Ako malé dievča bola Emma skôr samotárka.
Rodičia sa rozviedli, keď bola ešte celkom maličká.
A akoby to nestačilo, keď mala šesť rokov, odsťahovali sa s mamou do niekoľko sto kilometrov vzdialeného mesta.
Do mesta, odkiaľ pochádzala jej mama, ktoré sa však vtedy zdalo Emme veľmi cudzie.
Tu si jej mama založila svoju novú rodinu.
Otčima Emma nikdy za svojho otca neprijala. Hoci sa tak snažil.
A bol na ňu azda aj lepší ako na jej sestry, ktoré sa narodili o niekoľko rokov neskôr.
Nikdy mu nedovolila, aby sa k nej priblížil. Doteraz sa pamätá, aké nečisté sa jej zdali jeho dotyky.
Ako veľmi sa vyhýbala kontaktu s ním.
Celkom sa pred ním uzavrela.
Emma sa zamyslela.
Premýšľala, prečo k otčimovi zaujala takýto postoj.
Snažila sa vybaviť si jeho prvé dotyky, ktoré v nej vzbudili tento odpor.
Mala vtedy asi sedem rokov. Spomenula si, ako ju raz jeho dotyky prekvapili a zahanbili.
Aké jej bolo nepríjemné, aby sa jej takýmto spôsobom dotýkal nejaký muž.
Jej vlastný otec, ktorého dotyky mala tak rada, sa jej nikdy takto nedotýkal.
Otčim jej nevôľu akceptoval.
Možno mu bolo ľúto, že sa mu nedala pobozkať ani pri gratulácii.
Nedával to však najavo. Mal ju rád a snažil sa jej čo najviac pomáhať.
Doteraz sa v tomto smere ich vzťah nezmenil.
Hoci mu už dokáže pri pozdrave aspoň nastaviť líce.
A tak síce získala novú rodinu, ktorú mala istým spôsobom rada, ale pocit z nej nebol naplnením.
Vždy pociťovala absenciu čohosi, čo by mohla nazvať tak gýčovo - rodinným putom.
V detstve sa nezblížila ani so sestrami. Boli oveľa mladšie. A iné.
Cestu k jednej z nich si našla až v dospelosti.
Rodinná spriaznenosť, ktorú v sebe nosila, patrila časti jej rodiny,
ktorá už navždy zostala za bariérou tých stoviek kilometrov.
A tak si už ako malá začala vytvárať svoj vlastný svet. Uzavretý svet, do ktorého nikoho nevpustila.
Najskôr sa ním stala jej detská izba a v čase dospievania sa tým uzavretým mikrosvetom
stala ona sama. Emma.
Úspešné a ambiciózne dievča s vrkočmi.
Prežila si svojich úspechov plným priehrštím. V škole, v športe i v umeleckých aktivitách.
Mala svoju priateľku, tak ako ju mávajú všetky dievčatá okolo pätnástky.
Chodila so spolužiakmi a karátmi do hôr. I na niekoľko dní.
Vždy mala so sebou svoju gitaru. Tam sa vedela dobre uvoľniť.
Rodičia jej takéto výlety dovolili. Už od štrnástich.
Verili jej.
Nemala však nikdy to, čo sa v knihách nazýva dievčenskou láskou.
Prežívala ju vždy len s hrdinkami kníh, ktorých čítanie vypĺňalo zvyšok jej voľného času.
Či skutočné lásky nemala pre svoju plachosť, alebo pre tú vnútornú bariéru,
ktorú si vytvorila proti niekomu celkom inému, to už teraz asi nezistí.
Vyťahujúc tieto spomienky si Emma uvedomila, aké dôležité miesto zaujala časom sexualita v jej živote.
Ako neskôr začala naplno vychutnávať krásu intímnych chvíľ a ako si ju vie vychutnávať doteraz.
Ktovie, aké by to bolo bývalo, keby začala skôr...
Sama v sebe je presvedčená, že sa o nič neukrátila.
Dala si kúsok čokolády a s úsmevom si spomenula, s akou intenzitou prežívala svoj viac ako päťročný platonický vzťah k o niečo staršiemu Andrejovi. K modrookému chlapcovi, s ktorým sa zoznámila v jedny prázdniny na kúpalisku. Ako skladala zamilované básne a texty piesní. Ako čítala ľúbostnú poéziu a hŕbu literárnej klasiky, kým jej rovesníčky prežívali svoje skutočné prvé, druhé i ďalšie lásky.
