Už niekoľko dní pociťovala Emma úzkosť.
Každú noc sa jej zdalo, že si v spánku na jej prsia sadla mora a ten pocit jej nedovolil poriadne sa nadýchnuť.
Budila sa celkom spotená. Nevyspatá a unavená.
Celé tie dni jej telo prenikala nepríjemná triaška, akoby na ňu liezla nejaká choroba.
A dnes to bolo najhoršie.
Od rána mala taký divný pocit.
Chcelo sa jej zvracať, hoci skoro nič nejedla.
Žalúdok mala celkom stiahnutý.
Bolo pre ňu také ťažké vracať sa k spomienkam na život s Patrikom.
Najradšej by ich všetky niekde hlboko pochovala. Navždy. Aby sa k nim už nikdy nemusela vracať.
Vedela však, že to nie je možné. Že by ju jedného dňa opäť strašili.
Tak či tak návrat k tým ťaživým spomienkam odkladala veľmi dlho.
Už niekoľko dní robila všetko možné, len aby nemusela začať písať. Hoci jej bolo jasné, že kým sa cez svoje nočné mory neprehryzie, nepokojný spánok ani ten nepríjemný pocit v žalúdku neprestanú.
Keď sa už raz do nich zahryzla, musí pokračovať
Viac ako dva týždne, deň čo deň, od rána do večera, reštaurovala zničený obraz. Deravú olejomaľbu s námetom Vanitas.
Snažila sa čo najviac skrátiť čas nepokojných nocí. Sama bola prekvapená, koľko má zrazu síl na prácu.
S reštaurovaním obrazu začala v deň, keď otvorila svoje spomienky na život s Patrikom.
Vtedy však vkročila len na samý začiatok týchto spomienok.
Teraz dúfala, že sa s nimi vyrovná skôr, ako dokončí prácu na tomto obraze.
Stihla už spevniť jeho uvoľnené časti, vyčisť ho a dnes roztrhaný obraz nažehlila na nové plátno.
Už zajtra ho napne na podrám a začne robiť tú zaujímavejšiu časť práce.
Najskôr ho troška dočistí a potom mu začne prinavracať stratenú krásu.
Plátno teraz ležalo pred ňou na stole.
Lebka, presýpacie hodiny, šperky, kytica schnúcich kvetín a zrkadlo, v ktorom sa pohľad na každý jeden predmet znásoboval. Znásoboval pocit pominuteľnosti všetkého, čo patrí k pozemskému životu i život sám.
Emma sa oprela o lakte.
Pozerala na majstrovsky namaľované zrnká piesku, ktoré sa sypali z presýpacích hodín.
Zrnká, čas, ktorý sa už nedá vziať späť.
Ani o jednu sekundu..
A Emma by tak rada zmazala všetky tie roky prežité s Patrikom a prežila ich znova.
Celkom inak.
Stále pozerala na obraz a v spomienkach sa vracala opäť na začiatok ich manželstva.
Na obdobie, v ktorom spoznávala pravú Patrikovu tvár.
Na opakovanie jeho hrubostí, ktoré sa stali jeho pravidelným rituálom, hoci sa tváril šťastne a spokojne.
Na zhoršujúci sa vzťah s jeho staršími dcérami.
Zlomový bol deň, v ktorom staršia Patrikova dcéra Monika maturovala.
Emma sa jej snažila pred maturitami pomôcť.
Vypracovala niektoré otázky, pomáhala jej s projektom a na krátko vtedy získala pocit, že ich táto pomoc zbližuje.
Chcela si ju získať. Nakloniť. Dobre vedela, že ju Monika nemá rada. Že sa k nej nikdy nebude správať celkom priateľsky.
Emme by však vtedy bolo stačilo, keby sa väčšinu času nesprávala nepriateľsky
a celkom neignorovala život svojej novej rodiny.
Nikto nečakal, že Monika zaútočí práve v tento deň. A takým tvrdým spôsobom.
Monika si v ten deň uvedomila, že už otca nepotrebuje. A odsťahovala sa k svojmu priateľovi.
Ešte predtým však slovne zaútočila. Na ňu aj na Patrika.
Bol to dlhý, možno hodinový monológ o všetkom, čo sa jej nepáčilo.
Na Emme. Na manželstve s jej otcom. Na Patrikovi.
Vysmievala sa mu hrubosťou, ktorú sa naučila od neho. A on len mlčky počúval.
Počúval, keď na neho kričala, aby sa na seba pozrel do zrkadla.
Kto už by si takého chudáka mohol zobrať z lásky? Vyčítala mu jeho sleposť.
Žena ako Emma by predsa nemohla nikdy niekoho takého skutočne milovať, miluje len jeho peniaze.
Bolo to také ponižujúce. Vtedy jej bolo ľúto aj Patrika.
No Monika kričala aj na Emmu.
Vyčítala jej neschopnosť starať sa o rodinu. O domácnosť.
Len chudina ako ona potrebuje pomoc synov pri prácach, ktoré normálne ženy hravo zvládajú.
Spravila z nej netvora, ktorý chcel zotročiť domácimi prácami svoje deti.
A pokúšal sa o to aj s nevlastnými.
Ten monológ bol nekonečný.
Monika kričala chvíľu na otca, chvíľu na Emmu.
Vyčítala mu, že opustil mamu, ktorá sa o svoje deti postarať vedela,
že opustil matku malej Mišky, ktorá bola tiež sto krát lepšia ako Emma.
Hneď ako skončila, si vzala svoje kufre a bez rozlúčky odišla.
Patrik sa jej síce za správanie dcéry ospravedlnil, ale už o pár mesiacov sa to všetko obrátilo proti Emme.
Čoraz častejšie jej vyčítal, že mala jeho dcéra pravdu.
Bolo to ponižujúce.
A spustilo to celý rad ďalších udalostí, ktorých dôsledkom bola čoraz neznesiteľnejšia
a dusnejšia atmosféra v Patrikovom dome.
Komentáre
:-)
Keď sa už raz do nich zahryzla, musí pokračovať"... Držím sa toho...
Snežka
Možno sa jej podarí ich aj pochopiť.