, čo chce, ja chcem pre Teba štvorlístok!
Nemôžem to predsa vzdať len tak, pre pražiace slnko alebo pivárov!
Asi tak po polhodine, čuduj sa svete, to, čo držím v ruke je naozaj štvorlístok!
Malý, potvora a na jeho úpätí sa chcú ukázať na svet hádam ďalšie... Nevadí, jeden stačí.
Najkrajší štvorlístok v mojom živote, lebo je pre Teba.
Šťastný ako... beriem ho teda a trielim do školy, zastaviac sa cestou v bufete pre Tatranky, lebo čo ak zas nepôjdeš na obed?
Tak sa ten štvorlístok, zvädnutý už síce, pokrkvaný (hoci som sa mu snažil dohovoriť, aby sa vyrovnal),
nijako nie krásavec, ale len pre Teba a z lásky ocitol na Tvojom stole...
A ja som bol veľmi, veľmi šťastný celé to odpoludnie, keď som Ťa videl usmiatu.
Je pravda, že si mala nádhernú sukničku a perfektné nôžky i postavu, ako vždy.
Ale mala si aj dušu anjela - aspoň mne to bolo jasné.
Myslím, že viem, čím Ťa prekvapím zajtra...
Ale čokoľvek by som pre Teba urobil, nemôže to vyvážiť dar, ktorý si mi dala - vrátila si mi chuť k životu.
Zdá sa mi, akoby som desať i viac rokov iba vegetoval, niečo ako dlhý, dobrovoľný útlm bez opravdivého
záujmu o okolie aj o seba. Nemal som pre koho žiť, ver mi (čuduješ sa? - ale je to tak, bol som sám, stále sám).
Možno si niekto myslí, že aj tak som dosť „neposedný“, ale to bolo už len tak zo zvyku,
iskra, ktorá človeka osvetľuje zvnútra, vyhasla.
Za posledných pár dní som urobil viac, ako za celé roky predtým -- vďaka Tebe!
Ty si tú iskru vzkriesila z uhasínajúcich uhlíkov hlavne vtedy keď som uvidel zúfalstvo a beznádej v Tvojich očiach,
keď si nás vtedy v depke prišla ponúknuť čokoládou. Vtedy som si veľmi jasne uvedomil, aký si mi Ty blízky
a drahý človek a že Ti chcem pomáhať, ako len môžem, stále.
Aj dovtedy si mi bola veľmi sympatická, hlavne keď som Ťa počul hovoriť veci, ktoré mi boli vnútorne blízke.
Pamätáš sa, keď si prišla k nám, do školy, tak som Ti vravel, že neviem, aká si. To neviem ani teraz, hoci zasa viem o Tebe troška viac. Myslím, že keby som Ťa poznával neviem ako dlho, nikdy Ťa celkom nespoznám -- si ukrytá veľmi hlboko.
Viem len jedno -- že nie si krásny obal bez obsahu (prosím, prosím, neuraz sa, ja mám tiež rád pohľad na pekné kočky
-- ale len pohľad, ak krása je všetko, čo v nich je).
Viem, že si máme navzájom veľa čo dať a že si budeme mať stále čo povedať.
Nielen my - chcel by som byť blízky a užitočný aj Tvojim blízkym, Peťovi a Lucke.
Viem, že sa to nedá vynútiť ani urýchliť. Len čas, trpezlivosť, takt, citlivý prístup
a naše spoločné úsilie k tomu môžu dopomôcť.
Pýtam sa však sám seba, prečo by si mala chcieť ísť ďalej životom práve so mnou?
Je mnoho mladších, krajších, bohatších, šikovnejších..., ktorých by si mohla mať ako sa hovorí „na každý prst desať“.
Jediné, čo ma ospravedlňuje, že Ťa mám rád tak, ako som nikoho v živote nemal a že to nie je „mladícke poblúznenie“,
ale hlboké presvedčenie, že sme si veľmi blízki a môžeme jeden pre druhého spraviť veľa dobrého.
Určite sa spolu nudiť nebudeme.
Si veľmi inteligentná kočka a hádať sa nebudeme nikdy.
Vždy sa dá porozumieť a dohodnúť tak, aby sme nespôsobili jeden druhému bôľ.
Môžem Ti sľúbiť, (a moje slovo nie je slovo starého muža :-) že budem k Tebe vždy veľmi nežný.
Odpusť tiež, že vôbec neuvažujem o tom, že by si ďalej chcela dlho ostávať sama. Naozaj, nie je dobre človeku samotnému...
Neviem, ako sa na nás díva Tvoj milovaný zhora, ale keď tam budem aj ja, jednoznačne by som si želal,
aby si nesmútila a bola šťastná, aby si mala mať koho rada a aby Ťa mal mať kto rád.
Nikto nevie, koľko má času na tomto svete. Ja len viem, že radšej by som prežil pár krásnych dní? mesiacov? rokov?
blízko Teba, aby som Ti mohol pomáhať byť stále tou usmiatou Luckou, ako by som mal
vegetiť ešte desaťročia nikomu nepotrebný a bez lásky.
Je pravda, že ak odídem skôr, spôsobím Ti bôľ.
Ale mať rád Ťa neprestanem a budem Ti pomáhať aj naďalej.
Mala to byť poviedka o štvorlístku a je to vyznanie lásky.
Ale to spolu súvisí, však? Viem, že budem mať odvahu Ti ho niekedy po minimovke prečítať, alebo aspoň poslať :-)
Máš moje srdce na dlani...
Teším sa na ďalšie rozhovory s Tebou.
Toto bol vlastne monológ, a dialóg môže začať hneď, ako budeš chcieť.
Je veľa, veľa, čo si treba úprimne povedať, aby medzi nami nebol ani tieň nedorozumenia či pochybností.
Poznávať Ťa, porozumieť Ti a vedieť Ti robiť radosť je pre mňa dôležitejšie ako čokoľvek iné.
Dobrú noc, milovaná, nech Ťa láska sprevádza aj v spánku.
(je okolo pol jedenástej...)
Komentáre
Krásne vyznanie :-)
blízko Teba... ako by som mal
vegetiť ešte desaťročia nikomu nepotrebný a bez lásky."
Čo k tomu dodať? :-))
cely list je krasny...
rusalka, že čo k tomu krásnemu vyznaniu dodať?
najprimeranejším „trestom“ za takú lásku je doživotie... ;)
Hogo :-)
hogo