Od rána som akási nepokojná.
Už tretí deň bojujem s chrípkou a miesto plánovaného predĺženého víkendu na horách ležím v posteli.
Zničená teplotou, ktorá nie a nie ustúpiť. A navyše ako nejaká pubertiačka sledujem odkedy som sa zobudila displej mobilu
a pozerám, či neprišla SMS od Alexa.
Chcem, aby prišla, hoci som ho pri rozchode poprosila, aby už nijakú neposielal.
Ale poslal. Pred rokom. Presne v deň nášho prvého výročia.
A ja som sa jej vtedy veľmi potešila, hoci som mu na ňu neodpovedala.
Vlastne som ju vtedy čakala presne tak, ako ju čakám teraz.
Pohladila moje ego a oživila príjemné spomienky.
Veľmi príjemné spomienky na všetko, čo som s Alexom prežila.
Dnes to sú presne dva roky, čo som Alexa videla posledný krát.
A vlastne aj po prvý krát.
Láska na jednu noc, ako to nazval.
Alex.
Jeden z tých zaujímavejších mužov, ktorí vstúpili v posledných rokoch do môjho života.
Hoci len na krátko. Všetko, čo som s ním prežila, bolo mimoriadne príjemné a ja rada spomínam.
Prehrabávam sa v tých okamihoch a občas ľutujem, že ich nebolo viac. Ale pravidlá som stanovila ja. Nie Alex.
A nechcela som ich už meniť. Netušila som, že to môže byť až také silné.
A že môžem počas jednej noci pocítiť až takú blízkosť.
Spoznali sme sa asi dva roky pred tým, ako sme sa stretli.
Vo virtuáli.
Hľadala som partnera na večerné partičky šachu. Hrávala som ich s viacerými spoluhráčmi, ale časom zostal len on.
Hra s ním bola mimoriadne zaujímavá, hoci vôbec nie jednoduchá, a aj tie reči pomimo mi pripadali čímsi iné.
Hrávali sme šach skoro rok, kým sme si našli aj iný virtuálny priestor.
A potom sme sa skoro denne večer rozprávali. O svojich životoch. Prehrách i víťazstvách.
A často sme sa spolu smiali na trapasoch, ktoré sme zažívali vo svojej každodennosti.
Sama už žijem dlho.
Vlastne som celkom sama začala žiť práve v tom období, ako som sa zoznámila s Alexom.
Mladšia dcéra sa vtedy odsťahovala k priateľovi a mne zrazu ostala kopa voľného času, ktorá bola určená len pre mňa samú.
Nikdy pred tým som si neuvedomovala, že to bude pre môj život až taká veľká zmena.
Že mi zrazu začne prekážať to neprerušované večerné ticho.
A že to vôbec nebude len o relaxe a hlbokom nádychu po rokoch starostí tak,
ako som si to dovtedy predstavovala.
Odrazu som pocítila, že tá dlho očakávaná samota nie je až taká výhra.
To, že som nemala stáleho partnera, mi pred tým, v tom každodennom zhone a povinnostiach s deťmi, neprekážalo.
Z času na čas som prežila krátky, či dlhší románik a šla som ďalej. Nič z toho nestálo za to, aby to trvalo dlhšie.
Keď som ostala skutočne sama, uvedomila som si, že bez pocitu blízkosti dlho nevydržím.
Nechcela som však partnera za každú cenu.
Navyše nájsť niekoho v mojom veku už nie je zďaleka také jednoduché, aké to bolo ešte pred pár rokmi.
Zrelá štyridsiatnička nemá u mužov svojho veku priveľkú šancu.
Tí hľadajú skôr nežné a prítulné mačiatka.
Alebo niečo, čo im ja poskytnúť nedokážem.
Starostlivú a milujúcu opatrovateľku.
Byť opatrovateľkou sa mi však nechce.
A Alex svoju opatrovateľku mal.
Komentáre
.
Sygon
A od toho sa odvíjalo celé konanie hrdinky (tentoraz ostala bez mena).