Emma spomína, ako ležala sama vo veľkej nemocničnej izbe.
Celkom sama v izbe s piatimi lôžkami. Nebyť toho, že rodila tak rýchlo, neboli by ju na oddelenie prijali.
Pôrodnicu v tom čase maľovali a ona bola vlastne pár dní jedinou pacientkou.
Nevadilo jej, že je sama. Bola tomu vtedy rada.
Bola rada, že sa nemusí pozerať na mamičky, maznajúce sa so svojimi deťmi, že nemusí odpovedať
na ich zvedavé otázky, že nemusí tíšiť svoje slzy.
Bola sama so svojou bolesťou a strachom.
Pamätá si dobre na ten pocit beznádeje, ktorý ju celkom paralyzoval.
Beznádeje a zároveň strachu z toho, či Samko prežije.
Netušila, či má dostatok vôle bojovať o svoj život, keď je tak ďaleko od nej.
Tak rada by bola vtedy pri ňom.
Lekári jej veľkú nádej nedávali. Boli veľmi opatrní.
Na jej opakovanú otázku odpovedali rovnako - žije, ale nič nie je vyhraté.
Stav je stále rovnako kritický.
Boli to asi najbolestnejšie dni jej života.
Tak veľmi sa na neho tešila.
Tak veľmi ho ľúbila už od prvého okamihu, kedy sa o jeho existencii dozvedela.
A napriek tomu, že jej ho ani na chvíľočku neukázali, jej túžba zovrieť ho v náručí bola zo dňa na deň väčšia.
Detská lekárka jej medzičasom vysvetlila podstatu jeho poškodenia a povedala jej i to,
že sa táto vrodená telesná vada dá vo vyššom veku dieťaťa operatívne riešiť.
Celkom sa zmierila s jeho poškodením.
Emme chýbala prítomnosť blízkeho človeka.
Zostávala vo svojej samote opustená. So svojimi slzami, otázkami, ale i výčitkami, či nie je na vine ona sama.
Nemala dať komu vedieť, že sa Samko narodil. Daniel s Adamom boli kdesi v horách, mimo ľudskej civilizácie.
Mama bojovala z posledných síl so zákernou chorobou, ktorá ju kúsok po kúsku stravovala a bolo jasné,
že dni, ktoré jej zostávajú, už nenaplnia ani rok.
Možno zopár mesiacov.
Nikto vtedy za Emmou neprišiel.
Nikto s ňou neprežíval jej bolesť.
Asi tretí deň po pôrode sa u nej zastavil lekár. Chcel vidieť jej prsia.
Emma si pamätá ten prekvapený pohľad, keď zistil, že sú jej prsia na prasknutie naliate mliekom.
Sadol si k nej na posteľ a dlho sa s ňou zhováral. Rozprával sa s ňou deťoch,
o jej predčasne narodenom synovi, o jeho diagnóze.
Bol to dlhý rozhovor, ktorý jej do duše vlial novú nádej.
Hoci ju nechlácholil, ani jej nič nesľuboval.
Na konci svojej návštevy jej lekár prikázal, aby si pravidelne odstrekovala mlieko.
Pamätá si, ako jej dušu pohladili slová o tom, že Samko bude možno čochvíľa to mlieko veľmi potrebovať.
A Emma sa tejto nádeje chytila.
Odstrekovala si mlieko a na druhý deň, keď sa oddelenie opäť otvorilo, jej sestričky začali nosiť
jedno z novonarodených detí na kŕmenie. Kŕmila ho miesto mamy, ktorá nemala dostatok mlieka.
V pôrodnici strávila sedem nekonečne dlhých dní.
Sanitka ju z pôrodnice neodviezla domov, ale rovno do nemocnice, kde ležal malý Samko.
A tak ho konečne po týždni uvidela.
Maličké telíčko v inkubátore, napojené na množstvo prístrojov. Všade samé hadičky a elektródy.
Ešte sám nedýchal. Ale bol taký neuveriteľne krásny. Maličký človiečik, ktorý bol po siedmych dňoch
boja so smrťou konečne mimo nebezpečenstva.
Samko, ktorého mohla konečne aspoň cez otvor inkubátora pohladiť.
Po malých rúčkach. Po líčku.
Keď odchádzala domov, bola najšťastnejšou ženou na svete.
Komentáre
vratila si ma späť...
Hanke
Asi vieš dobre pochopiť pocity, ktoré vtedy Emma prežívala. A je dobré, že Tvoj príbeh skončil tak šťastne.
sooshn,
Čítam pokračovania Emminho príbehu...