Nepociťovala vtedy žiaden deficit. Vychutnávala si túto podobu lásky.
Ktovie, či by nebola cúvla, keby bol raz o ňu Andrej prejavil skutočný záujem. Vedel, že ho miluje.
A tak jej raz - to už bola maturantka - jej po bratovi odkázal, že je pre neho priveľmi dobrá.
No čo už. Prežila to. A dokonca to ani veľmi nebolelo.
Prišlo to v čase, keď sa Emma nedostala na svoju dlho vytúženú vysokú školu.
Odkedy sa pamätá, chcela byť reštaurátorkou. Jej otec bol však redaktor, ktorého po čistkách vyhodili zo strany
aj z redakcie a spravili z neho malinkého úradníčka. A jeho trest sa mal preniesť i na jeho dcéru.
Prišlo to v čase, keď sa Emma začínala zamýšľať nad skutočným zmyslom života
a jej neprijatie na školu ju nasmerovalo úplne inam.
Začala intenzívne hľadať pravdu a našla ju v Bohu.
Rozhodla sa skúsiť, či jej skutočným životným poslaním nie je život rehoľníčky.
K Bohu sa dostala cez umenie.
Počas svojej intenzívnej prípravy na vysokú školu sa snažila pochopiť rozličné spôsoby maľby. Snažila sa ich pochopiť aj cez ich obsah. A keďže sakrálneho umenia bolo za komunizmu v galériách poskromne, začala chodiť do kostolov. A bola fascinovaná. Prekvapila ju sila oltárnych obrazov a sôch ako aj hlboká duchovnosť, ktorú v tomto priestore pociťovala. A začala si klásť otázku, aká mocná musela byť viera ľudí, ktorí dokázali vytvoriť tieto obdivuhodné umelecké diela. Pri hľadaní odpovede na svoju otázku uverila aj ona.
Pamätá sa na zhrozenie svojej mamy. Myslela si vtedy, že sa Emma zbláznila.
Ateistická rodina, v ktorej sa nechodilo ani na polnočné omše, a ich dcéra sa dala tesne pred maturitou pokrstiť.
A namiesto ponúkanej práce v administratíve - ktorá u nej, mimochodom, vyvolávala absolútnu hrôzu - si zvolila
prácu ošetrovateľky v sociálnom ústave.
V takom, kde pracovali a žili rehoľné sestry.
Komentáre
strasne
fhole, a čo takô sa Ti za posledné dva roky prihodilo...
nejde mi z hlavy veta...
„Rozhodla sa skúsiť, či jej skutočným životným poslaním nie je život rehoľníčky“
neviem, či sa nemýlim, no sa mi vidí, že v minulosti (pred 30-40 rokmi) mladí ľudia častejšie hľadali odpovede na otázky o zmysle života vo viere v Boha než je tomu dnes... aj keď pravdu povediac osobne som nepoznal nikoho z rovesníkov (plus-mínus pár rokov hore-dolu), kto by volil takú (z môjho pohľadu) extrémnu podobu hľadania pravdy a zmyslu ako Emma a uvažoval by o vstupe do rehole...
dnešní mladí, tak sa mi vidí, v období hľadania zmyslu života a existenciálnej krízy častejšie upadajú do depresií a siahajú po úniku (alkohol, drogy, ...), sebapoškodzovaní, pokusoch o samovraždu...
Hfw
Toto bolo aspoň aké také východisko z toho duchovného marazmu, ktorý tu vládol. A Emma Boha našla. A uverila mu. Viera jej prinášala odpovede na mnohé otázky. A pôsobila upokojujúco. Máš pravdu v tom, že vtedy asi pre mladých ľudí znamenala oveľa viac, ako teraz.
Emma sa síce na vstup do rehole pripravovala, ale stále zvažovala či áno, alebo nie. Je zaujímavé, že toľkokrát v živote pochybila svojou neuváženosťou a že práve tu toľko zvažovala.
Soosh, že čo mi na tej vete pripadá zvláštne?
za komunistov som si (tajnú) cirkev spájal skôr s mužmi než so ženami, a okrem dievčat z hlboko nábožensky založených, až bigotných rodín, som sa nestretol (ani cez ústne podanie) s takým prípadom, aký predstavuje Emma.
iste, spoločnosť pred cca 30. rokmi toho mladým veľa neponúkala, no väčšina mladých vo veku Emmy z toho ešte nemala skoro žiaden pojem.
