Emma sa pozerala na Ivanovu fotografiu.
Spomínala na tie tri roky plné výnimočných okamihov.
Na stále zväčšujúcu sa intenzitu ich vzťahu a stále prehlbujúcu sa blízkosť.
Ivan bol ženatý muž. To vedela Emma už od začiatku.
A prišlo jej celkom prirodzené, že za celý ten čas ani jeden z nich neprekročil hranicu, za ktorou by všetko to príjemné
mohlo byť zraňujúce pre jeho manželku.
Emma by nebola dokázala vstúpiť niekomu do manželstva.
Stále si veľmi dobre pamätala bolesť, akú jej spôsobovala Danielova nevera a nevedela si predstaviť,
že by pre ňu niekto pociťoval niečo podobné.
Emma veľakrát myslela na to, čo by sa bolo stalo, keby bol jeden z nich vtedy urobil prvý krok.
Bola si istá, že tak ako ona, vedel aj Ivan, že hranica medzi tým, čo bolo a tým, čo mohlo byť, bola mimoriadne krehká.
Na jej zbúranie by bol stačil celkom ľahký dotyk.
Nikdy nepokúšala osud. Ani nerobil to ani on.
A nikdy o tom nerozprávali.
Pri každom stretnutí s ním cítila zvláštne napätie.
Stačilo, aby preskočila jediná iskra a zachvátil by ich plameň.
Našťastie boli obaja priveľmi plachí. A tak prežívali svoju tichú radosť zo vzájomnej existencie.
Boli to snivé roky. Práve tento vzťah ju naučil snívať.
Tak často sa vtedy pristihla ako sníva o iných podobách ich vzťahu.
Predstavovala si, ako večer ticho sedí pri Ivanovi a on jej číta, alebo rozpráva.
Ako jej predstavuje svoje nové myšlienky skôr, než ich položí na papier.
Snívala a vôbec jej nevadilo, že sníva o mužovi, ktorý je o viac ako tridsať rokov starší od nej.
Dokonca jej boli príjemné i predstavy vzájomných dotykov.
Vedela, že by stálo za to, prežiť s ním zvyšok života. Aj keby to malo byť len pár rokov.
Ale to všetko boli len jej najtajnejšie sny, o ktorých nikomu nehovorila. S ktorými sa pohrávala, keď už jej deti dávno spali.
Snívala ich, keď čítala knihy, ktoré jej Ivan požičiaval. Snívala, keď čítala básne. S tými snami zaspávala.
Bola vtedy šťastná.
Pri jednej príležitosti ju Ivan predstavil svojej manželke.
A Emma si vtedy ešte silnejšie uvedomila, aké by to bolo nespravodlivé, keby bola medzi nich vstúpila.
Vôbec si nedokázala predstaviť, že by Ivan svoju manželku opustil, alebo sa jej odcudzil kvôli nevere.
Emma pred sebou videla drobnú starú ženu, ktorá už okrem manželovej blízkosti a blízkosti dospelých detí
nič iné v živote nemala a asi už od života ani nič nové neočakávala.
Videla pred sebou starostlivú a milujúcu ženu.
Bola rada, že jej nikdy neublížila.
Dá sa ubližovať snami?
Snami, ktoré si snívala o samote?
O ktorých sa nikdy ani len slovkom nezmienila Ivanovi?
Bola presvedčená, že nie.
Emma na chvíľu zavrela oči a vybavila si Ivanov hlas. Bol nezabudnuteľný ako on sám.
Uvedomila si, že jej imponovala jeho priamosť a jednoznačnosť.
I keď zostalo mnohé nedopovedané.
Doteraz pri náhodných stretnutiach obaja pociťujú tú zvláštnu blízkosť.
Vidí na ňom radosť keď sa stretnú. Vidí ju v jeho očiach, ktoré sa vôbec nezmenili.
Mala by mu niekedy zavolať a dohodnúť si s ním stretnutie. Vedela, že by to bolo príjemné.
A že by sa jej tak ako kedysi dávno nechcelo zo stretnutia odísť.
Komentáre
sooshn, je to dojemný minipríbeh
Čokomilka, ďakujem.