Vonku sa medzi tým celkom zotmelo.
Emma prerušila spomínanie a odišla do kuchyne, odkiaľ sa ozýval rozhovor jej dvoch synov.
Bol piatok, jeden z mála dní v týždni, kedy im na seba večer ostávalo trocha viac času.
Už to nebolo ako kedysi, keď boli jej synovia malí a chvíle pri spoločnej večeri boli pre nich pravidlom.
Obaja mali svoje povinnosti a vlastné záujmy. Adam trávieval čoraz častejšie večery i noci mimo domu.
Bol už vlastne dospelý, hoci si to Emma často nechcela priznať. Stretával sa s priateľmi, trávil veľa času
so svojou priateľkou, alebo si v nočných službách v nemocnici prilepšoval na svoj študentský život.
Tak ako Daniel i on sa túžil stať lekárom.
Jedli, rozprávali sa a Emma sa zrazu prichytila, ako sa im myšlienkami vzďaľuje.
Nedokázala sa chvíľami sústrediť na ich rozhovor. Stále častejšie si uvedomovala, že nebude trvať dlho
a Adam bude mať svoj vlastný život. Život, v ktorom už nebude každodennou súčasťou jej života.
Nevedela si to celkom dobre predstaviť.
Veď celé tie roky boli chlapci jej najväčšou radosťou a oporou.
V toľkých momentoch si uvedomila, že žila len pre nich a kvôli nim.
A vždy, keď už chcela všetko vzdať a poddať sa osudu, vždy kvôli nim vedela ešte zabojovať.
Položila svoju ruku na Samkovu dlaň. O pár rokov bude aj on dospelým mužom. Ktovie, aký bude jeho život.
Život, ktorý k nemu od jeho počatia nebol priveľmi láskavý.
Emma sa vrátila myšlienkami k Janovu, kde malý Samko po roku absolvoval ešte jednu korekčnú operáciu.
A spomenula si na obdobie, keď sa vrátili šťastní z Londýna a ona si jedného dňa uvedomila, že je Samko trocha iný
ako jeho rovesníci. Že hoci bol nádherným chlapcom, živým a usmievavým, predsa len sa viditeľne odlišoval
od svojich kamarátov.
Spomenula si na viac ako ročné obdobie, ktoré po tomto zistení nasledovalo.
Samko musel podstúpiť desiatky rôznych vyšetrení. A po stanovení diagnózy nasledovalo ďalšie, niekoľkomesačné obdobie, počas ktorého sa mnohé vyšetrenia museli zopakovať, aby bolo možné stanoviť liečbu.
Spomenula si na svoju radosť a úľavu, keď poisťovňa nakoniec odsúhlasila jeho mimoriadne nákladnú liečbu.
A hoci bola liečba v počiatkoch spojená so Samkovou nevôľou, nakoniec sa zmieril s tým, že si bude musieť
dlhé roky denne pichať svoj liek. Aby bol taký, ako ostatné deti okolo neho.
Napriek tomu všetkému nespomína Emma na toto obdobie negatívne.
Všetkých ich to obdobie neistoty a strachu o Samkovu budúcnosť zblížilo.
Navyše tu bola vždy jej práca, ktorá ju napĺňala.
A štúdium vo Viedni, kam ju i s Edit prijali a kam každý druhý víkend cestovala na prednášky.
Tie víkendy jej dávali silu vydržať. Nielen, že sa jej neuveriteľným spôsobom rozširoval obzor poznania v odbore,
ktorý tak milovala, ale so spolužiakmi akoby sa vrátila kdesi do študentských dôb,
ktoré si nikdy tým ozajstným študentským spôsobom neužívala.
Uvedomila si, že sa opäť usmieva.
Pred očami sa jej premietli tváre jej dávnych spolužiačok a spolužiakov. Okamihy, ktoré spolu prežili.
A tie nekonečné dlhé a príjemné chvíle v spoločnosti Edit, s ktorou si boli čoraz bližšie.
Zo sveta spomienok ju vytrhol Adamov hlas.
Práve rozprával o svojich plánoch po skončení školy. Rada počúvala, keď sníval.
V tomto sa na ňu vždy veľmi podobal. V tom neustálom snení a skladaní si obrazov budúcnosti.
Páčila sa jej odvaha, s akou robil všetko preto, aby sa tých snov mohol raz skutočne dotknúť.
Aby nezostali len akýmsi preludom, s ktorým je také príjemné sa občas pohrávať vo svojej mysli.
Premýšľala, aký by bol jej život, keby v ňom bolo prítomnej o kúsok viac odvahy.
A sily vzoprieť sa.
Komentáre
:)
Hanka,