Doktor zakašľal a opäť zavolal smerom k prázdnemu poschodiu:
„Ferko!“
„Prosím, tatko!“ ozvalo sa z vyššieho poschodia.
„Kúpil som babke mobil, poď nastaviť zvonenie!“
„A to musím práve teraz? Tatko, neskôr!“ na celý dom zaprosíkal melodický chlapčenský hlas.
„Doobre, nemusíš, nič nemusíš! Nič nerob a nemáš žiaden problém! Len, keď potom dostaneš esemesku, že dedíš milióny, to sa nečuduj, že vypadneš z hry!“
Doktorova žena v duchu zagúľala očami, ale napokon nimi ani nemrkla.
„No dobre, a ako to mám nastaviť?!“ ozývalo sa z toho istého miesta spod strechy. „Veľmi hlasno?!“
„Tak, zas tak hlasno ako obranný granát ruskej výroby nemusíš, ale dosť hlasno, aby počula,“ povedal doktor už miernejšie.
Slnečné lúče, presvetľujúce schodisko cez číre okenné sklo, vytvárali na jeho modrom župane sériu pásikavých tieňov schodového zábradlia a ešte viac spriehľadňovali jeho prenikavé, hybké svetlé oči na bledej tvári a nútili ho, aby ich prižmúril. Otočil sa a šiel späť do obývačky.
Kráčajúc si akoby pre seba hovoril:
„Každý by chcel mať všetko, a ty otec plať. Len keď mne dačo treba, nemá kto. Si myslia, že im niekto niečo dá zadarmo. Ani hovno. Skúsil by som otcovi nebožtíkovi povedať, že nie.“
Potom sa obrátil na ženu:
„A ty si už konečne zaplať upratovačku.“
Žena sa tvárila, že nepočuje a ďalej triedila prádlo.
Za sklom plastových balkónových dverí nečujne mňaukala mačka. Široko rozťahovala ružovú papuľku. Doktorov zamračený pohľad v tej chvíli rozjasnene ožil a vpadnuté líca pod výraznými lícnymi kosťami sa predĺžili k našpúleným ústam:
„No čo chceš, moja, ešte čo? Však som ti dal mlieko i syr, i šmalčiku si dnes dostala, i som ťa dnu pustil. Si sa tu špacírovala. Ty si ale vybitá,“ otvoril balkónové dvere, čupol si k mačke a s pôžitkom si ju vzal k sebe.
„A kde máš kocúra, há?“ obtieral si nos o jej ucho.
Mica sa vydriapala po doktorovom froté župane na jeho plece a prekĺzla na pohovku. Posadila sa naprostred tehlovočerveného gaučíka, obtočiac si chvost okolo zadnej labky a čakala na pokračovanie.
Do obývačky vošla doktorova žena, opásaná zásterou.
„Ty si ju vpustil dnu? A čia vlastne je? Ideš! Dnu nemôžeš, mica!“ vyháňala mačku utierkou ako dotieravé muchy.
Doktor Sičák vstal z pohovky a pobral sa hore schodmi, pomaly našľapujúc pravidelným krokom dlhými chudými nohami, po novotou sa lesknúcich drevených schodoch. Po chvíli sa vrátil prezlečený a už rezkejšie zamieril k vchodovým dverám.
„Idem si zmerať tlak. Pozerať sa na tú psychiatriu už nevládzem,“ zašomral žene, ledva ho počula.
Žena mlčky odsúhlasila, navyknutá na mužove ponosovanie, odchody i večerné vysedávanie u starožitníka, a pokojne pokračovala v triedení nových čísel časopisov a kadejakých letákov od tých starších, čo jej už zavadzali naskladané v kope na mikrovlnnej rúre.
O meraní tlaku však dnes počula po prvýkrát.
Komentáre
.
psychárňa tote rodiny :D
tak sa ti zdá, sygon?
.
ta ňe, sygon?
:-)
A predstavujem si ako sa asi gúľa v duchu očami :-)
Kamélia - a poznáš nejakého extravagantného génia, ktorý by rád pobehoval po dome s prachovkou alebo vysávačom ?
A to zdôvodnenie pána doktora, prečo musí zmiznúť z domu a nepomáhať ...
Jasné, priam by si ohrozil život :)
Vieš, ja si myslím, že mužov, ktorí oduševnene a celí bez seba pomáhajú svojim ženám s monotónnymi domácimi prácami je ako šafranu :)
Úkaz zriedkavejší ako UFO :)
Tvoj dar rozprávania sa zlepšuje od poviedky k poviedke.
Živo si to všetko viem predstaviť :)
Monami, tvoje slová sú na mikrometre presné
a aby som nezabudla - ďakujem za pochvalu :)
Rusalka,