Vošla do úzkej pasáže domu. Vybehla na pavlač.
Ani v jednom z okien domu sa nesvietilo. Dvere praxe boli zamknuté. Obliala ju horúčava.
Zbehla naspäť na námestie a pretláčala sa späť na druhú stranu ulice, mieriac rovno k starožitníkovi.
Brána jeho domu bola zamknutá.
Cez spodné okno otočené do ulice videla, že vzadu sa svieti.
Zabúchala na mohutné dvere.
Otvoriť jej prišiel starožitník.
„Prepáč, že vyrušujem, ale nemôžem nájsť muža. Nevieš, kde by mohol byť? Vravel, že si ide merať tlak. Predtým to nikdy nehovoril,“ vystrašene zo seba vysypala doktorova žena a stŕpnuto čakala, čo jej odpovie. Ten sa len usmial a pomaly otváral ťažké dvere.
„Tu je, tu, neboj sa. Veď poď ďalej. Trochu oslavujeme. Moja žena má dnes narodeniny.“
Vošla do prítmia podchodu domu. Ostala zarazená.
Ako jej mohlo nenapadnúť, že starého kocúra nové triky nenaučíš?
Že jej muž nebude nikde inde, iba tu - v starožitníctve?
Ako v mrákotách kráčala za starožitníkom, ktorý ju viedol dozadu, do mosadzným lustrom vysvietenej miestnosti, plnej ligotavých vojačikov na policiach a nádhernou starožitnou porcelánovou misou, rodinným pokladom, vystavenou v rohu. Pri veľkom čiernom stole s krčahmi vína sa na seba usmievali hostia, starožitníkova žena s akordeónom na pleciach a - aj jej muž.
„Posaďte sa, pani doktorova, čo vám nalejem?“ otočil sa k nej s úsmevom statný prešedivený päťdesiatnik a ona v ňom spoznala hlas z telefónu. Predstavil sa, pobozkajúc jej ruku.
„No, viete, muža nemožno zamknúť ako v klietke,“ stále sa usmieval a nalieval jej z červeného,
„my tu dnes máme literárny večer a trochu oslavujeme.“
Meravým pohľadom prešla po tvárach prítomných.
Na protiľahlej strane stola - hneď vedľa svojho muža - uvidela sedieť ich staviteľa.
Vedľa neho sedeli učiteľ, majster odborného výcviku a na rohu - hodinár, známy po okolí svojimi obrazmi.
Debatovali o knižke, ktorú sa starožitník chystal pokrstiť na budúci mesiac a svojim hosťom z nej práve čítal úryvok.
Ona ich vyrušila.
Keď sa usadila, starožitník pokračoval v čítaní.
Keď dokončil, po krátkej odmlke nasledoval potlesk a slová chvály.
„Bravó, pán spisovateľ!“
Doktorova žena, ešte stále ako vo sne, teraz však ochromená vínom, ktoré na dúšok vypila, sa postavila
a šokujúc všetkých okolo stola povedala:
„A teraz, ak dovolíte, by som vám mohla aj ja niečo predniesť zo svojej tvorby.“
Všetci stíchli.
„Nech sa páči, povedz,“ posmeľoval ju starožitník.
Doktorova žena sa zhlboka nadýchla a do ticha starého domu zaznelo jej - najskôr tichšie, potom hlasnejšie,
pomalé a nakoniec výrazné - memento:
V hlave mám oheň, no myseľ z ľadu
na viečkach okovy, no prsty od hladu -
bažia - po nežnosti, teple - nie pekle!
z toho kameňa, čo žeraví sa, keď ja zhášam
z toho Goliáša!
Ale čo, keď je jak vrtký had?
čo myšlienky lad
mi rozpriada?
až neviem, kde je jav, kde podstata?
opíjať ma chceš ako púštny mam
strať sa, fatamorgána! odhaľ sa, klam!
Doktorova žena ostala nehybne stáť.
Ešte nikdy nikomu nerecitovala svoju báseň. Ani nevie, ako si v tejto chvíli na ňu spomenula.
Obchodíkom zaznel potlesk.
„Ó, bravó! Ďalší skrytý talent!“
„Valér, kde si ju doteraz skrýval?“ zakričal ktosi.
Niečo po polnoci sa rozišli.
Doktor Sičák so ženou kráčali vedľa seba neutíchajúcim námestím.
Zábava bola stále v plnom prúde. Na pódiu práve hrala akási mládežnícka roková kapela.
Prešli okolo šiatrov s vínom, pivom a pečenou klobásou. Žena povedala:
„Pozri, nekúpime si klobásu?“
Doktor sa zahľadel zmúteným pohľadom na stoly plné jarmočných hostí a unavene povedal:
„Poďme domov, pozerať sa na tú psychiatriu už skutočne nevládzem.“
Žena sklamane pristala a mlčky sa pobrali okolo blikajúcich kolotočov ku kaplnke a potom hore ulicou.
Komentáre
Po dočítaní príbehu
Valér jej ani na chvíľu nedopraje spoločný únik s dennodenného stereotypu.
Všimol si vôbec slová básne, ktoré jeho žena recitovala?
"V hlave mám oheň, no myseľ z ľadu"... celá atmosféra ich vzťahu je akoby z ľadu... a on jej nedovolí ľad roztopiť.
Ani na chvíľočku... (hoci aj tým "banálnym" pristavením sa pri šiatri s klobásami a pivom).
:(