Koncom leta zomrela Emme mama. Emma cítila obrovský smútok. A únavu.
No napriek všetkému sa snažila vnášať do svojho života i do života svojich detí toľko radosti, koľko dokázala.
Nie vždy sa jej to darilo. Občas sa prikrádala do jej života nervozita.
To keď nestíhala, keď cítila, že jej chýba ktosi, v kom by našla oporu.
Ale boli to len také intermezzá medzi všetkým tým krásnym, čo spolu s deťmi prežívali.
Nasledujúci rok na jar sa Emma so Samkom opäť vybrali do Janova.
Výsledkom vyšetrení bola nutnosť ešte jednej korekčnej operácie. A tak ostali so Samkom v Janove skoro mesiac.
Hneď po skončení školského roku za nimi pricestoval Adam. Videla na ňom, že bol veľmi šťastný.
Aspoň na pár týždňov mal opäť pocit spoločnej rodiny.
Emma prestala na chvíľu písať. Bola už noc a obaja synovia spali.
Zavrela oči a predstavila si svoje deti v čase, do ktorého sa dnes vracajú jej spomienky.
Pred očami vidí Adamovu tvár, smutnú tvár chlapca, ktorý v útlom detstve zažíval krásne spoločné okamihy s milujúcim otcom.
S otcom, ktorý potom skoro úplne zmizol z jeho života, aby sa z času na čas objavil.
Vedela, že trpel. Doteraz v jeho tvári v niektorých okamihoch číta ten smútok.
Smútok, ktorý sa neustále vracia, hoci už uplynulo tak veľa rokov.
Samko sa narodil do rodiny, ktorej súčasťou bola len matka a brat.
Preto asi nikdy takýto smútok nepocítil. Určite mu otec chýbal. No v mnohom mu ho nahradil jeho starší brat.
Ten smútok pre neho nebol nikdy taký zraňujúci. A hoci je oveľa pokojnejší a tichší ako jeho starší brat,
v jeho očiach svietia skoro neprestajne plamienky šibalstiev.
Neprežíva tak bolestne ako Adam ani tie zriedkavé okamihy stretnutí
a následných odlúčení so svojim otcom.
Vždy keď Emma u Adama zbadala tento smútok, vyčítala si, že neurobila v čase, keď to ešte bolo možné,
pre záchranu rodiny dosť. Že nedokázala Danielovi odpustiť. Že sa k nemu nedokázala vrátiť v čase,
keď ešte prejavoval záujem o jej návrat. Ani kvôli deťom.
Premýšľala, kedy si vlastne odpustila.
Kedy sa prestala za tento svoj krok obviňovať.
Nebolo to tak dávno. Ale je si istá, že vtedy urobila dobre. Vedela, že by ich vzťah nikdy nefungoval a že by miesto radosti zažívali jej deti v rodine dni plné nepochopenia, hádok a sĺz. Možno by mali pocit úplnej rodiny, ale chýbal by im Emmin smiech. A nekonečné množstvo krásnych zážitkov, ktorými naplnili svoj vzájomný život.
Kto vie, ako by to bolo nakoniec celé skončilo. Možno oveľa dramatickejšie, než pred Samuelovým narodením.
Emma sa vrátila k spomienkam na Janov.
Istým spôsobom tam boli všetci šťastní. Každý z nich pre niečo iné.
I tak sa ale Emma nevedela dočkať okamihu, až bude s deťmi opäť doma.
O ďalší rok sa vrátil domov aj Daniel.
Ešte stále bol papierovo jej manželom a chcel bývať spolu s nimi.
Našťastie ich spoločné spolužitie trvalo len pár mesiacov. Mal už v tom čase vybavený ďalší pobyt
a na Slovensku zostal len pokým si nevybavil všetky potrebné formality. Mal odísť na tri roky.
Tento krát však oveľa ďalej. Do detskej nemocnice na Nový Zéland.
Na tých spoločných pár mesiacov Emma nespomína veľmi rada.
Boli plné osočovania, hádok, plaču. Spolužitie nezvládal ani jeden z nich.
A Emma ho neposlala preč. Vedela, že deti budú bez otca veľmi dlho.
Že ich spoločné návštevy budú ešte zriedkavejšie ako doteraz.
Komentáre
Sooshn, páči sa mi, ako vieš rozviesť vnútorne rozpoloženie ženy,
Mimoriadne ma chytilo za srdce tá presná definícia smútkov Emminých synov, pretože smútok, ktorý prežíval Adam, bol naozaj iný ako smútok (či nedostatok), ktorý by z neprítomnosti otca mohol prežívať Samko. Veľmi sa mi páči psychologizácia tvojho príbehu, je v ňom strašne veľa hlbokého prežívania rôznych osôb, a hoci to spočiatku vyzerá ako pavučinová spleť, Emma je jasnou niťou, čo všetky tie pocity spája.
Rozprávkarka
Veľmi si Tvoj komentár vážim. Je z neho cítiť silnú empatiu.
:-))
Snežka, máš pravdu, niekedy je lepšie
Nebudem teraz ale prezrádzať ďalší osud Emmy. Teraz sme ešte len kdesi v polovici jej príbehu.