Prečo podceňuješ Emminu mladosť?
Cvičila jogu, hľadala cestu vo východnej filozofii, ale cítila, že to nie je cesta pre ňu.
A keď si uvedomila tú obrovskú silu, vieru a lásku, ktorá bola zhmotnená v sakrálnom umení, ktoré obdivovala, chcela zrazu pocítiť silu tej lásky aj ona.
Bola to len zhoda okolností, že sa k Bohu dostala. Cez literatúru, umenie, vnútorné rozhovory, ktoré ju bavili viac, ako reči dospievajúcich dievčat.
Ale dobrý je Tvoj postreh o jestvujúcej bigotnosti. Tá sa Emme vždy priečila.
Sooshn, nie je to o podceňovaní Emminej mladosti...
hm
luu, tiež som polopatista.. tak riekni, čo Ti treba po lopate, hm??? ;)
Hfw,
Luu
hfw
hfw
Sooshn, som zvedavý, k akému záveru Emma dospeje...
príčinou pádov by môže byť skôr zameranie sa len jedným smerom a nezohľadnenie názorov a potrieb blízkych ľudí (vrátane partnera).
fhole, ak si už dva roky čistý...
toho, že si prišiel o moc fajnovou holčinu, je mi úprimne ľúto, no možno ešte nejaká nádej žije.
ak k Tebe kvôli drogám stratila dôveru, získať jej dôveru späť nebude ľahké, no určite nie nemožné.. držím Ti palce :).
fhole, ak si už dva roky čistý...
toho, že si prišiel o moc fajnovou holčinu, je mi úprimne ľúto, no možno ešte nejaká nádej žije.
ak k Tebe kvôli drogám stratila dôveru, získať jej dôveru späť nebude ľahké, no určite nie nemožné.. držím Ti palce :).
hfw
sooshn
Inak je mi celkom zname, rozpor medzi rozumovanim a uzivanim si mladosti.. som hrozne rada, ze ma od rozumovania ludia vytiahli, myslienky nespisane spomienky nevytvoria a ja som nepisala.
Hfw
Sygon, za komunizmu rozmýšľať o Tibete?
Takže až tak na výber pri hľadaní cesty nemala.
.
V podstate sa akurat akoze zvacsili hranice.
A rehol mi pride tiez ako z filmu aj s tym chodenim do nabozenstva , krstmi a dalsimi ptakovinami. Mozno ja som za hranicou , ktohovie ;) mozno ema je ..
sygon, každý človek to asi vníma odlišne...
myslím si, že vďaka nemu som pochopil, čo je to (ne)sloboda a dopracoval sa - pateticky a zjednodušene povedané - k láske a úcte k slobode.
ako rebel a rýpavá povaha by si to v tej dobe ťažké možno mala, možno nie.. pokiaľ by si nešla priamo proti režimu, stálo by Ťa to akurát kariérny postup.. a možno práve ten by bol dôvodom, že by si skrotla a stala sa bežným pokrytcom (ako státisíce iných v tej dobe).
fhole, prepáč, že reagujem až teraz
Z vlastnej skúsenosti viem, že keby už rozchod nadobudol také rozmery ako ten Tvoj (neodpovedanie na poštu), znamená to definitívu.
Držím Ti palce, aby si našiel opätovanú lásku a aby si sa už nedostal do stavu, kedy by si musel opäť siahnuť po drogách.
Sygon
A k reholi. Rehoľa je podľa mňa stále jednou z možností, ako aktívne duchovne prežiť svoj život. Či už prácou pre druhých, alebo v modlitbe. Pre tých, ktorí nevidia zmysel svojho života v rodine, v partnerských vzťahoch, či v práci. Je to jedna z mnohých ciest, ktoré si človek slobodne vyberá.
v0 mne zarez0n0vala nep0dstatná veta..
a pak..zdá sa mi t0 pritiahnute za vlasy,ale h0dne Emmy..skúsiť,či nie reh0ľníčka..p0dla mna..na reh0ľu je čl0vek p0v0laný..tam sa neskúša..takže..0d Emmy t0 b0l0 tr0šku nefer..Teda..že šla skúšať..mala sa r0zh0dnuť byť reh0ľníčk0u..ešte stále by mala neskôr priest0R zmeniť náz0r..ja 0s0bne neznášam skúšky..s0rry..
