Kristína už hodnú chvíľu žehlila. Ako len nenávidela tieto monotónne stereotypné pohyby.
Mlčky v tichu nedeľného rána premýšľala nad všetkým, čo sa stalo v posledné týždne. Nerozumela tomu. Ani trocha. Ale čím viac si všetko premietala, uvedomovala si súvislosti, ktoré by jej ešte pred nedávnom neboli ani napadli. Bola z toho všetkého unavená. A hlavne veľmi sklamaná.
Deti ešte spali.
Aspoň im nemusí odpovedať na otázky prečo sa tak málo usmieva a prečo už u nich nebýva Oliver.
Sú to tri týždne, odkedy odišiel. Alebo lepšie povedané, odkedy sa sem nevrátil. A ona sa už pomaly zmierila s tým, že bude jej život vyzerať zas trocha inak. Inak ako si ho plánovala spolu s Oliverom. A inak ako vyzeral pred tým, než ho spoznala. Vnímala všetko ako svoju veľkú prehru.
Najviac zo všetkého ju boleli zistenia posledných dní. Na tie sa jej teraz nechcelo myslieť. Zbytočne by si ešte viac pokazila dnešný deň a bola by plná zlosti. Zlosti na neho, ale hlavne na seba.
Neustále sa pýta samej seba, či bola skutočne slepá, keď nedokázala odhadnúť človeka, ktorého si k sebe pripustila tak blízko. Najradšej by samej sebe vynadala za to, že sa vždy správa ako nejaký samaritán, ktorý musí za každú cenu pomáhať iným, a ktorý chce vziať na svoje plecia všetky bolesti v okolí. A hlavne si nedokáže odpustiť, že aspoň občas nemyslí viac na seba. Ako rada by bola občas sebcom.
Vzdychla si sama pre seba: „Mať tak v sebe aspoň kúsok ženskej rafinovanosti a vypočítavosti.“
Rezignovala pred hľadaním odpovedí na tieto otázky. Nevie si na ne odpovedať. A navyše vie, že je škoda plakať nad rozliatym mliekom. Nič už nedokáže vziať späť. Nič sa už nedá zmeniť na tom, ako skončil jej vzťah s Oliverom. A v podstate je rada, že to skončilo tak náhle. Keď ich ešte nespája viac spoločných spomienok. Predsa len ich vzťah trval prikrátko.
Vedela dobre, že si za to, ako vyzerá jej život, môže z veľkej časti sama. Tak ako aj teraz. Veľmi ľahko a rýchlo porušila svoju zásadu, nenasťahovať si k sebe žiadneho chlapa. Nikdy a za žiadnych okolností.
Ale ako sa hovorí: „Človek mieni a pánboh mení.“ Kristína si dobre uvedomovala, prečo zmenila svoje dlhoročné rozhodnutie. Áno, okolnosti, za ktorých k sebe Olivera pozvala, boli mimoriadne. To pozvanie sa nedalo odkladať. A ona bola vtedy presvedčená, že koná správne.
Spoznali sa zhruba pred rokom. V lete. Vo virtuálnom priestore. Kristína v tom čase nehľadala partnera pre vzťah, bolo to skôr o tom, porozprávať sa s niekým, keď zaspia deti. Občas niekomu porozprávať o svojich snoch, o práci, o deťoch.
Deti. Ešte im pár rokov chýba, kým budú dospelé a sebestačné. Nerada ich nechávala doma samé. A tak už roky nechodila von medzi ľudí. Aspoň nie po večeroch.
Oliver nebol síce ničím výnimočný, ale bol vytrvalý a tak nakoniec dosiahol to, že s ním Kristína komunikovala skoro každý večer. Písal jej o sebe, o svojej matke, s ktorou žil, o práci. Až teraz si uvedomila, že to bol vlastne on, kto rozprával. A ona bola skôr poslucháčkou.
Tak ako v reálnom živote.
Pracovala ako účtovníčka v malej firme, v malom kolektíve, kde bola vždy tou, čo vypočuje druhých. Nedokázala a ani nechcela rozprávať o svojom súkromí. O svojom živote. Nenechávala doň ľudí pričasto vstupovať. Len tých najbližších.
Komentáre
:-)
Snežka,
Ale nechcem predbiehať.
Ešte k tým zásadám. Často nás okolnosti prinútia ich porušiť. Asi nie sú definitívnymi hranicami nášho konania.
Snežka, tento príbeh je pre blogzin inšpiratívny
Zásady?
Yettinka, áno, človek musí znášať dôsledky
Možno keby bola Kristína myslela viac na seba, na to, čo bude pre ňu tento vzťah znamenať, čím ju obohatí, možno by dospela k rozhodnutiu zásadu neporušiť.
Lenže človek často porušuje svoje zásady nepremyslene, impulzívne. A potom, ako píšeš, znáša dôsledky.
:-)(
joj! a meno Oliver sa mi tak páči
no môže to byť aj oveľa krajšie ;)
Dionea, ani nevieš ako si sa trafila
Yettinka, kiež by bolo pravdou,
heh virtuál :)
Kiti,
A určite sa v ňom dajú nájsť aj dobrí priatelia...
tu sa mi chce polozit par otazok
Kordélia,
V kútiku duše Kristína verila, že s Oliverom začne šťastnejšiu etapu svojho života. Oliver sa Kristíne videl veľmi nežný, spoľahlivý. A ona také niečo postrádala. Vedela si v čase, keď ho k sebe zavolala predstaviť, že s ním strávi zvyšok svojho života ak k nim bude osud priaznivo naklonený a on sa vylieči.
A dopriať si to všetko o čom píšeš asi Kristína dobre nedokáže. Nedokáže si načrieť do bezstarostnosti. Hoci by rada naplnila svoje túžby. Možno len nevie ako nato.
A myslím, že sa ani neľutuje. Že sa skôr hnevá sama na seba. Na svoju neschopnosť predvídať, brať si zo života viac, rozprávať o sebe a presadiť sa v partnerskom vzťahu.
mila sooshn,