"Niekedy mi chýbaš.
Nie ako nábytok. Nie ako rodič. Ani ako kamarát.
Nie prozaicky. Hej, prozaicky, píšu ľudia o tom pocite.
Ale ja tak písať neviem. Možno je to tým, že alebo cítim, alebo necítim."
Čítala vlastné slová v maile. Bolo 2:34. Zmazala to.
"Chýbaš mi, pretože mi chýbaš." Napísala.
Bolo 2:35. Potom 2:40. Boli tri.
Dívala sa na mail. Jedná veta.
Asi je to pre iných, usúdila. Uzavrela tisíc nezvečnených pocitov. Dívala sa na tú vetu a upíjala si z čaju. Dumala ako to robili tí všetci umelci, čo vtesnali emócie do skladieb a básní a románov. Vedela o čom písali, počula to v hudbe, aj náhodne to zbadala v básňach , dokonca aj v románoch sa dala oná pointa nájsť, len nevedela odkiaľ vziať toľko slov na popísanie toho istého.
Láska nebola ani kvet, ani búrka, ani ... ani žiadne slovo z jej slovníka. Žiadna metafora.
To čo cítila bolo teraz a na nič sa to nepodobalo. Keby sa podobalo, mala by to. Chcelo by to, nie ono.
Vstala, romantický e-mail s jedným riadkom a hodinou tvorbou zmazala. Nepocítila žiaden náznak ľútosti za zničeným "dielom".
Len ľahkosť z oprostenia slov, do ktorých sa nezmestila.
Zdvihla telefón. Zdvihol to.
- Zlatko, čo o tomto čase...
- Chýbaš mi. - odpovedala,
Tak ako spal a ležal, tak sa prebral. Z prostých príčin, ona emócie neformulovala. Ako keby jej chýbali všetky ingrediencie akéhokoľvek slovného zhmotnenia zblíženia. Snáď slovná zásoba. Nevedel.
- Chýbaš mi a mne sa tak nechce žiť, čakám stále kedy prídeš. - pokračovala.
- Sú tri ráno...-
- Na tom nezáleží. Na mojom pocite záleží, - počul ako to vraví jemnejšie.
- Potrebujem ťa mať pri sebe častejšie, - pokračovala..
- Vieš, že musím byť... - chcel povedať.
- Nemusíš. Môžme byť spolu alebo nebudeme spolu. -
Bolo to prosté, keď to vravela.
Sadol si. Digitálne hodiny lenivo preznačili 3:14 na 3:15.
- Nemôžme to rozobrať na káve? - bránil sa čoraz menej rozospalo, ale i tak, len tak, lebo to bolo osobnejšie.
- Nie. Z kávy bude sex, sex je fajn, ale keď som sama nie je mi tak fajn. -
- Dobre. - Sadol si definitívne a zapol rozospatý mozog, - čo odo mňa očakávaš?-
- Očakávam nápad. Žijeme každý v inom meste, štáte, ale ...
- Prebereme to osobne. - zahlásil radikálne, čiastočne otrávený predstavou, že má riešiť medzištátne veci telefónom.
- Neprebereme. - trvala na svojom.
- Čo si pila - pýtal sa akoby všetky potreby pramenili z alkoholu.
- Nič. Len mi chýbaš. Viac ako mi nechýbaš - tak prosté, čo na tom nechápal...
- Mne tiež chýbaš, ale žijeme tak ďalek ...-
Zložila telefón.
Nie nežijeme, povedala pre seba.
Prešla na balkón. Mesto blikalo. Nemala okuliare. Vlnilo sa v nádychoch vetra a diaľky.
Nadýchla sa.
Rozhodnutia, ktoré trhajú srdce neprichádzajú sami od seba.
Nikdy sa tak nedejú.
Nič nenavrhol za celý čas. Žiaden posun.
Sexuálne napätie áno, násobný orgazmus áno, hravosť áno ...vôňa áno...
Oprela sa, mala pocit, že spadne .
Ale to nestačí.
A preto to skončí.
Spravila rozhodnutie bez neho.
Lebo nebolo na čo čakať.
Lebo jej viac chýbal ako nechýbal.
Lebo ho nechcela napoly.
Lebo ho chcela stále.
A tam, "stále", nebol.
Ale niekto bude, to vedela. Možno menej vzrušujúcejší... možno horší...iný, silila sa do úpravy prídavného mena. Hlavne si stáť za svojím rozhodnutím.. ako ktosi povedal.
Zahasila cigaretu a vzťah. Nasilu.
|
Komentáre
Tiez si
hm
hmm ,
veľmi sa mi páčil celý príbeh.... toto sa mi chápalo nejak príliš ľahko..
citim akusi spokojnost, ze si prebrala tuto stafetu.
Obdivuhodné,
Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.
Budem trpezlivo sledovať....
jajaj
dia
zara
cokomilka
vasilisa26
Ujo zdraví Salwyne ;)
teta zdravi uja :)
...
http://server14.kproxy.com/servlet/redirect.srv