Samko mal päť mesiacov, keď s ním Emma po prvý raz cestovala do Janova.
Pamätá si, aká bola z tej prvej cesty zmätená.
Na jednej strane veľká radosť a očakávanie, na druhej strane obavy so stretnutia s Danielom.
Jej nervozita bola taká veľká, že v Benátkach na niekoľko hodín prerušila cestu.
Vystúpila skoro ráno s malým Samkom z vlaku, batožinu dala do úschovne a šla sa túlať mestom.
Prechádzala sa s tým batôžkom na prsiach po uličkách a mostoch mesta, obdivovala jeho krásu
a malebnosť, zatiaľ čo Samko spokojne spal s hlavou na jej prsiach.
Premýšľala o tom všetkom, čo bolo a čo ju čaká a presviedčala samú seba,
že je to najlepšie a jediné možné riešenie pre synovu budúcnosť.
Sedela na lavičke neďaleko námestia San Marco a pozerala na more. Na gondoly, uviazané pri maličkom móle.
Hojdali sa na vlnách mora, ktoré bolo už isto v túto pozdnú jeseň studené.
Ona sama cítila vtedy obrovský chlad, ktorý prenikal do celého jej tela.
Bála sa.
No všetok strach bol preč keď sa Samko zobudil.
Posadila si ho do lona, rozopla si sveter i blúzku a dala mu napiť. Bola to jedinečná chvíľa.
Aspoň ona ju tak vnímala. Milovala ten pocit, keď Samko hltavo sal mlieko z jej pŕs.
Teraz jej ten pocit vlieval do duše pokoj.
Zbavoval ju strachu.
Ešte sa spolu niekoľko hodín túlali mestom a Emma tu nadobúdala stratenú silu.
Doteraz si pamätá výstavu, na ktorej vtedy spolu so Samkom boli.
A doteraz sú Benátky jedným z jej najobľúbenejších miest.
Ďalšia cesta vlakom prešla pokojne a ona večer vystúpila v Janove.
Daniel ju čakal na stanici. Myslela si, že bude jeho prítomnosť vnímať horšie.
Sama bola prekvapená, že v prvý večer nepociťovala žiadne negatívne pocity.
Cítila sa trocha nepokojná, ale jej nepokoj pramenil z neistoty zajtrajšieho dňa.
Už ráno mali stretnutie s profesorom M.
Emma nemohla zaspať.
Neprekážalo jej, že sú spolu s Danielom v maličkom priestore garzónky, no spánok vytláčalo napätie a množstvo otázok
súvisiacich s rannou návštevou kliniky. Ticho noci prerušovalo len hlboké dýchanie spiaceho Samka a Daniela.
Nadránom podišla k oknu. Pohľad z neho jej vyrazil dych.
Pozerala ponad červené strechy domov a zelené záhrady na nekončiace more a nádherné skalnaté pobrežie.
Hoci sa deň iba prebúdzal, vychutnávala si tú krásu. Prekvapila ju zeleň záhrad.
Keď so Samkom odchádzali z domova, mesto už bolo sivohnedé.
Listy zo stromov už dávno opadali a lúčil sa s nimi studený dážď.
Pozerala na more nekonečne dlhé minúty. Nepociťovala únavu po prebdenej noci.
A ten pohľad ju upokojoval. Upokojoval jej obavami a očakávaním nepokojnú dušu.
Striedavo pozerala na more a na hodiny, položené na polici.
Čakala na ich zvuk, ktorým sa oficiálne skončí dnešná noc.
Profesor. M. ich prijal v dohodnutom čase.
Vyšetril Samka a ponúkol sa, že jeho telesný hendikep zoperuje.
Po pol roku predoperačnej terapie. Bez nároku na honorár.
Emma stála v jeho pracovni ako nemá.
Nevedela čo povedať, ako reagovať.
Doteraz veľmi dobre nechápe, prečo sa profesor tak rýchlo rozhodol, práve takto.
Emma bola šťastná. Hoci vedela, že Samka na jar čaká veľmi náročná operácia, bola si zrazu celkom istá,
že všetko dobre dopadne. Profesor rozprával rozvážne, usmieval sa na malého Samka, ktorý ležal pri ňom na stole.
Emma pozerala na jeho ruky - doteraz si pamätá, aké boli veľmi chlpaté - a videla v nich nádej pre svojho syna.
Komentáre
Ja viem
vyzerá to konečne
tak...
Profesor bol Clovek.
Misolietavec