Už prvé dni po rozvode sa Emma kúsok po kúsku pokúšala o návrat k sebe samej.
Bolo to také zvláštne, načierať opäť do vecí, ktoré mala pred tým tak rada, a ktoré sa pre ňu medzitým stali cudzie. Zatiaľ sa všetkého dotýkala len zľahka. Púšťala si potichu hudbu, ktorú celý život tak milovala, ktorá sa však v tejto rodine nepočúvala, a preto ju nemohla počúvať ani ona sama. Brala do rúk svoje obľúbené knihy, cez víkendy začala chodiť opäť do hôr. Zatiaľ nie na dlho. Vždy len na pár hodín. Patrik mal ešte stále tendenciu vyzvedať, kde bola a s kým, a jej sa nechcelo nič vysvetľovať. Teraz už nie.
Všetko to šlo veľmi pomaly.
Akoby nanovo spoznávala svoj vlastný život.
Najviac zo všetkého si vychutnávala večery s deťmi.
Večery bez strachu, počas ktorých sa začínala opäť čoraz viac nahlas smiať.
Vôbec jej nevadilo, že spávala v Samkovej izbe na karimatke.
Bola tam šťastná.
Po troch týždňoch začal Patrik dávať najavo svoju nespokojnosť s tým, že sa Emma s deťmi ešte neodsťahovala.
Hoci sa stretali v tomto veľkom dome len zriedka a hoci boli dohodnutí, že Emma s deťmi môžu bývať v dome aj rok,
ak sa im nepodarí nájsť rýchlejšie nové bývanie, každý deň jej kládol otázku, kedy už odídu z jeho domu.
Emma nechcela provizórium.
Chcela sa s deťmi nasťahovať niekam, kde by sa im páčilo a kde by sa cítili dobre.
Navyše možnosť zostať v dome bola jej jediná podmienka, keď na Patrika prepisovala celý ich spoločný majetok.
Patrik sa asi nedokázal pozerať na jej šťastie, nedokázal ho pochopiť. Veď všetko stratila.
Emma vtedy sama cítila, že je svojim šťastím prežiarená.
A Patrik začal byť opäť zlý.
Neútočil na ňu priamo.
Začal si vodiť do domu na víkendy priateľky.
Myslel, že bude Emma žiarliť, že to nevydrží a odíde.
Lenže ona už vtedy nemala kam odísť.
Pozrela na oblohu.
Mračná sa už popretŕhali a začínalo cez ne presvitať slnko.
Dala si dole šaty, sadla si na kameň tak, aby jej vlny omývali nohy a začala si spomínať na posledné ráno,
ktoré prežila v tom dome.
Ako vždy vstala vtedy ešte za tmy.
Chystala deťom raňajky a desiate - ešte stále i Patrikovým.
Keď do kuchyne vstúpil Patrik, pozdravila ho.
Bolo to celkom obyčajné, každodenné ráno.
On miesto pozdravu vyslovil vetu, ktorú vtedy vôbec nečakala.
„Zabijem ťa,“ povedal s kamennou tvárou, pristúpil k nej a začal ju škrtiť.
Bola taká prekvapená, že sa nedokázala vôbec brániť.
Odrazu len pocítila ako stráca vedomie.
Vtedy si uvedomila, že už jej zostáva len chvíľočka a tak z plnej sily zakričala o pomoc.
Mala pocit, že o tú pomoc ledva zašepkala.
Až neskôr jej Adam prezradil, aký hrozný bol jej výkrik.
Zbehol do kuchyne s golfovou palicou v ruke.
Ostatní stále spali.
A Emma mu v šoku nebola schopná nič vysvetliť.
Len si vzala kľúče od auta, povedala mu, aby sa so Samkom najedli, že tam na nich počká.
Tiekli jej slzy, celá sa triasla, chcelo sa jej zvracať.
V hlave mala zmätok, no vedela jediné.
Do toho domu sa už nikdy v živote nevráti.
Až po ceste povedala Adamovi, čo sa vlastne stalo.
Chcel sa vrátiť a ublížiť Patrikovi, no Emma ho upokojila.
Mala strach, že si Adam v afekte pokazí svoj život.
A to nechcela.
Snažila sa upokojiť i samú seba. No stále bola roztrasená.
Sedela tam v domácom oblečení, bez kabelky, v papučiach.
Adam ju odviezol k priateľke. Psychiatričke.
Požičala jej šaty do práce a dala jej hneď prvú dávku liekov, ktoré Emma užívala ešte niekoľko mesiacov.
Bola celkom na dne.
Ešte v ten večer nasťahovala na čas k Danielovým rodičom. Tí ju mali stále radi.
A stále ju považovali za súčasť ich rodiny.
Dlho nemohla v noci spávať.
Strhávala sa zo sna a zobúdzala sa celá spotená.
V ten deň sa však začala celkom nová etapa jej života.
Patrika už nikdy viac nestretla.
Celkom zatvorila dvere spomienkam na život s ním.
Až teraz ich znova otvorila, aby sa oslobodila úplne.
Pomaly skĺzla zo skaly do vody a začala plávať. Vychutnávala si dotyky vody na svojom tele.
Ponárala sa do nej celá a cítila, že je už dostatočne silná aby mohla žiť aj so svojou minulosťou.
Aby sa napriek nej mohla opäť smiať a byť šťastná.
Komentáre
Sooshn, vždy, keď si čítam príbeh Emy, cítim také zvláštne mrazenie
Takéto kapitoly života je naozaj najlepšie uzavrieť, zapečatiť a nikdy viac neotvoriť. Ak chce byť človek šťastný, tak to musí urobiť. Mňa by spomienky na niečo takéto strašne ťažili. Ja proste musím definitívne zabudnút a človek ako Patrik by sa už nikdy nemohol objaviť ani v mojej blízkosti ani v mojich spomienkach. Urobila by som všetko pre to, aby som bola na míle od neho vzdialená a aj keby som ho náhodou stretla, jednoducho by pre mňa neexistoval.
hmm, tak to si Emma užila vo svojom živote veľa veľmi veľa zlého,
:(
Verim, ze dnes ma Emma pri sebe okrem svojich uzasnych synov aj toho spravneho chlapa do casu i necasu a ak nahodou nie, tak uz je urcite na ceste, niekde velmi, velmi blizko...
Rozprávkarka
Teraz už bez strachu a nočných mor.
Z-a-r-a
A snáď rozpozná, keď ju bude práve ono klopať na dvere.A otvorí ich. Niekedy je ťažké šťastie spoznať.
Hanka
A ten "správny chlap" možno už ani nie je natoľko dôležitý.