MissEllie
A nevidím naozaj nič nefér na tom, že Emma pre seba hľadala tú správnu cestu životom. Žila s rehoľníčkami, spoznávala ich život až dospela ku konečnému rozhodnutiu, ktorým bolo do rehole nevstúpiť. Nevidím na tom nič nelogické, ani nesprávne.
...0na nehladala..0na skúšala..t0 je r0zdiel..
MissEllie
A to, že Emma medzi rehoľnice išla bolo tiež následkom akéhosi "volania". Jej vnútorného hlasu.
Nerobila by to len tak.
j0..0k..rešpektujem jej r0zh0dnutie..
Všetko to už je tak či tak,
ved j0..ale..p0vedz..s0 všetkým,č0 Emma ur0bila Emma súhlasí aj dnes?
MissEllie, Emma neurobila v tom čase nič také,
Takže neľutuje. Len svoje správanie analyzuje a snaží sa cez minulosť pochopiť samú seba.
preč0 sa nechápe?..
MissEllie, Emma potrebuje pochopiť, prečo sa
Jej život bol plný komplikácií a ona sama sa potrebuje cez tie komplikácie znova prehrýzť.
p0dla mna t0 nie je gut..ale..č0 už?..
ale tým by si asi nič nevyriešila MissEllie
ja neviem..u mna t0 zabera..
čas 0d času mi t0 nejaka prk0tina prip0menie..ale naštastie..vymazavať sa mi darí..)))
Neviem, či je možné spomienky len tak "vygumovať"
Zle?..da sa..ver mi..
Čím a ako gumuješ svoje spomienky MissEllie?
S00sh..sp0mienky?..prít0mn0sť0u..)))
Ale to je len prekrývanie
s00sh..nač0..?..prít0mn0st je tu..vzdy tu bude..
missellie, ak sa aj nebudem zaoberať minulosťou...
takto to chvalabohužiaľ nefunguje...
hfw..)))..j0..0k..maš pravdu..ale..
nič..ak0 ti t0 môže p0môcť?..nijak0..skratka..stal0 sa..aj tak treba íst dalej..
MissEllie, prečo do nekonečna?
tak minul0sť je p0t0m dva týždne..maximalne mesiac p0 vyk0nan0m..
missellie, jasné, minulosť nezmeníš...
Sooshn tomu výstižne hovorí "pochopiť minulosť a vyrovnať sa s ňou".
a to vôbec nie je málo.. neraz je to doslova o kvalite ďalšieho života.
Neviem, koľko máš rokov MissEllie
ach j0..nie s0m ani mlada..ani stara...ale..na r0zjímanie teraz nemam čas..)))
toto sa mi zatiaľ veľmi páči
MissSECRET
Sú to moje úplné začiatky v písaní príbehov, sama cítim nedostatky vo forme.
:)
MissSecret
Mám priveľmi rada dobrú literatúru. A tých podpriemerných a priemerných autorov je všade ako maku. Myslím, že radšej ostanem občasnou prispievateľkou na blogu (blogzine).
Sooshn, rozumiem Tvojmu postoju, no nestotožňujem sa s ním...
v skutočnosti je len málo autorov a málo diel, ktoré sa dajú jednoznačne označiť za hodnotné a z hľadiska formy/obsahu za novátorské či aspoň prínosné.. no tak ako vo futbale musia existovať okresné súťaže IV. triedy, aby na ich podhubí vyrástli skvelí futbalisti a mohla sa hrať Liga majstrov, tak aj kvalitné a mimoriadne texty vyrastajú z masy textov priemerných aj podpriemerných.. sú akýmsi ich zhutnením a zavŕšením.
preto za podstatnejšie kritérium pre publikovanie textu než je (literárna) kvalita považujem jeho potenciál osloviť čitateľskú obec - svojou témou, jej rezonovaním s každodennou skúsenosťou čitateľov, jej výpovednou hodnotou...
ak smiem, dovolím si maličkú radu:
nenechaj sa mýliť svojou prílišnou sebakritičnosťou.. a nikdy nehovor nikdy... :)
Wyslúžilcovi
A slovo nikdy používam skutočne len vo výnimočných prípadoch.
Sooshn, pointa je v tom, že cesta do prvej ligy...
nechať udusiť svoj potenciál obdivom k hráčom prvej ligy mi prichodí ako kontraproduktívna stratégia.
Sooshn
MissSECRET, Wyslúžilec, tak či onak vďaka.